V některých profesích, jako jsou kopáči nebo úklidoví pracovníci, jsou vidět především Romové. Jaká je jejich zkušenost s třídou zprostředkovanou skrze rasu?
Koncom mája som pravidelne postávala na okraji jednej stavby v meste a pozorovala piatich robotníkov, ktorí boli v neustálom pohybe a neúnavne pracovali. Všetci boli Rómovia a pracovali pre firmu podnikateľa, ktorý sa podľa nich vypracoval „z ničoho“ na milionára.
Jeden z robotníkov bol bratom môjho kolegu, s ktorým som v tom čase v rámci popoludňajšej zmeny zametala ulice v okolí stavby. Niekoľkokrát denne sme sa pristavili pri drôtenom plote nad jamou a vymieňali si s robotníkmi rôzne anekdoty a sledovali ich rýchle pracovné tempo. Podobných stavieb sú v meste desiatky a väčšinou tam pracujú najmä rómski robotníci. Pracovná zmena trvá deväť až desať hodín, kope sa spravidla šesť dní v týždni. Odvrátenou stranou relatívne vyšších hodinových príjmov sú nulové zárobky v období, kedy nie je práca. Okrem toho ich príjem zvyčajne vypadáva na dva až tri mesiace v zime, kedy sa kopať nedá a nie každý podnikateľ zabezpečí pre svojich robotníkov náhradné práce. U väčšiny ide o prácu „na dohodu“, takže odpracovaný čas sa im nezapočíta do obdobia, ktoré je potrebné odpracovať, aby si mohli nárokovať na starobný dôchodok.
Farby prekérnej práce
Pri náhodnej návšteve mesta je nemožné nevšimnúť si výrazné reflexné vesty zametačov a zametačiek ulíc a robotníkov na stavbách. Rovnako sa nedá prehliadnuť, že ľudia, ktorí v týchto profesiách pracujú, sú zväčša Rómovia. Trochu zarážajúco potom pôsobia poznámky profesionálov z agentúr práce, ale aj z radov príslušníkov stredných vrstiev mesta, že „tu vyrastá už niekoľká generácia Rómov, ktorá nikdy nepracovala a zrejme ani pracovať nebude“. Implicitným predpokladom takýchto tvrdení je, že dotyční nepracujúci žijú komfortne zo sociálnych dávok. Z môjho doterajšieho terénneho výskumu vychádza pestrejší obraz. Rómovia v meste pracujú, avšak v typoch práce, s ktorou často neprichádza zmluva na dobu neurčitú, prípadne sú zamestnávaní bez zmluvy. Pracujú v typoch práce, ktorú by nerómski obyvatelia jednoducho nechceli robiť, pretože je príliš špinavá, ťažká alebo nebezpečná.
Zohnať inú prácu okrem zametania, triedenia odpadu, upratovania, kopania, či montovania elektroniky v miestnych priemyselných parkoch je medzi Rómami v skúmanej časti mesta považované za takmer nemožné. Muži, ktorí sa snažili zamestnať u malých a stredných podnikateľov majú rovnakú skúsenosť: „Keď ťa uvidia, povedia, že zavolajú a nikdy nezavolajú.“ V extrémnejších príkladoch rovno do telefónu alebo pri osobnom stretnutí povedia, že Rómov, žiaľ, neberú. Ženám komplikujú hľadanie práce okrem tolerovanej rasovej diskriminácie aj povinnosti a očakávania spájané s rolou matky. Niektorí Rómovia majú len základné vzdelanie, no nie je to pravidlo a medzi kopáčmi a zametačmi sa nájdu aj takí, ktorí majú výučné listy. Nedostatočné vzdelanie však medzi dôvodmi ťažkostí pri hľadaní práce uvádza málokto, dokonca ani personalisti z agentúr ich nekladú na prvé miesta.
Dnu a von
Pri rozhovore s bývalými kolegami sa ukázalo, že počas posledných piatich rokov všetci pracovali buď ako kopáči, alebo ako robotníci na montážnych linkách „kórejských firiem“ a momentálne sú zametači. Dva najčastejšie dôvody odchodov z montážnych liniek v priemyselných zónach, ktoré mesto otvorilo ako odpoveď na vysokú nezamestnanosť pred desiatimi rokmi, sú nepredĺženie dohody o pracovnej činnosti a neúnosná náročnosť práce. Častým argumentom manažmentu na akékoľvek požiadavky zo strany zamestnancov je vysoký dopyt po ich pracovnom mieste, respektíve ich ľahká nahraditeľnosť. Jeden zo stavebných robotníkov napríklad pracoval dva roky pre istú automobilku: „Keď to bolo potrebné, napríklad keď prišla veľká objednávka, zamestnali ľudí na dobu určitú, povedzme na šesť mesiacov. Potom ich prepustili a tí ľudia išli zasa na dávky.“ Iný pracoval osem rokov pre firmu, ktorá montuje elektronické zariadenia. Postupne sa vypracoval na pozíciu teamleadera: „Zvyčajne sme vedeli tri týždne dopredu, že idú naberať nových ľudí… Prichádzali cez agentúru, spravidla na trojmesačnú dohodu. Tí ľudia sa k nám pravidelne vracali, takže ich už ani nebolo potrebné zaúčať.“
Osud byť vtiahnutý a znovu dostať výpoveď zo zamestnaneckého pomeru podľa toho, ako sa to kapitálu hodí, sa netýka všetkých zamestnancov. Aj medzi kopáčmi sa nájdu výnimky, ktoré majú zmluvy na dobu neurčitú. Systém, ktorý sa v meste ustálil, vytvoril hierarchiu medzi pracujúcimi, v ktorej šanca „ísť na neurčito“ medzi nízkokvalifikovanými robotníkmi síce existuje, ale pre väčšinu ľudí je z rôznych dôvodov nedosiahnuteľná. Mnohí sa museli naučiť žiť s neistotou, že možno čoskoro budú opäť bez práce.
Špinavá práca a ženská práca
Väčšinu mojich kolegov z oddelenia zametačov vo firme, ktorá mala na starosti čistotu mesta, tvorili Rómovia. Keď sme jedno jarné ráno zametali ulice, prešlo popri nás auto mestského podniku, ktorý má na starosti odpad. Vysypali koše, a haraburdy, ktoré ľudia naskladali vedľa nich, si nevšímali. „Prečo tie smeti nezoberú všetky?“ pýtam sa kolegu. „Nechce sa im, veď Cigáni to predsa upracú,“ flegmaticky sa uškrnie a začne hádzať zvyšky smetí do prázdnych kontajnerov.
Jedna z prvých otázok, ktorú mi po nástupe do práce položili, bola, či sa nebudem hanbiť behať po meste s metlou a vozíkom. Hoci tí, ktorí pracujú pre firmu už roky, majú vytvorený vzťah ku svojim rajónom, poznajú sa s predavačkami v obchodíkoch, obyvateľmi domov a s rôznymi postavičkami mesta, je zrejmé, že verejne viditeľná práca zametačky je spájaná s istou stigmou. Tá sa však pozoruhodne vytratí, ak sa „špinavá“ práca presunie z verejného prostredia do uzavretého hangára na periférii mesta. Na triedičke odpadov nikto nehovoril o hanbe, skôr o neznesiteľnom smrade, na ktorý sa však vraj dá zvyknúť. Ženy – z absolútnej väčšiny Rómky – zo zmiešaného odpadu, ktorý sa pred nimi sunul na bežiacom páse vytrieďovali rôzne druhy plastov. Muži pracovali ako nahadzovači alebo obsluhovali rôzne drobné vozidlá, či recyklačný lis. Keď sme raz jedného požiadali, aby nám prišiel pomôcť na pás, zo žartu poznamenal: „Čo som žena?“ Jeho dvadsaťročný kolega sa zase nevedel dočkať, kým ho uvoľnia z nahadzovania odpadu a bude môcťza pás ísť. Zdôvodnil to tak, že niekoľkohodinové hádzanie odpadu na stúpajúci pás s lopatou je preňho príliš fyzicky náročné.
Obraz, ktorý ponúka mesto so svojím rasovo rozdeleným svetom práce, vytvára otázky, do akej miery je takýto stav štrukturálny. Mnohí z kopáčov a prekérnych rómskych robotníkov prichádzali do mesta od päťdesiatych rokov za prácou v ťažkom priemysle, ktorý mu v tom čase dominoval. Tí starší na toto obdobie spomínajú ako na čas, kedy bola práca, človek nad štyridsaťpäť nebol automaticky považovaný za nezamestnateľného a kedy pri práci tak ostentatívne nezáležalo na tom, či je niekto Róm alebo nie. Deindustrializácia, ale aj privatizácia priemyslu tieto istoty zmenila a vystavila Rómov kombinovanej krutosti vykorisťovania kapitálom a spoločenského vytláčania na okraj.
Autorka je socioložka a zabývá se formováním tříd v „postsocialismu“.