Už o tom nechceme počúvať

Knižnú reportáž o teroristických činoch Andersa Breivika ste vydali v roku 2013, dva roky po popisovanej udalosti. Ako bola prijatá nórskou verejnosťou?

Kniha získala oveľa lepšie recenzie v zahraničí. Najmä v Spojených štátoch, kde bola vyhlásená za jednu z desiatich najlepších kníh roka [The New York Times Book Review‘s Ten Best Books of 2015 – pozn. red.] a získala niekoľko cien. Nórsky postoj k vydaniu knihy sa dá zhrnúť slovami „už o tom nechceme počúvať“. Chceme znovu otvárať staré rany? A prečo o tom vydávať takú veľkú knihu? Proces s Breivikom bol svojho času intenzívne zachytený v médiach a tak aj mnohí recenzenti zabudli, že kniha má iný zmysel a dopad než novinový článok.

V čom sa Vaša kniha od reportáží líši?

Kniha zostane, môžu sa k nej vracať ďalšie generácie. Na trhu je už tretí rok a dnes ju čítajú teenageri, ktorí v čase útokov nerozumeli udalostiam, ktoré rezonovali nórskou verejnosťou. Je napísaná ľahkým jazykom, mnohé z opisovaných postáv sú teenageri, preto má väčšiu šancu prihovorať sa ďalším a ďalším generáciám mladých ľudí. Tí sú pre mňa dnes najdôležitejším publikom.

Písali ste teda svoj text s predstavou mladého publika, ktoré nepozná detaily a dôvody Breivikovho teroristického činu?

Napísať túto knihu bolo pre mňa veľmi náročné. V tej dobe sa o tom hovorilo všade, prebiehal súdny proces, ktorý sledovali všetky média. Strávila som na súde desať týždňov, bola som tam každý deň, od rána do večera. Denníky venovali procesu každý deň dvanásť až pätnásť strán. Sama som mala v tej dobe pocit, že knihu o týchto udalostiach nepotrebujeme. Bolo to veľmi emocionálne obdobie, predstava publika sa začala rodiť neskôr.

Prečo ste sa nakoniec rozhodli spracovať toto obdobie do podoby rozsiahleho textu?

Dovtedy som písala reportáže a knihy zo zahraničia – z Iraku, Afganistanu, Čečenska, Srbska. Teraz som však mala písať o svojej vlastnej krajine. Rovnako ako na Slovensku, tak aj v Nórsku je päť miliónov obyvateľov a to pre mňa znamenalo päť miliónov sudcov. Musela som sa teda dostať do akejsi nulovej pozície, písať opäť zvonku, pre čitateľa, ktorý o tom nič nevie, aby som tento tlak od vlastnej spoločnosti zvládla. Iba tak sa mi popisované udalosti mohli ukázať v novom svetle.

Bola ste v čase útokov v Nórsku?

V tej dobe som písala reportáže pre News­week z arabskej jari – z Líbye, Sýrie, Iraku. Počas incidentu som bola späť v Nórsku a tak som ho pre Newsweek pokrývala. Potom som odišla opäť do Líbye, o ktorej som písala knihu. Vrátila som sa až na Breivikov súdny proces, ktorý som opäť spracovávala pre Newsweek. Moja priateľka, editorka, chcela v tej dobe vydať knihu o procese, ale žiaden novinár o to nemal záujem. O to viac ju prekvapil môj záujem o tému, keďže dovtedy som písala iba o zahraničných konfliktoch. Dlhšie som sa sama seba pýtala, prečo chodím po celom svete a zachytávam tragédie v cudzích krajinách, pritom toto sa deje v mojej domovine. Tri roky som dokonca bývala na rovnakej ulici ako Breivik, iba pár metrov od neho. Rozhodla som sa teda napísať knihu, ktorá zachytí súdny proces, nič viac. Po čase som si však uvedomila, že tá téma je oveľa väčšia a popis súdneho procesu nebude stačiť, chcela som napísať celý príbeh. Už vtedy – a to bolo iba rok po útoku – sa ma kolegovia novinári pýtali, či už na to nie je neskoro. To je ako keby niekto v roku 1946 povedal, že už je neskoro hovoriť o druhej svetovej vojne.

Od útoku prešlo päť rokov. Vidíte dnes nejaký jeho dopad na nórsku spoločnosť?

Takmer žiadny. Pozrite sa napríklad na 11. sep­tember, tie útoky úplne zmenili Ameriku i naše vnímanie bezpečnosti, viedli k dvom tragickým vojnám, vzniku IS atď. Útoky v Nórsku žiadnu podobnú vlnu negenerovali. To hovorí niečo o charaktere našej krajiny, ktorá – či už v dobrom, alebo zlom – stojí na pevných základoch, ktoré sa len tak niečím neotrasú. Nezvýšila sa popularita pravicového extrémizmu, ktorý ani predtým nemal v Nórsku veľkú podporu. Breivik v konečnom dôsledku nikoho nereprezentoval. Najväčšiu podporu obdržal z Ruska. Ľudia sa ho snažili napodobniť aj v Česku a Poľsku.

Takže jeho čin mal väčšiu odozvu v zahraničí?

Vyzerá to tak. V Nemecku sa ma napríklad všetci novinári pýtali tú istú otázku: Nebojíte sa, že svojou knihou urobíte z Breivika hrdinu, ktorého budú chcieť niektorí nasledovať? Myslím si, že je to presne naopak. Brevik mal väčšiu podporu tesne po útoku, pretože vtedy o ňom ešte nikto nič nevedel. Na ruských nacistických serveroch bol vtedy hviezda, dnes si z neho aj oni robia žarty. Informácie o jeho banálnych sťažnosťiach na väzenské podmienky, napríklad sťažnosť, že dostal Playstation 3 namiesto požadovaného Playstation 4, ho v očiach drsných ruských nacistov zdiskreditovali. Nesnažím sa z neho vo svojej knihe robiť hlupáka, ale fakty, ktoré prezentujem – vzťah s matkou, problémy s intimitou, pracovné neúspechy – ukazujú, že to nie je žiadny hrdina, hodný nasledovania.

Ako sa Breivikov čin podpísal na Mládežníckej strane práce (AUF), ktorej členovia boli jeho obeťami?

AUF sa po útokoch dopustila viacerých chýb. Na pietnu akciu na ostrove Utoya neboli pozvaní rodičia obetí, ktorí to niesli veľmi ťažko. Mali pocit, že sa na nich zabudlo, že s nimi strana už nepočíta a nemyslí na nich. AUF je strana mladých a tí sa chceli cez túto udalosť čo najskôr preniesť, neboli na ňu pripravení. Dnešný vodca AUF Mani Hussaini, sýrsky utečenec, má vyspelejší prístup. Nebol v dobe útoku na ostrove, takže má väčší odstup, je diplomatickejší, spolupracuje s rodičmi obetí aj s vládou. Politika AUF sa však nijak zásadne nezmenila.

Nezmenil sa ani prístup pravicovej Strany pokroku a sociálno­demokratickej Strany práce v otázke imigrantov? Práve voči nim a ich podporovateľom bol Breivikov útok namierený.

V tomto smere je Nórsko niekde v strede – nie sme ani tak štedrí ako Švédsko a Nemecko, ani tak uzavretí ako napríklad Česko a Slovensko. Je zaujímavé, že u vás je tak málo imigrantov a napriek tomu tam rastú extrémistické tendencie. Nórsko prijalo minulý rok tridsaťtisíc sýrskych utečencov. Problém je, že utečenci dostávajú byty a veľkú finančnú podporu, ktorú už štát nezvláda poskytovať. Politická debata sa teda v posledných týždňoch sústreďuje na otázku, či znížiť finančnú podporu azylantom alebo počet prijatých utečencov. Ako hovorím, naša spoločnosť je veľmi stabilná a ani v týchto otázkach neočakávam žiadnu radikalizáciu.