Chaconna

Šakona, pomyslel si.

Johann Sebastian chodil každú sobotu plávať. Do hotelového bazénu, ktorý bol neďaleko jeho domu. Okolo obeda, vtedy tam bolo najmenej ľudí.

Johann Sebastian začal s plávaním vo verejných bazénoch, keď ho opustila Maria Barbara. Po tristosiedmich rokoch spoločného života, asi som ťa nikdy nemilovala.

Keď bol Johann Sebastian v bazéne prvýkrát, myslel si, že je to chyba. Stál na mokrých kachličkách, na sebe boxerky, ktoré si vzal namiesto plaviek, s uterákom cez plece. Tri­stosedem, opakoval si, tristosedem. Pozeral sa na svoje ovisnuté brucho, ľutoval sa. Sledoval ľudí v bazéne, osamelých vodných bežcov, a ľutoval aj ich, akoby aj ich niekto opustil po tristosiedmich rokoch.

V bazéne nebolo v ten deň veľa ľudí, v každom pruhu jeden. Plávali svojimi označenými trasami, tam a späť, ako osamelé tóny v hudobnom zápise. Johann Sebastian počul, čo plávajú. Stará pani v prvej linke plávala pomaly, po rovnakých štvrťtónoch udávala celej skladbe unavený, zasnívaný výraz. Oproti nej sa v ďalších dvoch linkách vracali dvaja mladí plavci, predbiehali sa, prehlušovali sa ako dve rozdivočené trúbky. Vo štvrtom riadku plávala matka s dieťaťom, vždy blízko pri sebe, spriaznené akordy, ktoré vytvárali dojem harmónie. Piaty pruh bol prázdny. Johann Sebastian si odložil uterák na lavičku, zliezol po stupienkoch do vody, triasol sa od zimy a pridal sa do rozbehnutej skladby. Určoval jej tempo, prispôsoboval si ostatné tóny, komponoval. Každým pohybom skladal nové a nové sonáty samoty.

Doma sa obzeral v zrkadle. Mal kruhy pod očami, bielu parochňu plnú žltých pruhov, žltých ako končeky fajčiarových prstov, ale inak by mu tristotridsať nikto netipoval. Vždy vyzeral mlado. Dodnes mu ľudia neveria, že má viac než stopäťdesiat. Čím mladšie vyzerá, tým staršie sa cíti. Akoby jeho vek a jeho vzhľad boli dva oproti sebe letiace šípy, každý vystrelený z opačnej strany existencie. Každý deň čaká, že sa konečne zrazia. Sám netuší, čo sa v tej chvíli stane: buď začne žiť novým životom, alebo zomrie.

V noci si líhal do postele opitý a oddával sa sebaľútosti. Maria Barbara, vzdychal, Maria Barbara! Uvedomoval si, že slzy, ktoré mu stekajú na pery, sú horúce. Ako je to možné, pomyslel si medzi vzlykmi. Kde sa stihli takto ohriať? Vychádzajú snáď z takej hĺbky duše, že kým sa dostali až k očiam, zohriali sa tou dlhou cestou? Ako meteority, ktoré zhoria, keď v obrovskej rýchlosti preletia zemskou atmosférou, aj jeho slzy sa dotykom s vonkajším svetom strácali, vpíjali sa do podušky, mizli; nechcení poslovia zbytočného utrpenia. Ach, Maria Barbara! Prečo práve teraz, Maria Barbara?

„Prečo práve teraz, keď sme boli v najlepšom? Nikdy sme neboli takí šťastní ako posledných sto rokov!“

„Hovno,“ povedal mu znechutene jeho priateľ Ludwig van, „hovno ste boli v najlepšom.“ Ludwig van sa pritom ani nepozeral priateľovi do tváre, pohľad sa mu strácal v pohári zvetraného piva, mal týchto sebabičujúcich rozhovorov už plné zuby. „Žena chce po tristo rokoch vzťahu asi viac než tvoje kecy.“

Johann Sebastian sa zatváril ublížene. „Kokot kecy. Veď som robil všetko pre ňu. Tomu ty nemôžeš rozumieť, tvoj najdlhší vzťah – s Giullietou – trval koľko? Päťdesiat rokov?“ Pche! Nie, jeho v bolesti nikto ne­­trumfne. Jeho vzťah bol najviac a jeho bolesť je najviac a vôbec, chce ďalšieho panáka.

Po vodke Ludwiga van trochu naplo, ale pokračoval: „Nemyslíš, že bola z teba trochu sklamaná?“ Johann Sebastian vedel, na čo naráža. Posledné roky sa živil skladaním hudby k pornu. No a čo? Kto to nerobil? Aj Ludwig van, ktorý teraz zbytočne moralizuje, aj Gustav, Richard, Sergej, Igor – všetci kamaráti to robili.

„Pozri sa naňho,“ Ludwig van ukázal na otrhaného chlapíka v rohu krčmy. Sedel sám pri stole, s podliatymi očami hľadel do prázdna, špinavý, smradľavý, prstom ťukal do poldecáka tuzemáku. „Vidíš? Wolfgang Amadeus sa aspoň nezapredal. Priznávam, nevyzerá najlepšie. Ale možno je šťastnejší než my dvaja dohromady.“ Ludwig van a Johann Sebastian na kamaráta zamávali. Wolfgang Amadeus si až po dlhej chvíli všimol ich kývajúce ruky, nejaký čas na nich nechápavo hľadel, očividne ich nespoznával. Áno, teraz ich spoznal: videli, ako mu v očiach zablesklo. Tak rýchlo, ako sa mu oči rozjasnili, tak rýchlo mu aj zhasli. Trpko sa usmial, sklonil hlavu a ďalej vyťukával tichý takt na okraj poldecáka.

Na záveternej strane kostolnej veže, ktorá sa takmer dotýkala okien podkrovného bytu Johanna Sebastiana, sa usadili holuby. Zdiaľky vyzerali ako malé čierne bradavice, prilepené na kamennej tvári. Pozorovali Johanna pri práci, načúvali zvukom, ktoré sa z jeho bytu ozývali. Najstarší z holubov – ten, ktorý najradšej počúval svoje hrkútanie – dával ostatným holubom prednášky o hudbe, ktorá k nim doliehala. Nie že by to ostatné holuby zaujímalo, boli však príliš lenivé hľadať si inú vežu. Niektoré sa zo slušnosti tvárili, že počúvajú, iné tupo civeli na stenu protiľahlej budovy. „Počujete, čo ten tlstý chlapík v parochni teraz hrá? To je chaconna! Viete, čo je chaconna? Tak ja vám to poviem. Chaconna sa zrodila…“

A do prdele, povedal si nejeden holub.

Skladať hudbu k pornu bolo jednoduché a boli za to dobré prachy. Hlavnou výhodou bolo to, že ho Johann Sebastian už ani nemusel pozerať. Stačilo si prečítať názov: Summer pleasure, Morning surprise, Wet fantasy, Passion on the beach. Nebude to ani sto rokov, čo sa skladali symfonické básne a kantáty s podobnými názvami, pomyslel si. Johann Sebastian bol dobrý remeselník, vedel, ako vybudovať napätie, ako ho dostatočne dlho udržať, kedy prísť s vyvrcholením. Tieto skladby komponoval otrávený, znudený, s neustálou pripomienkou, že nájom sa sám nezaplatí.

Vždy sa však potešil, keď dostal na zhudobnenie niečo zaujímavejšie. Jeden z jeho najobľúbenejších žánrov bol squirting, v ktorom žena už v polovici videa po kŕčovitých sťahoch prudko ejakuluje. Tam bolo treba prejsť z molovej stupnice do durovej a späť, skonštruovať dve chromaticky nezávislé línie, ktoré sa pretínajú a zároveň sú schopné vybudovať napätie aj v druhej časti videa, ktoré je naopak postavené na ejakulácii muža. Ženské vyvrcholenie má predstavovať malú smrť, ale zároveň vytvoriť nádej na zmŕtvychvstanie, na eminentnú spásu.

Ešte radšej mal gangbang. V ňom prisúdil každému účinkujúcemu vlastný tón, ktorý bol preňho charakteristický, a vlastný motív, ktorý sa pri každej penetrácii opakoval. Sám zažíval kreatívne orgazmy v tých šťastných prípadoch, keď bolo pornohercov presne tucet a mohol tak na nich aplikovať Schönbergovu 12­-tonálnu skladbu. Z napohľad neprehľadnej masy tiel tvoril svoj malý vesmír, v ktorom mal každý vzdych, každé mľasknutie tela o telo svoje presné miesto a kde každý výron semena zrkadlil božiu pravdu a spravodlivosť.

„Chaconna sa zrodila s najväčšou pravdepodobnosťou niekde v Južnej Amerike, asi v Peru. Odtiaľ ju do Európy doniesli španielski conquistadori,“ rozrečnil sa starý premúdrený holub. „Jej sila spočíva v troch po sebe klesajúcich tónoch, pričom dôraz je daný na druhý z nich, čo vytvára fyzický pocit krútenia bokmi. Pod touto hlavnou líniou, ktorá postupne dostáva nové a nové variácie, znie basový ostinato motív – akoby telesnosť, ktorá vyráža na povrch, bola neustále prítomná aj v pozadí ako jej nevysychajúci zdroj. Je to senzuálna, telesná hudba, pri ktorej sa oslavovali sexuálne radovánky, rozkoš zo života, neviazanosť, pudovosť. V 16. storočí bola preto v niekoľkých krajinách zakázaná. Potom sa však tejto skladby chytili sofistikovaní a melancholickí európski skladatelia…“

V jednu sobotu zobral Johann Sebastian so sebou do plavárne Ludwiga van. Tomu sa spočiatku nechcelo, ale keď raz vliezol do bazénu, nešlo ho odtiaľ dostať von. Plával bezhlavo, nedbal na ostatných ľudí v bazéne, nikto mu nesmel stáť v ceste. Obrovskou rýchlosťou sa hnal tam a späť. Tak ako vždy: snažil sa predbehnúť sám seba. Johann Sebastian tentokrát neplával, stál na kraji bazénu a pozoroval plavcov. Na skokanskom mostíku sa naťahovali dvaja chlapci, v rohu sa objímal párik milencov, niekoľko distin­gvovaných dám plávalo s hlavou nad vodou a natriasali sa pritom ako kačky, a do toho sa zaslepene preháňal Ludwig van. Maria Barbara, hovoril si Johann Sebastian, Maria Barbara. Často sa jej takto prihováral, keď pozoroval hemženie ľudí. Z tejto retardovanej mantry ho vytrhol plač a krik na druhom konci plavárne. Jeden z chlapcov, ktorí do seba drgali na mokrých kachličkách, padol a rozbil si o roh skokanského mostíka hlavu. Kamarát naňho zhrozene pozeral, chlapec sa nehýbal, z rozseknutej hlavy mu stekal potôčik krvi do azúrového bazénu. Bežala k nemu žena, ktorá bola asi jeho matka, pretože strašne kvílila a volala o pomoc. Milenci v kúte sa tomu prizerali s desom v očiach a lepili sa pritom k sebe stále viac a viac. Staré kačky zostali stáť, iba jemne kývali hlavami. Ludwig van sa ďalej preháňal z jedného konca na druhý, akoby tou šialenou rýchlosťou mohol zachrániť svet.

Šakona, pomyslel si.

„Stačilo odstrániť dôraz na druhom tóne, spomaliť tempo a nechať basové ostinato temne hučať v pozadí – a z oslavy rozkoše sa stal lament nad večnou samotou,“ pokračoval šedivý holub s grotesknou dávkou pátosu. „Gesualdo, Monteverdi, Frescobaldi, John Dowland, Purcell – skladateľov, ktorí z chaconny robili žalospev nad stratenou láskou, bolo neúrekom. Ale až Bach vrhol túto skladbu na dno temnoty. Jeho interpretácia chaconny pre husle z roku 1720 akoby osvetlila telesné rozkoše pôvodne tanečnej piesne nemilosrdným reflektorom, v ktorom sa každé obcovanie ukazuje iba ako zúfalý boj so samotou. Základný elegický motív sa opakuje v 64 variáciách. Prvé sú pichľavé, bolestivé, plačú ako práve narodené dieťa. Postupne sa však vyjasňujú, v druhej polovici sú dokonca mnohé z nich tanečné a hravé. Je to však len ilúzia, hovorí nám Bach. Aj tie prchavé momenty radosti vyrastajú z nemenného, úzkostného základného motívu. Ak sa sústredíme, počujeme tie tóny smrti, úpadku a zániku v každom rozvášnenom akorde. Koniec skladby sa, samozrejme, vracia na jej začiatok, motív smútku sa opakuje s odpornou a krásnou razanciou. Z tanca života sa stáva danse macabre…“

Pri slovách danse macabre sa ­zoschnutý starý holub naparuje, natriasa krídlami a ­kúti­kom očí sleduje, aký má tento erudovaný výraz účinok na jeho poslucháčov. Je so sebou spokojný, podal úctyhodnú prednášku, hádam by si zaslúžil trochu uznania. S blahosklonným úsmevom otvára zobák, aby dodal prednáške vtipnú pointu. To vytrhne z letargie ostatné holuby, ktoré sa už tešili, že sa to skončilo. V panike, ktorá razom premohne ich lenivosť, zatrepú krídlami a v momente sú všetky vo vzduchu. Nerady opúšťajú tento kostol, ale toho blázna sa už nedá počúvať. Rezignovane a unavene sa vydajú na sever mesta, vraj na tamojšom cintoríne sú ešte voľné strechy. Starý holub sleduje, so zmesou hnevu a ľútosti, ako jeden za druhým miznú v oblakoch. Nevadí, hovorí si. Tú pointu poviem aj tak.

Svoje majstrovské dielo – skladbu, ktorá ho preslávi na tisíce rokov – zloží Johann Sebastian k epickému sadomasochistickému pornu Pain Palace: I love it when it hurts. Dvojhodinová chaconna sa stane kultovou nahrávkou, ktorú budú v budúcnosti napodobňovať všetci skladatelia pornohudby.

Je to dielo nesmiernej komplexity. Ústredný motív, ktorý akademickí bádatelia označia ako plač nad stratou nevinnosti, sa objavuje v tristosiedmich variáciách. Film, dodnes obdivovaný ako vrchol svojho žánru, sleduje muža a ženu, ktorí si v niekoľkých scénach veľmi rafinovane navzájom ubližujú. To, že sledujeme stále rovnaký pár, sa ukázalo ako veľmi premyslená a prelomová režisérska taktika. Bolesť, ktorú si muž a žena spôsobujú, sa stupňuje spolu s hudobným sprievodom. Niektoré variácie opisujú slasť a rozkoš; iné neznesiteľné momenty čakania, kým dopadne vytúžená rana; ďalšie podfarbujú chvíle, keď bolesť ustupuje a muž i žena zhrozene hľadia do prázdna.

Ikonickou sa stane hlavne posledná scéna, v ktorej sa muž a žena navzájom bičujú. Stoja asi meter od seba, obaja celí od krvi. Je vidieť, že by sa chceli dotknúť, priblížiť sa – ale zostávajú stáť na mieste a ďalej švihajú bičom. Zvuk rán, ktoré s praskotom dopadajú na ich pokožku, sa spojí so základným husľovým motívom chaconny. Ten sa týmto zdvojením transformuje do chaosu, v ktorom do seba narážajú neznesiteľné náreky a chrapčanie neukojenej rozkoše. V poslednom zábere sa bičovanie naraz zastaví, žena a muž si pozerajú bezradne do očí, osamelý vzlykajúci motív chaconny doznieva do ticha.

Rôzne úpravy tejto skladby prekonajú v popularite aj Beethovenovu Ódu na radosť a stanú sa vyhľadávanou hudbou ku krstom, pohrebom a svadbám.