Človek človeku upírom

V uplynulých rokoch sa v médiách zvykli objavovať obvinenia „mladých“ z toho, že sú leniví a kazia trh práce. Majú údajne nezmyselné požiadavky na pracovný čas, pracovnú záťaž, dĺžku dovolenky a finančné ohodnotenie. Pre generáciu kapitánov priemyslu, ktorí tvrdo zarezávali v deväťdesiatych a nultých rokoch, aby budovali komunizmom nepoškvrnené hodnoty, boli generácie mileniálov a im podobných obyčajnými flákačmi. Časopis Echo sa vo februá­ri 2016 na svojej titulnej strane pýtal: „Mladí a líní. Proč nechtějí pracovat?“ A spravil v tom hneď jasno – na vine je byrokracia zamestnávania a životný štýl mladých ľudí.

Dnes akoby sme podobné moralizovanie na adresu tých, ktorí sa ešte nepovažujú za ľudí v strednom veku, počuli znovu. Len už nejde o poukazovanie na skazenú pracovnú morálku „mladých“, ale na ich príliš uvoľnené ponímanie zábavy medzi vlnami koronavírusovej pandémie počas letných mesiacov. Stále však ide o dve strany jednej mince – sú to vždy mladí ľudia, čo kazia buď štatistiky národného produktu, alebo stoja za rastúcim počtom pozitívne testovaných na koronavírus. V týchto ľuďoch, zdá sa, je niečo naskrze nemorálne – nemajú mieru pre prácu ani zábavu.

Česká vláda podniká opakované pokusy, ako sa zbaviť zodpovednosti za rastúci počet nakazených novým koronavírusom. Vytváranie generačnej priepasti medzi nezodpovednými mladými ľuďmi a staršími zodpovednými a ohrozenými siaha do rezervoára odpovedí na otázku „kto za to môže“ a vyberá neomylne. Črtajúci sa medzigeneračný konflikt pošteklí staršie generácie a vari dobre poslúži v nadchádzajúcich senátnych a krajských voľbách.

No čo ak závažnejší medzigeneračný konflikt prebieha niekde inde? Medzi generáciami ľudí, ktorí prídu po nás, a nami? Keď sa začali objavovať prvé kritiky nového filmu Christophera Nolana Tenet, recenzenti a recenzentky oceňovali režisérovo tušenie budúcnosti, keď tváre svojich hrdinov a hrdiniek zaodel do kyslíkových masiek. Orúškovaný svet akoby už čakal za dverami. A hoci v Nolanovom filme bola nutnosť kyslíkovej masky podmienená čo najmenšou látkovou výmenou protagonistov s vonkajším prostredím, možno hovorila aj o tom, že toto je Zem, na ktorej sa už nedá dýchať. Vo filme sa z budúcnosti do prítomnosti vlamuje zápas medzi tými, ktorí by dnešné pozemské generácie najradšej zahubili, a tými, ktorí naše dnešné rozhodnutia chcú zvrátiť preto, aby bolo ešte vôbec možné na Zemi žiť. Nolan si predstavuje budúci svet, v ktorom (podobne ako aj dnes) ide o minulosť. Nejde však už len o jej interpretáciu, ako to s napätím pri debatách o historickom revizionizme sledujeme dnes, ale o zásah, ktorý minulosť interpretuje až tak, že ju materiálne premieňa. (Nepramení však strach tých, čo žijú v paradigme postkomunizmu, z rovnakého zdroja? Minulosť, ako vždy už len reprezentovaná, je náchylná k tomu, aby ju akákoľvek interpretácia podstatne pozmenila.)

Jedna z týchto premien minulosti môže smerovať k úplnej záhube Zeme, ako ju poznáme. Hlavný antagonista filmu v očakávaní skorej smrti zamýšľa spáchať rozšírenú samovraždu v presvedčení, že ak už viac nemôže pokračovať jeho život, bude nanajvýš spravodlivé zamedziť v pokračovaní životov druhých. Je tu však aj politický protiprojekt, ktorý sa prekvapivo ne­­orientuje na budúcnosť, ale jedinú možnosť pokračovania života na Zemi vidí v premene minulosti. Budúcnosť akoby prišla o kvalitu neukončeného časopriestoru, do ktorého je možné projektovať alternatívne trajektórie ľudstva. Záťaž, najmä tá environmentálna, ktorú generácia po generácii prenášame a odsúvame ďalej, sa už viac nedá odsunúť a pre možnosť budúcnosti treba okľukou vojsť do minulosti.

Pripravujete nás o budúcnosť, hovoria k svojim o generácie starším spoluobyvateľom planéty mladí ľudia dnes. Pripravujete nás o minulosť, zúfajú si niektorí šesťdesiatnici, ktorí s nevôľou pozorujú, ako mladšie generácie pre to, aby si vedeli predstaviť budúcnosť, nanovo uchopujú minulosť. Akoby ani ako ľudia nezdieľali ten istý svet, ale prehovárali k sebe zo sféry nebytia. V týchto medzigeneračne vytváraných sporoch a nedorozumeniach sa jedni druhým majú stať prinajmenšom strašidlami, alebo rovno vrahmi – ako sa to snažili podsunúť lživé konšpiračné správy zo sociálnych médií o údajnej nutnosti „obetovať“ staršie generácie ľudí koronavírusu, aby nové generácie environmentálne uvedomelých ľudí mohli začať život bez nejakej záťaže minulosti. Možno by však bolo dobré toto jasné rozhraničenie medzi generáciami rozostriť. Nie však prostredníctvom prízvukovania zdieľanej pozitívnej ľudskosti, ale uznaním neistôt a strachov, ktoré zoči­-voči klimatickej, koronavírusovej a začínajúcej ekonomickej kríze a možnosti pokračovania našich, či už mladých alebo starých, životov máme.

Poľská literárna historička Maria Janion vo svojej knihe Wampir. Biografia symboliczna (Upír. Symbolická biografia, 2008) o upíroch píše ako o dôležitých sprostredkovateľoch medzi živými a mŕtvymi, znejasňujúcich hranice medzi minulým a dokonaným a tým, čo prosperuje. Upírske príbehy podľa nej tvoria „alternatívnu históriu ľudstva, v ktorej smrť a zmŕtvychvstanie získavajú vlastnú, inú interpretáciu“. Približujeme sa k prekračovaniu hraníc, za ktorými nám už za naše činy nemôže byť odpustené a naše životy nemôžu byť vykúpené. Možno dnes pre seba navzájom môžeme urobiť to, že sa staneme figuratívnym stelesnením budúcich mŕtvych. Ak nás takéto znetvorenie našej podoby prinúti preberať zodpovednosť za to, čo robíme tu a teraz, možno by stálo za to, aby sa stal človek človeku upírom.

Autorka je filosofka a feministka.