Čakanie na percentá

… Úradujúci premiér Dzurinda tvrdí, že kampaň je pokojná, bez útokov a afér, a tak si to vraj predstavoval. Predvolebná kampaň na Slovensku je však od začiatku viac nudná ako pokojná, bez nápadu, ba dokonca v prípade niektorých politických strán infantilná až prihlúpla.

Príkladom za všetky je levíča, maskot Mečiarovho HZDS. Podľa vyhlásenia šéfa hnutia má ich lev symbolizovať silu a vytrvalosť. Na pozadí výsledkov strany z ostatných rokov by však mohol skôr predstavovať silný a vytrvalý prepad preferencií niekedy najsilnejšej (ostatné prívlastky sú známe) slovenskej štátotvornej strany. Zmenu Mečiara, niekedy obávaného likvidátora demokracie búchajúceho päsťami po stole, na milujúceho usmievavého starého otca s plyšovým levíkom v rukách, asi netreba zvlášť komentovať.

Niektorí politológovia konštatujú, že slovenskej predvolebnej kampani chýba „drive“, alebo inak povedané esencia, ktorá by dokázala zaujať voliča. Politici naopak ohlasujú, že takéto a podobné hodnotenia sú predčasné, a to najdôležitejšie ešte len príde, keď bude kampaň vrcholiť. No, tuším by sme sa mali začať báť.

Zásadný súboj o moc a smerovanie na Slovensku sa očakáva medzi socialistickým Smerom Róberta Fica a pravicovou SDKÚ terajšieho premiéra Mikuláša Dzurindu. Obidvaja tvrdia, že chcú, aby bolo lepšie. Zhodujú sa aj v tom, že by bolo najlepšie, keby jeden z nich nebol vôbec.

Zaoberať sa efemérnosťou politických vyhlásení (slovo politika platí dovtedy, kým trvá dôvod, pre ktorý ho dal, respektíve povedal) je teraz zbytočné, najmä ak je dôvod „nijakosti“ predvolebnej kampane pravdepodobne úplne iný. Hovorí sa tomu vyhorenie, alebo ešte lepšie, absencia myšlienok. A to už je dôvod na obavy.

Populista Fico vyrukoval do boja o čo najlepšiu pozíciu pri zostavovaní vlády s nutnosťou skoncovať s chudobou, nezamestnanosťou, korupciou a rozkrádaním štátneho majetku. Nie je na Slovensku prvý, ani posledný. Niektorí ekonomickí analytici jeho program označujú v lepšom prípade za učebnicu štátneho dirigizmu, v horšom prípade hovoria rovno o demagógii. Napriek tomu a možno práve preto sa Ficove preferencie pohybujú okolo 30 percent, na rozdiel od v priemere desiatich percent premiera Dzurindu.

Na rozdávanie štátnych peňazí nachytal Fico aj odborárskych bossov a vtiahol ich do politiky. Podporu odborárov Smeru zobchodoval za podporu šéfovi odborov Ivanovi Saktorovi vo voľbách na primátora krajskej Banskej Bystrice. Fakt, že to urobil bez vedomia a súhlasu regionálnych štruktúr, ktoré sú jediné kompetentné o podpore Saktora rozhodnúť, nikoho neprekvapuje.

Príklad Ficovej kampane je príznačný pre kampane väčšiny relevantných politických strán. Všetko podstatné urobil (neúspešné referendum o predčasných voľbách) a povedal, už počas Dzurindovho vládnutia, a teda ani nemal šancu prísť v kampani s ničím novým. Navyše, a priznáva to aj sám Fico, musel sa poučiť z veľkoústej agresívnej kampane pred poslednými voľbami. Práve jej výsledkom bolo prekvapujúce tesné víťazstvo Dzurindovho SDKÚ.

Fico cíti, že si už nemôže podobný výsledok v týchto voľbách dovoliť. Jeho financmajstri už nervózne prešľapujú, naviac silnejú aj odstredivé tendencie vo vnútri strany. Neúčasť Smeru v budúcej vláde by pravdepodobne zlomila Ficovi politický väz.

V podobnej situácii je aj premiér Dzurinda, aj keď sa snaží tváriť pokojne. Prehra vo voľbách môže pre neho rovnako znamenať prepad a byť znamením, že pod jeho vedením už nie je strana schopná presadzovať nastúpené reformné trendy.

Slovenská kampaň je oproti českej, spred niekoľkých dní, skutočne pokojnejšia. Nezainteresovaný pozorovateľ by z toho mohol urobiť záver, že politika na Slovensku je do istej miery kultúrnejšia. Slovenská kampaň sa zatiaľ vyhla výrazným excesom, ale za cenu málo korektného taktizovania volebných lídrov. Ani jeden z relevantných súperiacich táborov nie je schopný jasne pomenovať svojích potencionálnych koaličných povolebných partnerov. Všetci čakajú na výsledky volieb a percentá. Volič Smeru teda momentálne nevie, či spolu s Ficom nevolí náhodou aj Mečiarovo HZDS a Slotových nacionalistov (reálne sa črtajúca vládna trojka) a pravicoví voliči SDKÚ, KDH a SMK si tiež nemôžu byť istí, či v záujme pokračovania reforiem Dzurinda nesiahne napríklad po podpore ešte pred pár rokmi nepredstaviteľného HZDS.

Slovenský volič nie je frapovaný agresívnou kampaňou, ale je s najväčšou pravdepodobnosťou zmätený. Časy protimečiarovskej prodemokratickej mobilizácie má Slovensko zdá sa definitívne za sebou. Fico na to ide lepšie. Chce väčšinu, ktorá mu umožní pohodlne zostaviť kabinet, najlepšie zo sebou na čele. A to ostatné? Keby nebol ateista a bolo by po voľbách, povedal by, to je v rukách Božích.

Otázku porovnávania volebnej politickej kultúry v Čechách a na Slovensku môže otvárať aj najnovší škandál s údajným pokusom o podplácanie, respektíve nákup českého sociálnodemokratického poslanca Ploca. Slovensko už iba ťažko zažije v týchto voľbách podobnú kauzu. Nie však preto, že politická kultúra je na vyššej úrovni, ale preto, že podplácanie malo nedávno na stole. Kupčenie s hlasmi nezávislých poslancov v parlamente na udržanie vládnej väčšiny nebolo a pravdepodobne nikdy nebude uspokojivo uzavreté.

No a čo dodať k prejavu urazenej ješitnosti českého premiéra Paroubka o neregulárnosti volieb a jeho paralele s rokom 1948? Slovenský politik, Paroubkov priateľ a možno budúci socialistický premiér Fico, spochybňuje demokratickosť volieb už teraz a pripravuje s šéfom nacionalistov Slotom (v Žiline, kde je primátorom, bojujú proti Slotalite) paralelné sčítavanie hlasov. Rozdiel medzi Ficom a Paroubkom je ale v tom, že slovenský socialista zatiaľ o sebe nevyhlásil, že nie je ako Klement Gottwald.

Autor je redaktor deníku SME.