I přesto, že nedisponuje zrovna jednoznačným mandátem, chystá česká vláda reformy podobné těm, jež byly zavedeny na Slovensku. Jaké reformní kroky ale vlastně u východních sousedů zvolili a jaký je jejich skutečný dopad?
Širšou ideologickou základňou reforiem takzvanej druhej Dzurindovej vlády bola trochu zvulgarizovaná klasická ekonómia, ktorá sa bežne nazýva „neoliberalizmom“. Dala by sa ale tiež nazvať „odštátňovaním“ sociálneho štátu. Jej prostredníctvom sa zaviedli postupy, ktoré majú posunúť univerzalistický sociálny štát (kde všetci majú automatický nárok na rovné sociálne benefity) k reziduálnemu sociálnemu štátu (v ktorom sú sociálne dávky adresované na určité skupiny, čiastočne sa vyžaduje finančná spoluúčasť občana, a čiastočne je občan nútený nakupovať na privátnom trhu sociálnych služieb).
Univerzalistická sociálna politika, ktorá bola a je vlajkovou loďou moderných západných európskych demokracií, vytvorila systém, ktorý zabezpečuje jednotlivcovi pomoc v prípade núdze. Reforma na Slovensku v rokoch 2003–2006 spočívala v protipohybe k tomuto európskemu dedičtstvu a európskej praxe. Bola legitimizovaná údajnou neudržateľnosťou výšky a rozsahu sociálnych výdavkov, zlou kvalitou služieb („štát je najhorší vlastník“) a údajnými negatívnymi vplyvmi na ekonomiku, tým, že sociálne príjmy nemotivujú ľudí pracovať, a tým, že sociálne odvody majú negatívny vplyv na efektivitu podnikania a sociálne výdavky sú zlé pre vyrovnanosť štátneho rozpočtu. Toľko spomínané „štedré sociálne dávky“ však na Slovensku v skutočnosti nikdy neprekračovali úroveň životného minima.
Zníženie podpory
Zmeny v roku 2004 v sociálnej politike konkrétne znamenali zníženie minimálnej podpory pre dospelého príjemcu pod úroveň životného minima, prerušenie väzby úrovne dávok na veľkosť rodiny. Pri demografických charakteristikách Slovenska je zrejmé, že táto zmena citeľne dopadla najmä na rómske domácnosti.
Súčasťou reformy bolo prijatie nového zákonníka práce, ktorý podporil „flexibilitu“ trhu práce zavedením možnosti viacerých neštandardných pracovných zmlúv, zvýšením právomoci zamestnávateľa vypovedať pracovnú zmluvu a znížením možnosti odborov vstupovať do pracovnoprávnych vzťahov.
Zmenil sa aj systém vyplácania dávok v hmotnej núdzi. Stalo sa tak zavedením takzvaných aktivačných prác, od ktorých si vláda sľubovala zlepšenie pracovných návykov dlhodobo nezamestnaných a tým uľahčenie ich vstupu na pracovný trh (takéto postupy sú vo svete známe ako „aktívne politiky trhu práce“ alebo „welfare-to-work“). Opatrenia vychádzali z logiky, že hlavnou príčinou nezamestnanosti na Slovensku nie je nedostatok pracovných miest ale neochota ľudí pracovať a nízka motivácia k zamestnaniu ako dôsledok systému štedrej sociálnej podpory.
Je veľmi ťažké hodnotiť dopad aktivačných prác, ale čiastočné analýzy a pozorovania odborníkov naznačujú, že tieto nemajú zamýšľaný efekt, a že nezamestnaní sú nútení vykonávať nekvalifikované manuálne činnosti v mieste bydliska (kosenie trávy, zametanie) čo nezlepšuje ich zručnosti a ani neumožňuje získavať nové kontakty v novom prostredí. Skutočný pokles registrovanej ale aj náhodným výberom zisťovanej nezamestnanosti, ktorý nastal v posledných dvoch rokoch, je potrebné skôr pripísať sprísneným podmienkam registrácie na úradoch práce a najmä migrácii za prácou do zahraničia, Čiech, Anglicka či Írska.
Jednotná sadzba dane
Zmeny vo vyplácaní sociálnych dávok sprevádzala daňová reforma, ktorá spočívala v zrušení progresívneho zdanenia príjmov a zisku na zdanenie pri jednotnej sadzbe 19 percent a taktiež v úpravách spotrebných daní na jednotnú sadzbu. Priaznivci reformy tvrdia, že práve táto zmena spôsobila rast slovenskej ekonomiky, stimulovala prílev zahraničných investícií a znížila nezamestnanosť. Nie je ale nijako preukázané, že existovala korelácia medzi rovnou daňou a ekonomickým rastom. Rast mohla spôsobiť a pravdepodobne aj spôsobila celková konjuktúra globálnej ekonomiky. Zaujímavý je fakt, že v Čechách zaznamenali v posledných rokoch podobný rast a príliv zahraničných investícií a podľa všeobecného názoru „vôbec nerobili reformy“. Bez zbytočných detailov sa dá povedať, že príjmy strednej vrstvy sa v dôsledku nižších daní zvýšili iba málo, náklady domácností na spotrebu narástli, a že zmena daňového systému dopadla ťažšie na podpriemerne a priemerne zarábajúcich.
Druhý pilier
Najkontroverznejšími reformami sú reforma penzijného a zdravotníckeho systému. Penzijná reforma spočívala v zavedení tzv. kapitalizačného druhého piliera, čo v praxi znamená, že časť zdrojov z povinného penzijného poistenia ide na kontá súkromných firiem - dôchodkovým správcovským spoločnostiam. Prvkom nového systému je to, že súkromné firmy môžu s časťou verejných prostriedkov slobodne nakladať na kapitálových trhoch. Priebežný systém bol založený na medzigeneračnej solidarite a bol trvalo udržateľný v dôsledku neustáleho vstupu nových generácií na pracovný trh. V novom systéme súkromné firmy realizujú zisk riskantnými operáciami na nestabilných kapitálových trhoch. Prvé výsledky ukazujú, že výnosy sú nižšie ako sa predpokladalo.
Penzijná reforma bola legitimizovaná najmä poukazovaním na „demografickú krízu“ a stárnutie populácie. Ide o demografický fakt a vo väčšine EÚ krajín (ale paradoxne nie na Slovensku, kde nastupujú na trh práce silné populačné ročníky) sa stárnutím populácie zvyšuje tlak na priebežné dôchodkové systémy. Kapitalizačný, druhý pilier bol údajne vytvorený preto, aby sa stal jedným z faktorov riešenia stárnutia obyvateľstva. Jenže problém sa ním vo skutočnosti nerieši. Druhý pilier je užitočný len pre ľudí s učitou výškou príjmov. Nabúrava medzigeneračnú solidaritu a môže sa stať, že chudobní ľudia zostanú v budúcnosti odkázaní len na slabú štátnu penziu (prvý pilier), ktorá bude zabezpečovať menej ako je životné minimum.
Zdravotnícky biznis
Reforma v zdravotníctve má podľa prieskumov verejnej mienky u občanov najhorší „rating“. Jej autori tvrdili, že primárnym cieľom reformy v zdravotníctve je zníženie zadĺženosti nemocníc a zlepšenie kvality služieb. V skutočnosti jej pravým účelom je vytvorenie zdravotníckych sietí ovládaných súkromnými firmami, ktoré by mohli podnikať s verejnými financiami a generovať zisk pre svojich akcionárov. (Len za minulý rok súkromné poisťovne z povinného poistenia vygenerovali, podľa ich vlastných údajov, zisk približne 2 miliardy korún).
Ani Dzurindovej vláde sa plán nepodarilo dotiahnuť úplne do konca, a napriek pôvodnému zámeru privatizovať Všeobecnú zdravotnú poisťovňu, táto zostala akciovkou vo vlastníctve štátu. Súčasná sociálnodemokratická vláda sa znaží zachovať verejný charakter Všeobecnej zdravotnej poisťovne a obmedziť počet súkromných subjektov na trhu. Dostáva sa jej za to nevyberaných útokov od lobistických skupín, rôznych expertov a mainstreamových médií.
Občania Slovenska však intuitívne chápu, že zdravotníctvo biznisom nemôže byť – kvôli morálnym dôvodom, ale aj kvôli tomu, že platby sú povinné zo zákona a znamenajú pre zdravotné poisťovne trvalý a pravidelný príjem. Pri pravidelnom príjme fixného objemu (závislého od počtu obyvateľov štátu) jediný spôsob ako generovať zisk je znižovanie nákladov a výdavkov, čo má dopad na šírku a kvalitu zdravotníckych služieb. Aj pre tieto dôvody biznis vo sfére zdravotníctva obracia naruby logiku slobodného trhu, ktorý je deklaratívne ideálom aj pre samotných tvorcov reformy.
Trendy a dôsledky
Dôsledky reformy budú zrejmé iba v strednodobej perspektíve a v súčasnosti nie je možné ich presne kvantifikovať. Napriek rétorike apologétov reformy o plýtvaní a nevyhnutnosti cieliť sociálne výdavky na tých, čo ich najviac potrebujú, hlavným zámerom je prinútiť stredné vrstvy (teda najväčšiu časť spoločnosti) aby nakupovali sociálne a zdravotné služby cez súkromné spoločnosti alebo na stále rozširujúcom sa privátnom trhu služieb. Nevyhnutným efektom, ktorý sprevádza toto úsilie, je narušenie sociálnej solidarity.
Súčasťou stratégie sú ekonomizujúce argumenty o nevyhnutnosti znižovania sociálnych výdavkov, efektivite, nevyhnutnosti „Maastrichtu“, alebo demografickej katastrofe. To všetko s cielom presvedčiť občanov, že platí Thatcherovej zaklínadlo „TINA“ (there is no alternative). Na reformu však nakoniec môžu doplatiť stredné vrstvy, v mene ktorých boli údajne tieto politiky realizované. V situácii, keď v Českej republike vládna koalícia chce kopírovať „úspechy“ Slovenska, by si českí občania mali uvedomiť možné následky.
Autor působí jako odborník na zkoumání chudoby a sociálního vyloučení v bratislavské kanceláři UNDP.