Agnómia

Tri mladé umelkyne predstavujú svoje projekty. Jedna z nich, známa fotografka znovuobjavenej témy ženských tiel, prichádza s projektom akýchsi papierových krabičiek, v ktorých je nejaká idea vždy dômyselne zalepená ako kura v kukučkových hodinách. S touto fotografkou sedím pri stole v nadčasovom priestore kaviarne, a nechávam ju prenášať na seba vlny nahromadenej úzkosti z faktu, že jedna z jej kolegýň je s ňou takmer identická. Krok za krokom ju opisuje, vrcholne znepokojená. „Mladá, krásna a vášnivá – a ide tvrdo za svojím cieľom.“ „Úplne ako ty,“ hovorím. „Áno, máš pravdu,“ odpovedá, a mierne si vydýchne. Presúvam sa do starej ošarpanej budovy bývalej stanice vlakov. Vchádzam do miestnosti krčmy štvrtej cenovej kategórie. Hneď pri vchode je pár schodov, ktorými treba rituálne zostúpiť, pretože každého prichádzajúceho si dôkladne a mlčky premeriavajú páry pozorujúcich očí. Tenzia medzi štamgastmi a mnou je už temer neznesiteľná, a predsa pokračujem priamo k výčapu. Vypýtam si jedno pivo a usádzam sa k malému stolčeku hneď za výčap, výčapom strategicky chránený proti prípadným útokom neviditeľných štamgastov. Tí sa ale pomaly zviditeľňujú. Sú to ľudia zamyslených, ťažkých tvárí s hlbokými očami starcov. Prvý, na ktorého mi zablúdi pohľad, je akoby identickou kópiou Samuela Becketta v stareckých rokoch. Mĺkvy a fotogenický, s elegantnou šiltovkou robotníckeho predáka na hlave. Vidím, že aj ostatní hostia – každý z nich ako živý monument, sediaci pri vlastnom masívnom stole – majú na hlavách presne tie isté šiltovky. Jeden má pred sebou roztvorené stránky novín, do ktorých sústredene pozerá. Ocitol som sa na mieste práve v priebehu rozpravy. Štamgasti presviedčajú hostinského o nutnosti akéhosi kroku, ale muž za výčapom sa tvári nepriestrelne. Miesto odpovede na konkrétne mienený dotaz jedného z hostí, ukazujúceho naňho prstom ako na jediného pravého adresáta položenej otázky, dvíha hostinský náhle zo stola noviny, otvára ich a zakrýva si tým papierom celú tvár. Noviny sú dnes čierne ako sadza. Aj to musí mať nejaký dôvod. Prvý ruský prezident, čítam, Boris Jeľcin je mŕtvy. A potom sa mi snívalo, že prechádzam cez vrátnicu internátu na nejaké ženské meno. Jedno z dievčat odchádzalo za rodičmi, a tak ma nechalo umiestniť priamo do jeho postele. Ráno som kľudne vstal a dvom veselo sa zhovárajúcim mladíkom na vedľajších posteliach vravím, ako sa volám – teraz už menom vlastným. Nato som sa ich opýtal, či tu môžem týždeň bývať, lebo s tou dievčinou sme sa takto dohodli. V poriadku, oni na to. Sme vonku na tráve, vtáctvo nebeské pekne čviriká. Hovorím chalanom: „Pozrite, mám tu jednu absolútnu bombu! Možno by sa dalo na to urobiť nejaké predstavenie.“ A vyťahujem z tašky vzácny kontraband v podobe skladby Šesť litánií pre Heliogabala. Spúšťam to. Náhle sa tam objavuje politický aktivista a chovateľ kôz Standa Penc. Hudba sa ritualisticky rozbieha, od prvého momentu s plným nasadením. Vidím, že v tom okamihu skladby, kde nastupuje pravidelné dunenie bubnov (neustále rozohňované hrdelnými škrekmi speváka), sa na lúke už veselo tancuje. Surrealistický maliar, zo vzdialenosti nutného odstupu to sledujúci, si zapisuje do denníka: „Táto háveď zasraná, cvičí tu už od rána.“ Standa Penc je na odchode. Ešte chvíľu, hovorím. Menšia skupina tancujúcich sa ako mrviaca sa húsenica pomaly presúva na kopec. Tam prichádza na rad oná skutočná, nefalšovaná ‚voodoo časť‘ tejto skladby. A už sa pripravuje akýsi totem. Nebudú niekoho štvrtiť zaživa?, počuť hlasy z pléna. Prichádzanie s objektivitou, vlny, v ktorých objektivita prichádza. Objektivita nikdy nie je objektívna. Na margo jednej Hegelovej knihy prehlásil Kierkegaard, že keby jej autor v predslove poznamenal, že ide o myšlienkový experiment a nič viac, bolo by to pozoruhodné dielo. Hegel ale nič takéto nepoznamenal, a preto sú jeho myšlienky smiešne. Podobne, keď jeden kritik oprie svoj názor na mňa po prečítaní knihy, kde nájde vetu „Môj svet pre seba a môj svet pre mňa“ o špekuláciu, stotožňujúcu môj pojem môj s faktickým stavom môjho bytia, je jeho interpretácia nesprávna, pretože autor nechápe, že aj pojmy majú právo byť permanentne redefinované otázkou, čo znamenajú, hlavne ak táto otázka znekľudňuje premýšľajúceho do tej miery, že svoju vlastnú potrebu redefinovať slová ich vyslovovaním pociťuje temer ako morálny imperatív. Pretože porozumievať niečomu je rafinovaný spôsob ako to niečo obmotať pavučinami svojho rozumu. Porozumievať niečomu v nádychu, ktorého výdychom je chlad kryštalizovanej štruktúry udalostí. ‚Prečo ma nemáš rád?‘ pýta sa nepriateľ mojich lží, ktorého pravdy už ani nezaujímajú. A včera som po dvoch rokoch (na jednom literárnom večierku) stretol Bena. Pýtal som sa ho, či sa už vrátil, alebo či je tu len na návšteve a mieni sa opäť vrátiť do Japonska. Vraví, že v Japonsku sa žiť nedá. Pred dvoma rokmi tvrdil to isté o Prahe. „Povedz mi niečo o Berlíne,“ hovorí. „Moja žena sa tam práve prihlásila na školu.“ Dodnes neviem, ako sa jeho žena vlastne volá, pretože vždy keď Ben hovorí o svojej žene, používa výraz „moja žena“. V mojej interpretácii to znamená akúsi rovnováhu medzi týmito dvoma slovami, ktoré sú takto rovnako vážne. Upozorniť na fakt vlastníctva, to po prvé, a po druhé upozorniť na fakt objektu vlastníctva, ktorý nazvať ženou je spoločensky presne definované. Hovoril o jej duševnej anomálii, na ktorú prišiel až celkom nedávno, po dlhých rokoch ich spoločného vzťahu. Povedal som mu, že keď som jeho ženu po prvý raz uvidel, pôsobila na mňa ako… hypersenzitívna. Tak som to nazval z nedostatku iných slov, a možno aj z určitého taktu. Večer pokračoval čítaním (v angličtine), ktoré zaplavilo celé vnútro pomerne humanizovaného industriálne kovového organizmu krčmy. Pýtam sa kamaráta, Slováka sediaceho vedľa mňa, či z toho niečomu rozumie. On odpovedá, že vôbec ničomu, ale je na ňom vidieť, že sa baví. Hovorí, že mu to pripomína kázne z nedeľných omší, na ktoré ho vodievala stará mama vo veku jeho šiestich-siedmych rokov. Zvyšok ve čera bol v znamení kúzelnej Markéty, ktorá sa po dávke marihuany skombinovanej so slivovicou dostala do tak zvláštneho stavu ducha, že mala potrebu gestikulovať telom na spôsob antickej bohyne vzývajúcej Slnko. Jej ruky boli ako misky váh a jej pohľad, ktorého ohnivé reťazce lúčov vystreľovali svoj kryštalizovaný magnet do potemneného priestoru lokálu bol tým, o čo tieto misky vážia. Spätne to vnímam ako akési nutné preťahovanie síl pohľadov, pri ktorom ma po celý čas sprevádzal pocit, že to, čo ona vyžaruje, som schopný úplne do seba pohltiť ako neobvyklý, a predsa legitímny druh potravy. A to ma naplnilo už vyloženým pocitom víťazstva. V poslednom štádiu tejto hry napokon Markéta uprene sa dívajúc do rozštvrteného emblému zmnoženej kundy (nafotenej slovenským fotografom Mirom Švolíkom a imprintovanej na pozadie môjho čierneho trička krikľavozelenou farbou) niekoľkonásobne vrhne do éteru akúsi kliatbu, ktorá sa krúti okolo pavúka. Nedokáže prísť na to, čo je na mojom obrázku vyfotené, ale ja jej to nemôžem povedať, pretože by som prelomil ľady, ktoré držia veci pohromade, a mnou vyslovená pravda by v okamihu nadobudla náboj excesu. Pretože každej skutočnosti k zovšeobecneniu niečo chýba. A potom sa človek prebudí zo sna. „Tak čo je, môj maličký?“ vraví mi Lulu, teraz už opäť o dve hlavy vyššia odo mňa. Zvláštne, ako dieťa som si opakovane predstavoval, čo by asi robila malá bábika, keby odrazu ožila. Ale čo to znamená byť niečiou bábikou z hľadiska prozreteľnosti Božej? Nie je náš Boh len nemotorne sa hrajúce hrozné dieťa, ktoré zhora pozoruje, čo to tie jeho hračky dolu ustavične predvádzajú? Predpokladajme zlo ako alternatívnu možnosť dobra, ako dobro zlom alternované. Ako zlo voľby zla, keď dobro, ktorému patríme, je nami pociťované ako zlé. Lebo človek má potrebu niečo povedať, ale slová mu bránia. Slová nemajú potrebu nič hovoriť. To je ten problém, problém celej literatúry. A potom, niektoré slová okamžite zachytávame pamäťou, hneď cítime ich kľúčovosť. Mémy? V Čechách za posledné roky je to výraz „užiť si“. Premýšľame (s Henrym Hillsom) nad možnosťou urobiť spoločný film; akési živé obrázky k Zornovým Šiestim litániám. Tematicky to vidím ako tvrdú kritiku hedonizmu, do ktorého sme civilizačne sami hlboko uviaznutí. (Je hedonizmus formou rebélie? Pre Artauda, napríklad, bol Heliogabalus rebel, a nie šialenec. Kde je tá hranica, po ktorej prekročení je každý hedonizmus už iba prázdny?) Zvláštne, ale pri vyslovovaní príliš zvučných slov narážam na isté sebazaprenie. Akoby zvuk slova bol kontrastný k jeho významu, akoby niektoré zvuky neboli dôležitosti ich významov vôbec hodné, a naopak. Uvedomujem si to najmä pri talianskych slovách ako stracatella, Pulcinella a podobne. Opačným prípadom sú slová ako autonómia alebo identita. V jednom prípade akoby bol človek nútený nasledovať slovo po zvuku, a v druhom po význame. V oboch ide o znepokojujúci pocit, že človek sa stáva slovu rukojemníkom. Nemôžem vytesniť z hlavy malú N. s hlavou hrdo vztýčenou, a predsa zvláštne dopredu nastavenou na útlom napätom krku, akoby na ňom držala len nasilu a túžila byť od neho osamostatnená, aby o to skôr mohla byť ukazovaná ako z lakmusu svojej morality vybudované posolstvo, ako hlava medúzy, ktorej funkčné pôsobenie na diaľku nastáva až vtedy, keď je od seba odtrhnutá v rukách niekoho iného. Vždy automatické prikyvkávanie hlavou, to jej Áno v zrýchlenom tempe akejsi bábkohry. Vždy silne zostrený pohľad očí, ktoré vidia iba to, čo samy vyžarujú, pretože sila tejto žiary im dáva v existencii istotu. Človek, ktorý si je vo chvíli svojho Áno istý, totiž nepremýšľa. Je len predĺženým údom svojej potreby mať vo veciach poriadok, a to mu úplne stačí. Ale veci nepotrebujú mať vo veciach poriadok, pretože poriadok k veciam nepatrí. Poriadok nie je vec vecí, ale vecnosti, a to smerom k presnosti. Toto bolo možné vycítiť z jej gestickej skratky, ktorej nekompromisnú naliehavosť si ona najskôr ani neuvedomovala. Presnosť vo vzťahu k vecnosti – a celú závažnosť tejto váhy – si podľa všetkého uvedomovala ako niečo, čo platí apriórne, a o čom sa z tohto dôvodu nediskutuje. (Ako keď koza ští na plech: je voľná definícia jej stroboskopického smiechu.) Vlastne mi ušiel z úst posmech k jeho smrti, akoby dôvody k nej boli naplánované. A mohli aj dôvody v prípade samovraždy razantne nejaký plán porušiť? A potom sú tu tí odďaľovači samovrážd, majstri v umení pykať, ktorých tváre sú roky mimeticky nemé. A z hlbín ich bezbrannosti vy(ky)dávané pravdy ako lži. Lebo v každej chvíli myšlienky mať pocit objektivity je práve subjektívne, ale inak myšlienky nevznikajú. Myšlienka nemyslí na to, na čo myslí, keď ešte myšlienkou nie je – myšlienka vôbec nemyslí. Myšlienka je vo svojom zárodku vždy nutne impulzívna, a postupným rozširovaním sa, ochabuje. Pichľavé dotyky prstov. Bolíš ma neviditeľne, hovorí. Akoby jej bolesť bola mojím úmyslom? A nad to oná mimoriadne rozvinutá citlivosť k pádom a zlomeninám. (‚Nedotýkať sa ani opilcov na zem spadnutých‘ pre ňu nikdy neplatilo.) Moja obrana voči jej citu preto nemohla nebyť vzbúrená, ale žiadny sadizmus v tom nebol.