Export-import s nádychom nostalgie

Putovanie Slovákov po českej divadelnej scéne

Jaká slovenská divadla jezdí do Česka? A kteří tamější režiséři se u nás prosadili? Přečtěte si, co o tom soudí slovenská teatroložka.

Niet pochýb o tom, že slovenské divadlo má svoje stále miesto na českej divadelnej scéne. Hosťujúci režiséri, herci, scénografi v českých divadlách, slovenské produkcie každoročne zúčastnené a ocenené na českých festivaloch, slovenskí dramatici bodujúci v Cene Alfreda Radoka. Spolupráca je pomerne intenzívna. A pre súčasné slovenské divadlo veľmi dôležitá – pretože percento zahraničnej kooperácie v iných európskych krajinách je takmer mizivé (k najdôležitejším patria pravidelné réžie bábkarského režiséra Ondreja Spišáka v Poľsku či presadenie sa slovenských tanečníkov na súčasnej belgickej tanečnej scéne). Vo svojom nedávno uverejnenom článku na tému slovenské divadlo v zahraničí teatrologička Martina Vannayová konštatovala: „To, že slovenské divadlo často hosťuje v Čechách, je potešiteľné, no nie celkom uspokojivé – vyplýva to z nadštandardných, historicky daných kultúrnych a jazykových väzieb.“ S jej tvrdením sa dá len súhlasiť, aj hlbší prieskum česko-slovenských divadelných väzieb poteší kvantitou, no nie celkom uspokojí kvalitou. Na prvý pohľad sme na tom dobre, pri druhom pohľade musíme byť kritickejší.

Začnime hercami

Slovenské zastúpenie na českej divadelnej scéne je skutočne pomerne vysoké – nielen na postoch hosťujúcich umelcov, ale aj interných zamestnancov v divadlách v Čechách i na Morave. Začnime hercami – v českých divadlách hrajú najmä tí, ktorých považujeme za akési československé kultúrne poklady (Emília Vášáryová, Martin Huba, Marián Labuda, Zuzana Kronerová). Aj napriek neodškriepiteľnej kvalite ich hereckého umenia sa značná časť českého publika teší, že počuje slovenčinu (prípadne češtinu s roztomilým slovenským prízvukom) a že jej stále rozumie. Podobná potreba pohybovať sa v jazykovo bezbariérovom priestore osvedčených mien vládne na Slovensku. Bolek Polívka v Garderobiérovi, Kaiser a Lábus v Donovi Quijotovi. Bohužiaľ, zábavný a komerčný charakter týchto činoherných produkcií s českými hviezdami podporuje aj momentálny profil a značka známej bratislavskej československej scény – Štúdia L+S – ktorá ich uvádza na svojom repertoári.

Divadelný experiment a risk nenájdeme však ani v oblasti režijnej a scénografickej prezentácie slovenskej divadelnej tvorby na českej scéne – mená sa opakujú (Ľubomír Vajdička, Vladimír Strnisko, Martin Porubjak, Jozef Ciller, Juraj Nvota). No kým niektoré réžie zarezonujú a majú tendenciu hlbšej umeleckej výpovede (Nvotove réžie v Divadle Na zábradlí), mnohé sú už pri výbere titulu povinnou repertoárovou jazdou a ľahkým pošteklením „meštiackeho diváka“. Smutné je občasné zjavenie recyklácie režijnej koncepcie konkrétnej hry zo slovenského divadla a jej prenos do Čiech, najmä keď vieme, že nejde o majsterštuk, ktorý prevratne zasiahne do aktuálneho českého divadla.

Slovenskou hrdosťou sú mnohí režiséri asimilovaní v českom prostredí, čo vyplýva z ich dlhoročného pôsobenia v českých divadlách (aj vo funkciách interných režisérov, či umeleckých šéfov, teda tých, ktorí majú niekoľko sezón možnosť formovať dané divadlo), u niektorých aj z ich štúdia na českých divadelných školách (Martin Čičvák, Viliam Dočolomanský, Peter Gábor, Dodo Gombár, Silvester Lavrík). Slabé je zastúpenie najmladšej generácie tvorcov, ktorí hosťujú v Česku (relatívne úspešne sa presadil Marián Amsler, ktorý v Prahe, Ústí nad Labem a Brne režíroval už niekoľko inscenácií; svoje meno tu má mladá slovenská scénografka Eva Rácová). O komorých a alternatívnych činoherných projektoch slovenská a česká kritika informuje málo, ale výpočet zachraňujú tanečníci – na poli súčasného českého tanca pôsobia mnohí (spomeňme Antona Lachkého, Jara Viňarského, Luciu Kašiarovú, Annu Caunerovú).

Slovenská sekcia programu

Mnohé veľké i menšie divadelné festivaly v Čechách a na Morave programovo podporujú prezentáciu súčasného slovenského divadla. Pozitívny je komplexný prehľad, ktorý poskytuje napríklad festival Setkání/Stretnutie v Zlíne, isté zastúpenie má Slovensko na těšínskom festivale Bez hranic, na Divadle evropských regionů v Hradci Králové, študentské divadlo sa vo veľkej miere predstaví na Zlomvaze. Snáď najprecíznejší vo výbere je Medzinárodný festival Divadlo v Plzni, aj keď aj tu už došlo k pre slovenské divadlo smutným lapsusom (uvedenie bulváru Vtedy na Jamajke v roku 2002). Mnohé festivaly by potrebovali osviežiť alebo dramaturgicky špecifikovať slovenskú sekciu programu. Ukazuje sa, že opätovné pozývanie „starých, dobrých súborov a kamarátov“ už nie je vždy na dobro veci.

Posledné divadelné sezóny totiž nepatria k umelecky najšťastnejším v prešovskom Divadle Alexandra Duchnoviča, martinskom Slovenskom komornom divadle, ale aj v bratislavskom Divadle Astorka Korzo’90. A práve tieto divadlá patria k najčastejšie hosťujúcim na českých festivaloch a ich produkcie sú považované za najlepších slovenských reprezentantov a špičku programu.

Veľká škoda tiež je, že povedomie o alternatívnej slovenskej divadelnej scéne dookola formujú divadlá ako napr. bratislavské GUnaGU či nitrianske Teatro Tatro. Pritom v aktuálnej divadelnej sezóne existuje mnoho jednorázových projektov menších divadelných zoskupení, ktoré by si zaslúžili pozornosť a zahraničnú prezentáciu. Absolútne sporná je dramaturgia festivalu Slovenské divadlo, ktoré organizuje pražské Divadlo Bez zábradlí. V konečnom dôsledku tak isto je na tom festival České divadlo v Bratislave, ktorý už nemá takmer žiadny rešpekt odborného publika.

Tvorivý dialóg slovenských a českých umelcov v Česku teda prebieha. Mal by sa však od osudovo historicky a jazykovo predurčeného vzťahu a vzájomnej nostalgie posunúť ďalej – mal by sa stať inšpiráciou s progresívnym umeleckým jazykom a zvýšenými nárokmi. Predpoklady mladých tvorcov na oboch stranách tu bezosporu sú.

Autorka je teatroložka, působí v Divadelním ústavu Bratislava.