Ad tipy (A2 č. 30/2007)
Rád bych se vám svěřil s údivem nad poznámkou ve vašem týdeníku týkající se stanice Český rozhlas D-dur. Mám pochybnost, zda si autor tipu stanici někdy pustil. Jiří Adámek píše, že „stanice… je věnována výlučně a pouze vážné hudbě. Bez komentářů, bez moderování jsou zde uváděny klasické skladby jedna za druhou… Na špičkové skladatele z druhé poloviny 20. století zde nenarazíte nikdy, na tvůrce z doby moderny jen výjimečně.“
Skladby na D-dur jsou samozřejmě opatřeny stručným komentářem. Hrajeme pravidelně i moderní a soudobé skladatele, a sice každý den od 20.00. Nevysíláme jen na internetu, jak se tu tvrdí, ale také na kabelových sítích, satelitu a DVB-T. Pan žurnalista si stěžuje, že pořád hrajeme Beethovena, Brahmse a Dvořáka, což jsou podle něho „tisíckrát obehraní skladatelé“. Přál bych mu, aby se jednou dopracoval k poznání, proč tomu tak je.
Lukáš Hurník
Ad Nepotřebuji být profesionální Slovenka (A2 č. 26/2007)
Rozhovor s pani Helenou Noskovou som si najprv so záujmom a v závere už s úsmevom prečítal. Toľko zmätených neprávd a poloprávd som v jednom časopiseckom rozhovore už dávno nečítal. Dovoľte mi preto niekoľkými vetami reagovať na skreslené a účelovo interpretované fakty z môjho života. Áno, pracoval som v Československej ľudovej armáde, najprv v oblasti logistiky, neskôr v oblasti kultúry a voľného času. Svoje pôsobenie v armáde som ukončil na vlastnú žiadosť 30. mája roku 1993, keď som odchádzal do zálohy z Ministerstva obrany armády Českej republiky. Bol som v tej dobe aj negatívne lustrovaný. To znamená, že v roku 1990 ma nemohli „vziať na ministerstvo školstva“, ani som odtiaľ nemusel po roku odísť. V tom čase som bol ešte v armáde. Naozaj nechápem, čo touto lžou chcela pani Nosková dokázať.
V rokoch 1993–94 som pracoval (na základe vzdelania v oblasti teórie kultúry a kultúrno výchovnej činnosti) ako vedúci Oddelenia záujmových aktivít Inštitútu detí a mládeže, čo v tom čase bola príspevková organizácia MŠMT. Odišiel som po dvoch rokoch na základe vlastnej žiadosti do súkromnej podnikateľskej sféry a zostal tam po mne kus poctivej práce.
Neviem čo je obsahom titulu „profesionálny Slovák“, iba pocitovo to vnímam ako čosi, čo ma má v očiach iných poškodiť. Áno, už pätnásť rokov pracujem ako jeden z aktivistov občianskeho združenia Obec Slovákov v ČR, do ktorého som prišiel až po jeho vzniku. Od začiatku sme v Obci Slovákov prezentovali názor (dnes všeobecne akceptovaný), že po rozdelení federácie tu vznikli legitímne národnostné menšiny. Česká na Slovensku a Slovenská v ČR. Vtedajší predstavitelia Klubu slovenskej kultúry (vrátane pani Noskovej) vtedy tvrdo presadzovali názor, že žiadna slovenská menšina v ČR neexistuje. Trvalo to však iba do momentu, keď MK ČR začalo na podporu rozvoja kultúry národnostných menšín poskytovať granty. KSK vtedy okamžite spoluzakladá štátom (vtedy výrazne najviac) dotovaný mesačník Slovenské listy, dnešné Listy Slovákov a Čechov. Nestáva sa dnes z pani Noskovej samozvaná hovorkyňa slovenskej menšiny v ČR? Tej menšiny, ktorej existenciu pred pár rokmi vehementne odmietala?
Možno, že si rozhovor prečíta aj niekto, kto je činný v oblasti trestného práva. Možno ho zaujme, že pani Nosková tam otvorene píše, že v časopise vydávanom združením, kde ona bola členkou vrcholných orgánov a dnes mu predsedá, „nebyl dohledán milion korun“. Podotýkam, že ide o koruny z grantov MK ČR na vydávanie Listov.
Mrzí ma, že som bol týmto textom nútený porušiť sľub, ktorý som pani Noskovej dal verejne (pred vyše rokom v priestoroch MK ČR), že s ňou odmietam komunikovať a polemizovať, pretože je človekom, ktorý je pre mňa absolútne nedôveryhodný. Mal som vtedy na to naozaj vážne dôvody, ktoré (aj rozhovorom pre A2) znova potvrdila. Hoci ma za to pravdepodobne opäť stihne pomsta, tak to teraz dávam aj na papier.
Peter Lipták
Ohradzujem sa voči nepravdivým a zjavne vymysleným faktom, ktoré uviedla v rozhovore s redaktorkou vášho periodika pani Helena Nosková, so zjavným úmyslom poškodiť moju profesionálnu a osobnú povesť. Uvediem len niektoré vyložené lži – nikdy som nepracovala v časopisoch Svět socializmu a Czechoslovak Life (a už vôbec nie ako cenzorka!). Posledný menovaný časopis naviac nikdy nevydával Československý ústav zahraničný a ten zasa, nota bene, nezrušili po roku 1989, ale funguje a vykonáva činnosť dodnes, čo by pani Nosková ako historička mala vedieť. Po rozdelení Česko-Slovenska som sa nemusela nikde „uchytiť“, lebo som bola stále zamestnaná ako vyslaná pražská redaktorka kultúrno-spoločenského časopisu Život, v tom čase najčítanejšieho a najvýznamnejšieho slovenského týždenníka. Z toho som odišla dobrovoľne po asi dvoch rokoch intenzívnej práce v oblasti národnostných menšín, pretože sa už obe činnosti nedali časovo zvládať. Ďalej nie je pravda, že môj manžel pracuje na ministerstve vnútra a ja som nebola desať rokov v Rade vlády pre národnostné menšiny. O granty tiež nežiadam ja osobne, ale Slovensko-český klub. Mohla by som pokračovať ešte pomerne dlho, a pritom ide o veľmi ľahko overiteľné fakty. Myslím si hlavne, že my novinári by sme sa mali viac snažiť, aby sa v našich periodikách neuvádzali klamstvá, ktoré poškodzujú dobré meno periodika a môžu ho priviesť až za hranicu zákonnosti.
Naďa Vokušová
Ad Všichni mohou dělat umění (A2 č. 27/2007)
Dnes je situace oproti dřívějším létům právě opačná. Solidní malba, socha apod. je tím předvojem – tou odvážnější a obsažnější cestou. Na druhé straně vyčpělým akademismem, vlastně podbízivými kousky, je záplava konceptů bez formy. Takže konzervatizmus a strach vybočit z módního trendu bují na bienále.
Andre
Mně se Bienale 3 krutě nelíbilo. I když mám moderní umění a všechny možné nové formy ráda. V tom s Radanem Wagnerem souhlasím. V recenzi jsem se ale nedozvěděla skoro nic dalšího. Ani o únavě současného českého umění, ani o autorech, ani o neschopnosti (?) kurátorů výstavy.
Irena H.