… praktické v tom zmysle, že zasahujú ľuďom do života a ovplyvňujú chod spoločnosti. V prípade mysliteľov to poväčšine bývajú dôsledky, nad ktorými by sa im aj „zastavil rozum“ (ak by ešte žili). Príklad. George Berkeley sa do dejín filozofie zapísal exotickou myšlienkou o tom, že „byť znamená byť vnímaný“ (esse est percipi). Vyjadril tým presvedčenie, že existencia objektov závisí od toho, či ju vôbec niekto registruje. Pozor, nebol taký blbec, aby tvrdil, že napríklad stolička v prázdnej kancelárii neexistuje. Bol biskup, a tak sa v tejto veci – konkrétne v otázke, ako zaručiť existenciu aktuálne nikým neregistrovaných objektov – spoľahol na najvyššieho. A (konceptuálne) to fungovalo. Volá sa to subjektívny idealizmus a čo to je, vie každý, kto videl film Matrix. A teraz k tým dôsledkom. Hoci na ne sme si museli počkať, kým myšlienku od filozofov draftovali manažéri ľudských zdrojov. Mám totiž podozrenie, že okrem tvorcov Matrixu sa Berkeleyho myšlienkou inšpirovali tiež ľudia, ktorí vymysleli koncept kancelárií ako otvoreného priestoru (open space). Do roboty sa chodí pracovať, nie skrývať pred dažďom, prípadne pohľadmi. Berkeleyho najvyššieho nahradil v medzičase sekčný šéf a funguje to – už v praktickej rovine – rovnako dobre. No netreba to preháňať. Radikálne riešenia podnecujú odpor a zosmiešňovanie. A ak sa presunieme z filozofie do architektúry, tak často vedú v našich končinách k frustrácii.
Nedávno sa o tom v Bratislave poučili dvaja rakúski architekti Christian Jabornegg a András Pálfy, autori centrály Slovenskej sporiteľne, slovenskej dcéry Erste Group. Tá má vo svojom logu (už od roku 1819) včelu. Architekti ju ako symbol pracovitosti, znášania a hromadenia pretavili do konceptu transparentnej budovy. „Budova má štyri jadrá a v každom z nich je všetko potrebné, aby mohli byť všetky podlažia v každom smere transparentné,“ spresnil András Pálfy. Časy, keď mala budova sporiteľne na fasáde včelí úľ ako jasný odkaz k pracovitosti sporiteľov a bankárov, dávno skončili. Moderná architektúra zahodila do koša prvoplánové ilustrácie. Symboly komunikuje abstraktnejším, formálnym spôsobom. Tvarom, materiálmi, dispozíciou. V tomto prípade máme do činenia s minimalistickým konceptom skleneného kubusu, cez ktorý malo byť dobre viditeľné „každodenné hemženie stoviek zamestnancov – výborný náprotivok symboliky včelieho úľa“. Takto pozitívne zhodnotila tento jednoduchý a zároveň radikálny návrh teoretička architektúry Henrieta Moravčíková. O tom, ako ho vnímalo 1 500 zamestnancov centrály, nemáme záznamy, čiže nebudem citovať. No môžeme si ľahko predstaviť ich zdesenie po tom, keď sa dozvedeli, že na svojom novom pracovisku nenájdu čo i len jednu priečku. Ľudia nie sú radi – a hlavne v zamestnaní – až takí solipsisti, ako by sa mohlo na prvý pohľad zdať. A ako to dopadlo? „Zrazu tam stojí plno kabinetov a stien… Prídeš dovnútra a už sa len čuduješ. Vnútri sa neuplatnilo žiadne štrukturálne myslenie, a to je problém. Nemá to nič spoločné s celkovou koncepciou. Je to žiaľ veľmi drahý nepodarok,“ okomentoval výsledok architekt Pálfy.
Ak sa o architektúre často hovorí ako o zrkadle spoločnosti, tak súčasná architektúra má v našich končinách povahu (multikoaličného) politického boja, ktorý ovládajú lobisti (klienti) a prehrávajú politické strany (architekti). Aj v tomto prípade pritom platilo, že dýku od chrbta čakajte od koaličného partnera. Interiér budovy totiž napokon zariadili iní architekti (Siebert a Talaš), ktorí sa neskôr voči kritike od autorov budovy verejne vymedzili tvrdením, že to oni „prekročili etiku nášho povolania a všeobecných dobrých mravov“.
Keď boli na konci roku 2005 publikované výsledky súťaže na túto budovu, v redakciách miestnych časopisov o architektúre sa objavili úvahy o tom, že „v Bratislave má šancu vyrásť architektúra európskeho formátu“. Statika nosníkov radikálneho konceptu (priehľadnosť a átrium s vegetáciou) sa pod tlakom každodennosti zrútila. Dnes prekrýva viac než polovicu dvoch presklených stien budovy reklama. Vitajte na Slovensku plnom architektúry slovenského formátu.
Autor je filosof.