První díl série subjektivních reportáží o improvizační scéně ve čtyřech středoevropských městech se týká polského Krakova, následovat budou Praha, Vídeň a Bratislava. Slovenský skladatel a hudební teoretik, nedávný rezident pražského Komunikačního prostoru Školská 28, na svých cestách sestavuje ansámbl pro připravovanou operu.
Začal som cestovať, hľadať a spájať hráčov žijúcich v Krakowe, Prahe, Viedni a Bratislave. Pokúsim sa priblížiť celkovú atmosféru týchto miest ako aj tých všetkých príjemných a výnimočných muzikantov, ktorých som stretol, spoznal a začal s nimi hrať. Nasledujúce riadky sú venované prvému z menovaných mest, teda Krakowu.
Bartek
Odstavili sme auto pred roztvorenou vstupnou bránou. Vlastne už to ani nie je brána, chýbajú vráta. Ostal deravý plot lemujúci areál, v ktorom nie je o deviatej večer nič, iba tma. Na Slovensku povieme: ako v psom zadku. Na moje prekvapenie pribehne k autu vrátnik. Pýtam sa ho na jedinú referenciu: „Je tu niekde bunker? Ponáhľame sa, hrám tu o deviatej koncert.“ Ukáže nám cestu z vyskladaných betónových kvádrov smerujúcu k osemhrannému opevneniu z devätnásteho storočia, na ktorého streche rastú stromy, kríky a tráva. Má sa tam konať séria štyroch koncertov.
Na jednom mám duet so spevákom Bartekom Ignacy Wronom. V tejto chvíli mu dávam pracovné meno poloblázon. Neviem sa mu pol dňa dovolať. Keď ho konečne stretnem, povie mi, že zabudol telefón, nemá kľúč od bytu, v byte nikto nie je, čiže nevie, kde budeme v noci spať. Ochladilo sa na desať stupňov. Stojím vonku v tričku s krátkym rukávom. Zatiaľ mi to nevadí, celkom som sa rozohrial po týchto správach. Prichádza nová: budeme hrať až o tri hodiny neskôr, čiže o polnoci. Ráno o deviatej mi ide vlak. Vôbec som nemusel naháňať kamaráta študujúceho v Krakowe kompozíciu Miša Paľka, ktorý ma doviezol autom. Odtrhol som ho od frajerky a filmu. Hodinu sme hľadali miesto, na ktoré, ako sám povedal, by v živote nevstúpil, nie že hral. Pričom Mišo je ostrieľaný cimbalista a aerofonista (hrá na všetky rôzne píšťaly) – zahrá všetko od svadieb, cez koncerty vo filharmónii, koncerty s klezmer kapelou až po súčasnú hudbu. Na jeseň sa chce so mnou pustiť do Zornovej Masady s klezmer kapelou. Okrem toho zrejme ako prvý na zemeguli zahral na fujare Au Privave od Charlieho Parkera.
Bartek mi strká do ruky niečo ako dva žetóny. Za prvý dostanem dve poľské pivá a za druhý vegánske jedlo. Správne predpokladám, že je to moja výplata. Aspoň, že vopred. Bartek sa rozhodol živiť ako extenzívny spevák, dirigent krakowského improvizačného orchestra, ako aj zbormajster Zboru nespevákov. Granty na svoju tvorbu podáva výlučne neúspešne, vraj kvôli úradníckej chybe. Neviem, či sa rozhodol pre dobrý job, ale sumár týchto a ďalších príhod z neho robí výnimočnú postavu krakowskej improvizačnej scény. Bartek ide na doraz. Asi práve to mu umožňuje robiť hudbu s takým nasadením aj za blbých podmienok. Je schopný ísť stopom 750 kilometrov, len aby si zahral jeden koncert, alebo len preto, že na Slovensku bude Phill Minton a on chce byť jedným z členov jeho zboru. Hľadá kontakty, chápem ho. To isté robím aj ja v Krakowe – hľadám hráčov pre chystanú operu.
Vždy som spokojný
Bartek sa má nakoniec stať Kaddáfiho radcom v opere, potrebujem ho spoznať. Postava presne šitá na neho. Práve toto, ako vidíte, spĺňa najdokonalejšie. Miluje rozprávať a prikrášľovať príhody, byť stredom vesmíru a namiesto spevu srší, chrapčí, vyludzuje najvyššie možné zvrchné alikvóty, pričom poskakuje na jednej nohe. Zároveň vie holdovať najkrajnejším hudobným nahrávkam s neuveriteľným pokojom v duši. Pri počúvaní noisu si preloží nohu cez koleno a zatvári sa tak, akoby akurát ochutnával neskorý zber cabernetu sauvignon, ročníku 2009, fľašky za 859 korún. Kto nie je fanatik, tak nech nehrá na trúbku, ako hovoril Ilja Zeljenka, alebo nech nespieva extenzívne hlasové techniky ako Bartek. Okrem toho je špecializovaný na spestrovanie života komplikáciami. Určite bol v minulom živote šašo. V aktuálnom v tom pokračuje. Je veselý, prúsery sa prepečú… Vďaka charizme je schopný postaviť na nohy Krakow a vo svojej malej izbe každý týždeň organizovať workshopy, kam príde osem až desať ľudí. Každý raz, keď som v Krakowe, bývam u neho v podnájme. S priateľkou majú jednu izbu. V druhej, u spolubývajúcej z Andalúzie je momentálne návšteva ôsmich Španielov. Nič im nevadí. Spia v jednej izbe, hocijako, vedľa seba, cez seba, každý večer inak. Ja ležím v podstate na zemi, ale sme len traja v jednej izbe, vždy som spokojný.
Ako som naznačil, Barteka som musel pol dňa hľadať. Po troch hodinách čakania pred domom som našiel Miša, ktorý ma odviezol na miesto večerného koncertu. Príbeh sa ale začal už doobeda. Nahrávali sme v univerzitnom štúdiu. Bartek vytiahol z turistického kufra hifi zostavu z minulého storočia. Dnes hral na rádiu, prehrávači kaziet a spieval. Nahrávali sme kvarteto. Zavolal som Paulinu Owczarek, barytónsaxofonistku, tretím bol Mišo, ktorý vybavil štúdio. Mišovi znel preparovaný cimbal ako zvony, čelesta alebo hracia skrinka s bábikami. Zrejme napchal do neho všetko, čo bolo poruke. Posledná vec, ktorú vysvetlil Bartekovi pred samotným hraním, bolo zapnutie tlačidla record. Štvorec s červeným kruhom. Hrali sme hodinu a pol rôznorodých zvukových, hráčskych, charakterových a dokonca speváckych improvizovaných skladieb. Zvuk bol skvelý, mikrofón za 5000 euro a neobmedzený čas nahrávania. Nástrojová kombinácia lákavá, hráči ešte viac.
Nenahrali sme nič. Bartek, on nevie prečo, nestlačil ten štvorec. Poviem nevadí, nech sa rozpustí atmosféra. Paulína sa ponáhľa sťahovať krabice z bytu, Bartek sa ide chystať na večerný koncert. Odvtedy ho nevidím. Dejiny hudby sme určite nemenili. Dôležitejší moment bol pokus o spojenie štyroch hráčov, ktorí spolu ešte nehrali. Skúsime to nabudúce. Bartek bude sedieť na opačnej strane miestnosti ako je počítač. S Mišom ostávame, ideme si dať obed. Poobede nahrávame ďalej, ako duo.
Dva improvizačné svety
Akustická improvizácia sa dá v Krakowe realizovať jednoduchšie než v Bratislave. Mám pocit, že to robia dlhšie, majú to aj začlenené v edukačnom procese a disponujú skúsenejším publikom. Poliaci dodnes majú dva rovnocenné improvizačné svety – akademický a ten z ulice. Prvý tvorí línia poľskej avantgardnej školy od šesťdesiatych rokov dodnes. Akýsi ulicový tvoria ľudia so zázemím intuitívnej, free jazzovej, noiseovej alebo DIY scény. Dlhodobo sa vzájomne ovplyvňujú a spolupracujú. Práve preto tu nie je problém nájsť improvizujúceho kontrafagotistu Wiktora Krzaka, ktorý v jeden večer hrá cez gitarový buster a na druhý deň v ansámbli interpretujúcom súčasnú hudbu. Rovnako funguje Paulina Owczarek – snáď ešte vyhranenejšie. Ostatný týždeň brázdila Poľsko s gospelovou kapelou, dnes hrá noise a zajtra diriguje improvizačný orchester. Alebo Rafal Mazur. Kde nájdete virtuózneho basgitaristu kombinujúceho tai-chi s voľne improvizovanou hudbou?
Autor je hudební skladatel a saxofonista.