Třetí díl zápisků slovenského skladatele a hudebníka ze čtyř středoevropských měst se věnuje improvizační scéně ve Vídni. Opět jde o subjektivní reportáž z cesty autora, který zjišťuje, jak omezená je komunikace mezi umělci různých zemí jednoho regionu.
Zasa cestujem vlakom. Do Viedne. Idem na stretnutie s klaviristkou Ingrid Schmoliner a huslistkou Irene Kepl. Máme sa prvýkrát stretnúť. Idem im predstaviť dva projekty, v ktorých by som chcel, aby hrali: Ďalšie variácie pre Goldberga a Dunkeltherapie. Neznášam e-maily a skype, treba sa osobne stretnúť. Druhá vec je, že „predstaviť“ v mojom prípade znamená použiť pantomímu plus angličtinu. Moja túžba posunúť kapely ďalej je evidentne silnejšia než ústup z dôvodu strápňovania sa zlou angličtinou pred neznámymi ľuďmi. Už dávnejšie mi trklo, že z Bratislavy treba začať chodiť pre hráčov za humno do Viedne a mixovať ich s našou scénou. Takmer vôbec sa nepoznáme, a to sme od seba vzdialení päťdesiatsedem minút.
Spätne si človek uvedomuje, ako hrozne málo vieme o hudbe okolitých štátov, nielen o tej rakúskej. Chcel by som napísať: nič nevieme, ale nie je to úplne tak vďaka zopár koncertom, festivalom a nejakej hudbe, čo tu koluje. Zlomku toho, čo sa deje v okolitých štátoch. Samozrejme, oni zasa nevedia takmer nič o československých zaujímavých projektoch, o ktorých im vravím ja. Výmena informácií medzi štátmi je takmer mŕtva. Uvedomujem si, že sme šesťdesiatdva kilometrov vzdialení od Viedne, pritom nevieme dlhodobo rozbehnúť vzájomnú sieť. Jasné, nie sú peniaze, nemajú nás „po ceste“ na svojom turné a druhá vec, nad ktorou rozmýšľam: sme až tak veľmi za opicami? K tomu sa dostanem nižšie.
Kapitalizmus v hudbe
Veľké mesto zožerie všetko. Zo Südbahnhofu je kráter. Neostalo nič. Vlak skončil jazdu pred plotom, za ktorým je diera ako po jadrovej bombe. Keď kráčam popri jame, vidím, ako blízko pred tou roklinou končia vlaky. Čaká ma štyridsaťminútová chôdza smerom ku kaviarni, po slnku, neznámymi uličkami. Takto sa robia a rodia kontakty v súčasnej hudbe. Začínam uvažovať, prečo navrhli stretnutie tak ďaleko? Toto je klasický syndróm domácich poznajúcich mesto a predpokladajúcich, že si odvodím trasy liniek a nejakou skratkou sa tam predsa len dostanem. Mapa ma dovedie.
Spoznávam Irene Kepl, predstavíme sa, posadíme a naraz spoza nej si prisadne Ingrid Schmoliner a kladie mi otázku: „Ako si to celé predstavuješ z ohľadu financovania?“ Projekty som ešte nepredstavil. Predsa len niečo je na nej sympatické: je priama. Nakoniec zistím, že práve kvôli tomuto sa s ňou veľmi dobre spolupracuje, komunikuje a hrá. A druhá vec je, že Ingrid ako aj Irena sa touto hudbou živia. Prečo by mali projekty neznámeho sponzorovať svojou účasťou? Uvedomil som si dôležitý aspekt, respektíve dôležitú rovnicu mnohých hrajúcich na experimentálnej pôde: „hrám“ rovná sa „chcem peniaze“, lebo to beriem ako svoju hlavnú činnosť. Samozrejme, mnohí z vás to sami tak vykonávajú aj u nás, ale v Rakúsku je umožnené mať improvizovanú, alternatívnu alebo súčasnú hudbu ako jedno z hlavných zamestnaní. Či je to trubkár Franz Hautzinger, bubeník ddkern alebo spomínané dve hráčky, u nich je to tak. Umožňuje to väčší trh, množstvo podujatí, príležitostí, kontaktov, alebo aj funkčná sieť v okolitých štátoch, podmienená väčšou tradíciou, výmeny hráčov, informácií.
A tak sa nám vynára osoba improvizátora, ktorá musí mať adekvátne vybavovacie schopnosti, čo sa de facto rovná neustálemu sledovaniu e-mailov, facebookov, twitterov a iných sociálnych blbostí, najlepšie v mobile – človek číha na ponuky a odpovede, výšky honorárov, dolaďuje termíny, naťahuje sa s organizátorom podujatia, myslí na promo atď. Preto táto otázka od Ingrid. Trh. Ja som zaspatý. Som naivný, nemám to ako živobytie. Moja chyba, mohol by som byť milionár. Keď si zrátam všetky projekty, nápady, šuflíkovú hudbu. Vlastne stále mám pocit paradoxu, že či by takáto menšinová hudba mohla prinášať obživu, ale aj obavu, že potom by som ju musel hrať často. Čím by bola výnimočná? Toľko malá kritika kapitalizmu v súčasnej improvizovanej hudbe.
Rozvíjanie silnej tradície
Ingrid Schmoliner je odborníčka na preparáciu klavíra. Podľa mňa nie je ani tak virtuózna klaviristka ako skôr majsterka vo zvukovosti. Pozerá sa na klavír z pohľadu neklaviristu. Hľadá a skúma jeho netradičné zvukové možnosti. Vlastne je to iný segment klaviristov, ktorí už dávno prelomili hranicu klasicky interpretovanej hudby, ku ktorej sa nevedia alebo nechcú vrátiť, a objavujú teda klavír z perkusívno-sonoristickej stránky. Sú to „klavírobicisti“. Platí teoretické uvažovanie: z klavíra môže znieť čokoľvek, čo sa nepodobá klavíru. Struny sú vypletané skrutkami, ktoré by sa mi v týchto dňoch zišli na primontovanie kuchynskej linky na stenu. Hlavne v basovej polohe, v ktorej má klavír hrubšie struny – Ingrid používa veľmi hrubé skrutkové závitníky. Úder paličkou na hlavicu zacvaknutej skrutky medzi strunami vytvára fikciu zvuku exotického východoázijského zvonu. Vidím, že kombinácie preparácií na strunách môžu byť neobmedzené. Množstvo čínskych paličiek na jedenie zasuniem do vrchného diskantu. Keď Ingrid hrá, myslím na môjho miláčika Harryho Partcha. Podobný zvuk objavoval v roku 1954.
Irene Kepl je iná kapitola, iný nástroj: husle a viola. Pred pár dňami vyhrala druhú cenu na Mahlerovej skladateľskej súťaži. Súťaž je anonymná. Jej víťazstvo je zrejme dôkaz víťazstva zdravého úsudku, že aj klasicky nevzdelaný jedinec samouk píše dnes nápaditú hudbu. Nakombinovala pesničku Patti Smith s malou aleatorikou podobnou zápisu Witolda Lutoslawského zo šesťdesiatych rokov minulého storočia, a možno o tom ani nevie. Rozpísala skladbu pre sexteto nástrojov. Predstavte si pesničku Patti Smith, ale namiesto známeho podkladu znie abstraktná, riadená improvizácia. Irene Kepl fluktuuje medzi rôznymi projektmi. Od populárnej hudby z obdobia päťdesiatych rokov minulého storočia cez voľne improvizovanú, intuitívnu hudbu až po popové pesničky, ktoré si píše pre radosť. Má to trochu náročnejšie – predsa len husle vypreparuje s väčšími komplikáciami než klavír. Musí hľadať a skúmať skôr z pozície prirodzenej zvukovosti, ak chce robiť akustickú hudbu a neničiť si nástroj za niekoľko desiatok tisíc eur. Predsa len klavíry, na ktorých hrá Ingrid, nie sú jej. Keď ich preparáciou rozladí, je to daň umeniu.
Obdive hudobníčky, o ktorých som písal, tvoria generáciu mladých hráčok, ktoré nie sú ani tak priekopníčkami v štýle improvizovanej hudby, ale dokazujú rozvíjanie silnej tradície, ktorá je v Rakúsku dlhodobejšia než u nás. Na druhej strane, ak sa mladí ľudia púšťajú do zaužívaných, bezpečných postupov v žánri hudby, ktorá sa pýšila inovatívnosťou posledných tridsať rokov, môže to znamenať, že v našom prostredí, kde je málo vzorov a slabá tradícia, vzniká niekedy aj originálnejšia hudba. Málokedy ale vieme presne, čo očakávať.
Autor je hudební skladatel a saxofonista.