Zverinec po slovensky

Kam sa dostalo Slovensko od zamatovej revolúcie?

Zamyšlení nad porevolučním vývojem Slovenska ukazuje, že máme mnoho společného. Češi žijí slovy Václava Havla v „mafiánském kapitalismu“, Slováci zas v „lúpežnom“. Obojí se velmi podobá.

„Naše země nevzkvétá,“ začal svoj prvý novoročný prejav vo funkcii prezidenta ČSSR Václav Havel. Bolo to v roku 1990. Prevzal vtedy štát s majetkom 15 biliónov korún československých (v dnešných cenách). Od tej doby sa ako lanský sneh rozplynul nielen spoločný štát Čechov a Slovákov, ale aj ten majetok. Všetci sú dnes zadĺžení. A treba im uťahovať opasky.

 

Gorila v lúpežnom kapitalizme

Predseda strany Sloboda a solidarita, ktorá pochovala súčasnú slovenskú vládu, menom Richard Sulík, pred Vianocami Slovákom odkázal, že žijú nad pomery a že už dosť! Ľuďom, ktorí si nevedia nájsť prácu, a preto sa pokúšajú podnikať, napríklad uviedol, že už nemôžu očakávať príspevok na „štartovné“ – predsa je jasné, že ak si nevedeli nájsť prácu, tak nebudú vedieť ani podnikať. Lepší život pre schopných – to má zapísané na svojom pomyselnom štíte slovenská pravica. Tí neschopní – slabí, starí, chorí – majú proste smolu.

Kto sú však tí schopní, ktorí si zaslúžia dobrý život? Čím prispeli spoločnosti, čo vynašli či vymysleli? A kde sa tu odrazu vzali?

Podľa zosnulého filozofa, disidenta a presného kritika reálneho socializmu Milana Šimečku bola spoločnosť v čase normalizácie veľmi rovnorodá, homogénna. Zamatovú revolúciu nadšene vítal homogénny ľud ako veľkú nádej. Zamatová revolúcia bola modernistická – mala ideál. No zamatová revolúcia a nástup reálneho (lúpežného?) kapitalizmu splynuli. Na nerozoznanie a nezaslúžene. Na začiatku sa o lúpežnom kapitalizme nehovorilo a nebol na programe. Ale nastal.

A dnes je Slovensko krajinou, kde sa špina miesi s ešte väčšou špinou. Čakajú nás voľby, ktoré, samozrejme, nič nevyriešia.

Pred Vianocami dostali Slovenky a Slováci darček v podobe „sociologickej štúdie“ – je ňou údajný prepis rozhovorov finančného žraloka Jaroslava Haščáka (PENTA) s politickou a ekonomickou špičkou Slovenskej republiky. Mali sa odohrávať v rokoch 2005–2006 v konšpiračnom byte a Slovenská informačná služba ich so súhlasom sudcu monitorovala. Materiál s názvom Gorila plasticky a názorne osvetľuje, kam sa podel majetok, ktorý na začiatku novej éry činil milión Kčs na hlavu obyvateľa: už dvadsaťdva rokov tečie do vreciek ministrom, štátnym úradníkom a „podnikateľom“, ktorí ho (krytí slobodnými voľbami) beztrestne a za bakšiš rozpredávajú. Neslobodní novinári sa k veci priveľmi nevyjadrujú – vraj sa nič nedá dokázať a vraj dôkazom nepravdivosti má byť fakt, že si mafiáni výšku bakšišov nepíšu na papierik a ten potom nepožujú alebo neroztrhajú… Bývalý šéf Úradu boja proti korupcii Jozef Šátek (ktorého zo služby vypudili za to, že nezvládol funkciu po ľudskej stránke – ako uviedol vtedajší minister KDH Palko) na margo tejto „investigatívy“ napísal: „Otvorenosť, s akou sa ,podnikateľ‘ s ,ministrom‘ dohadujú na výške uliatych peňazí z privatizácie, nie je známkou nepravdivosti obsahu kauzy Gorila, len to dokazuje, v akom neohrozenom prostredí títo vystupujú a ,rokujú‘. (…) Chodili tam vysokopostavené osoby – budúci ­premiér, jeho adjuktant, vysoká funkcionárka FNM, minister, policajný funkcionár, kto by si teda dovolil takéto osoby odpočúvať?! To, čo sa niekomu javí ako ,neskutočné‘, nepravdepodobné, a preto pochybné, to sa v skutočnosti udialo ako úplne normálne a bežné, pretože v tejto krajine sa cítili úplne a fakticky ne­­ohrozene. A čo sa im v skutočnosti mohlo stať? Prokurátor prehlásil, že nie sú ,nosiče‘ záznamov z odposluchov, takže nie je preukázaná ich ,autenticita‘, a trestné stíhanie – zastavil.“

 

Volič je hovno

Vraj údajný hrdina tejto hry, spolumajiteľ finančnej skupiny PENTA Jaroslav Haščák v jednom zo zaznamenaných (vraj neoveriteľných) rozhovorov s bývalým ministrom hovorí: „Demokracia je nahovno systém. Volič o ničom nič nevie, volič je hovno. Volič vníma iba absolútny povrch.“

Aby sme boli presní, aj na Slovensku si volič môže vyberať: medzi najatými reklamnými agentúrami, ktoré predávajú poriadne zapáchajúci tovar v púťových farebných obaloch. A ľudia majú možnosť kupovať, teda voliť. Propagandisti už opäť mydlia dávno vyprahnuté frázy, kto s kým smie a kto s kým nesmie po budúcich voľbách (!) spolupracovať – podľa toho sa má volič rozhodovať. Vety sú opäť ako panely – dopredu vieš, aký dom postavia, akú potemkinovskú dedinu, za ktorou je len duté prázdno.

Náš ľudský príbeh je napísaný v našich mestách, dedinách, rodinách. Mne, a myslím si, že aj väčšine obyvateľstva je srdečne jedno, kto s kým bude alebo nebude po budúcich parlamentných voľbách spolupracovať. Pochopili sme dávno to, na čo prišli už mladí v uli­ciach sveta: že politici sú nesvojprávne bábky v rukách veľkých prachov. A spokojne si ten svoj bábkoherecký život vychutnávajú. Bývalý minister, automobilový pretekár Malchárek, ktorý mal (podľa spisu Gorila) „zabezpečovať“ kupovanie poslancov v druhej Dzurindovej vláde (vraj stálo 50 miliónov slovenských korún), sa hneď po voľbách v roku 2006 nasťahoval do 26miliónovej vily. Na otázku, kde na to vzal, odpovedal, že nemusí odpovedať: už nie je verejným činiteľom a je to jeho súkromie.

Nie štatistiky, ale vlastné poznanie nám ukazuje, kam sme sa dostali. Po príklad si zájdem do svojho rodiska na východnom Slovensku, aj do svojej rodiny. V roku 1960 tam otvorili novú polikliniku so všetkými oddeleniami. Na nádvorí vysadili ihličnany, sochár Fraňo Gibala vymodeloval sochu dievčiny, do mesta prišli medicínski špecialisti. V roku 1965 otvorili nové železničné učilište. Mesto dostalo okrem gymnazistov (gymnázium vzniklo v roku 1950) ďalších stredoškolákov. V roku 1968 otvorili nový prírodný amfiteáter, na každú slávnosť prichádzali hosťujúci umelci z Prahy aj Bratislavy. Mestečko malo tri svoje závody, mnohých mužov zamestnávala fabrika so špeciálnou výrobou.

A dnes? Môj starší brat, ktorý celý svoj život pracoval v nemocnici, je dnes na invalidnom vozíku. Bez nôh, slepý, po porážke. Hoci celý život odvádzal nemocenskú, dnes je pre neho zdravotná služba takmer nedostupná: polikliniku s nemocnicou sprivatizovala pohrebná služba (!), a tak je najbližšia nemocnica vzdialená 60 kilometrov! Po učilišti nezostala ani pamiatka. Z amfiteátra je krčma. Mestečko nemá ani jeden závod, fabrika so špeciál­nou výrobou zanikla. Nezamestnanosť siaha k tridsiatim percentám!

Nič sa na tomto svete nestráca – kde pars pro toto Malchárkovi (a spol.) pribudlo, tam môjmu úbohému bratovi (a takmer celému Slovensku) ubudlo.

Aby sa ľudia neprebrali z letargického spánku a nevideli, kto ich tak neuveriteľne okradol, sú neustále uspávaní báchorkami o zlých boľševikoch, komunistoch a akýchsi bližšie neurčených hrdinoch – slušných ľuďoch. Kto by rebeloval, automaticky by prepadol medzi tých „neslušných“ – a tomu sa každý prirodzene bráni. Propagandisti primrzli k metódam a slovníku studenej vojny – a veľmi sa im darí. Neviem dokedy, ale myslím si, že je to od nich veľmi neslušné.

Autorka je spisovatelka.