Tři roubenky, které v rámci projektu Pamätník ľudovej architektúry nainstaloval slovenský umělec Tomáš Džadoň na střechu košického paneláku, jsou ojedinělou výtvarnou realizací ve veřejném prostoru na Slovensku. Spíše než o památník s veřejnou a kolektivní funkcí se ale jedná o umělecké vyjádření jednotlivce.
Tomáš Džadoň (1981) je výtvarník, ktorého netreba českému publiku podrobne predstavovať. Už vyše desať rokov žije prevažne v Prahe, kde absolvoval AVU, v roku 2009 sa dokonca stal finalistom Ceny Jindřicha Chalupeckého. V poslednej dobe je o mladom umelcovi počuť najmä v súvislosti s realizáciou veľkorysého projektu vo verejnom priestore – Pamätníka ľudovej architektúry. Ide o umiestnenie troch originálnych dreveníc (stodôl) prenesených z vidieckeho prostredia na sídlisko v Košiciach a inštalovaných na streche panelového domu.
Vítaný príspevok
Predovšetkým je zarážajúce, aké je ťažké sa k projektu vyjadrovať. Ide o vec natoľko medializovanú a podrobne komunikovanú samotným autorom za pomoci viacerých mediálnych kanálov, až sa zdá, akoby už nebolo čo dodať. Druhý problém je v tom, že realizácia pamätníka na prvý pohľad vyvoláva veľmi malú emocionálnu odozvu, a sotva nejakú otázku. V rámci slovenského verejného priestoru sme sa v posledných rokoch dočkali takých paškvilov (emblematický je v tomto kontexte Svätopluk na Bratislavskom hrade), že drevenice na paneláku ako pripomienka prudkých politických i všeobecnejšie spoločenských zmien prekonaných za posledné desaťročia je vítaným, inteligentným príspevkom do sféry domácej monumentálnej tvorby. Napokon, Džadoňov nápad získal aj podporu projektu Košice 2013 – Európske hlavné mesto kultúry a tiež súhlas výrazne nadpolovičnej väčšiny obyvateľov domu, ktorý bol vybraný ako podstavec pre drevenice.
Hlavná myšlienka je jednoduchá – vyjadrenie kontrastu medzi nedávnou minulosťou krajiny, kde prevažná časť obyvateľstva žila na vidieku (ktorého symbolom je drevenica), a súčasnosťou, kedy približne polovica Slovákov býva v panelových bytoch postavených za socializmu. Sám autor vo svojom informačno-propagačnom videu uvádza, že jeho rodičia sa presťahovali z dediny do mesta a on vyrastal na sídlisku. V týchto rámcoch sa napokon odvíja Džadoňova tvorba už od počiatku jeho umeleckej kariéry – pripomeňme napríklad model nakloneného paneláku s názvom Je to atrakcia, alebo to padá? (2009), či staršiu sériu malieb (od roku 2003) s motívom slaniny ako súčasti tradičného slovenského pokrmu, bryndzových halušiek, a teda symbolu slovenskej kultúry. Napokon aj projekt Pamätníka ľudovej architektúry vznikol pôvodne ako fotomontáž ešte v roku 2006.
Falický symbol
Týmto sa dostávam k ďalšiemu otáznemu bodu, totiž k autorstvu pamätníka. Napriek názvu, v ktorom slovo „pamätník“ konotuje verejnú, kolektívnu funkciu, projekt zostáva predovšetkým sochárskym (či skôr priestorovo-inštalačným) dielom umelca Tomáša Džadoňa. Navyše, ako kunsthistorička s afinitou k feminizmu nemôžem v dreveniciach vztýčených na dvanásťposchodovej budove nevidieť aj istú archetypálnu falickú symboliku. Nejde pritom o samotné objekty dreveníc, ale o fakt, že majú byť vyzdvihnuté na strechu vysokého domu, kde sa budú vypínať k oblohe. Snaha o dosiahnutie čo najväčšej výšky, odpútanie sa od zeme a kontakt so živlom vzduchu, kde bytovka slúži ako monumentálny sokel, sú všetko výrazne maskulínne kvality.
Keďže nápad získal podporu na viacerých platformách, vzniká otázka, aké pozitíva predstavuje pre tých, ktorí mu fandia. Čo vlastne symbolizuje pre Slovensko a jeho obyvateľov drevenica a čo panelák? Oba objekty (či skôr ich obrazy) boli mnohokrát sprofanované. Drevenica ako symbol rurálneho spôsobu života je súčasťou slovenského mýtu (mýtu Slovenska ako roľnícko-pastierskej spoločnosti), tak ako sa (v dobrej viere) budoval v devätnástom storočí, aby sa v storočí dvadsiatom, až do dnešných dní, používal neraz ako schematizovaný nástroj ideológie. Obdobne je panelák vnímaný ako symbol negatívneho dopadu, aký mal na našu spoločnosť štyridsať rokov trvajúci socializmus. Vzniká tak otázka, či Džadoňov pamätník nepodporuje skôr tieto zjednodušené čítania oboch typov architektúry, než ich reálnu, individuálnu percepciu. (K tomu treba podotknúť, že v súčasnosti sa panelákové sídliská čoraz častejšie prezentujú taktiež ako špecificky príjemné miesta pre život, kde sa ich obyvatelia cítia dobre a tento štýl bývania im vyhovuje.)
Za najväčšie pozitívum považujem fakt, že inštalácia Pamätníka môže byť prínosom pre obyvateľov sídliska, ktoré týmto získa určitú prestíž, a stane sa (snáď) aj destináciou pre návštevníkov Košíc, ktorí by inak nevyšli z historického jadra mesta. Projekt tak napomáha zdravej decentralizácii – procesu, ktorý vnímam veľmi pozitívne. Ak pre nič iné, minimálne z tohto dôvodu stálo za to ho zrealizovať.
Autorka působí ve Slovenské národní galerii.