Zdá sa, že na slovenskej básnickej scéne začína byť celkom živo. V nedávnom čase sa totiž objavilo niekoľko básnických debutov, ktoré sa výrazne odkláňajú od tradičnejšej lyriky a spája ich príklon k rozmanitým podobám experimentu. Zuzana Husárová, Daniela Olejnikov a Erik Šimšík pochádzajú z generácie narodenej v osemdesiatych rokoch minulého storočia, avšak ani zďaleka netvoria jednotný prúd alebo básnickú skupinu. Každý z nich totiž čerpá z mierne odlišných východísk a kladie akcenty na iné témy a techniky. Husárová vo svojej knižnej tvorbe čerpá najmä z language poetry a sound poetry, Šimšík nachádza inšpiráciu vo vizuálnej poézii a v poetike nonsensu a absurdity a Olejnikov predovšetkým v konceptuálnej poézii. Okrem všeobecne konštatovanej nekonvenčnosti ich spája azda len záujem o vizualitu.
Takýto kumulovaný nástup experimentujúcich debutantov nie je v slovenskej literatúre obvyklý a navonok pripomína vstup autorov experimentálnej línie do literatúry, ktorý sa udial pred dvadsiatimi rokmi (vtedy to boli Kamil Zbruž, Peter Macsovszky a Peter Šulej). Bolo by však predčasné tvrdiť, že tieto aktuálne výkony predstavujú rovnako silný impulz. Diela všetkých debutantov totiž okrem viacerých inšpiratívnych podnetov obsahujú aj viaceré slabšie momenty.
Najkritickejšie hodnotím debut Zuzany Husárovej s názvom liminal (anglická verzia 2012, slovenská 2013). Autorka svoju knihu koncipovala ako textovovizuálny koncept rozdelený na päť častí podľa jednotlivých fáz dňa. Titulný termín „liminal“ sa v kultúrnej antropológii používa vo význame „prechodný“ a uplatňuje sa v kontexte, keď sa človek mení a posúva cez istý prah z jedného stavu do iného. Zbierka teda zachytáva reflexie a premeny subjektu počas jednotlivých fáz dňa. Realizácia tohto – už navonok azda trochu triviálneho – konceptu pôsobí značne rozpačito. V Husárovej debute sa totiž strieda pomerne konvenčná reflexívna lyrika s únavnými a insitnými verbálnymi hrami. Za všetky prázdne verbalistické cvičenia stačí uviesť verš z básne Ňuňu: „Zato nárekom tvrdíš, že máš nárok na rokovanie o rokoch chrámov“, alebo nefunkčné školácke slovné hračky z textu Hádaj: „príď ťah živosť“, „predst(šť)avy“, „v(ž)zdychanie“, „VIP h(y)NUTIE“ a tak ďalej.
Zbierka Erika Šimšíka s bizarným názvom Monorezeň & Stereozemiaky (2013) obsahuje najmä vizuálnu poéziu, ale nachádzajú sa v nej aj výlučne textové básne a prozaické útvary. Všetky časti prepája špecifická poetika, ktorá stavia na absurdite a nonsense a vyznačuje sa evokovaním bizarnosti až trápnosti. Zbierka prináša apoteózu samoúčelnosti a primitivizmu a vymedzuje sa proti konvenciám a rozumu. V najlepších textoch si toto gesto zachováva istú sviežosť a nekompromisnosť, v nezanedbateľnej časti však pôsobí rozpačito. Básne sú totiž kvalitatívne nevyvážené, niektoré pôsobia až príliš násilne či samoúčelne. Často ide o prvoplánové absurdity, prípadne diela, v ktorých sa spojenie vizuálnej a textovej zložky nepodieľa na tvorbe pozoruhodnejšieho významu. Zbierka by si preto zaslúžila dôslednejšiu redakčnú, ale aj jazykovú úpravu. Ak by Šimšík v ďalšej tvorbe nadviazal na niektoré svoje dômyselnejšie kompozície, mohla by byť jeho tvorba výrazným osviežením slovenskej literatúry.
Debut Daniely Olejnikov KUR#Z praktickej poézie pre pokročilých (2013), do ktorého vzniku som bol sčasti zainteresovaný, je komponovaný ako príručka pre adeptov poézie. Uplatňujú sa tu však aj motívy z oblasti mágie, filozofie, logiky, psychológie, ekonómie, digitálnych technológií, popkultúry, marketingu a sexu. Výsledkom je pozoruhodné a znepokojivé viacvrstvové dielo, ktoré v sebe prepája kurz tvorby poézie, magickú príručku, filozofický manuál, učebnicu logiky, psychologickú poradňu, katalóg produktov a podobne. Odkrývajú sa tu rozličné manipulatívne techniky a analyzuje sa otázka moci, slobody jednotlivca a konštituovania jeho vlastnej identity. Básne sú často postavené na privlastňovaní cudzích textov, nezriedka nájdených na internete.
Knihe sa ale dá vyčítať prílišná difúznosť a rozplývavosť. Jednotlivé básne samostatne príliš nefungujú, netvoria samostatné a koncentrované textové útvary, ale majú charakter uzlov globálnejšej textovej siete. Pôsobivosť a funkčnosť im dodáva až ich zakomponovanie do celku a zaujímavé grafické spracovanie. Nevýhodou je aj prílišná motivická a tematická rozmanitosť, čo môže sťažovať orientáciu v texte. Prienik do rozmanitých vrstiev zbierky však odhalí jej humor, hravosť a sofistikovanosť.
Autor je básník a literární kritik.