Když muž s mobilem snídá

Najnovší film Spike Jonzeho Ona sa podobne ako iné nezávislé sci­fi posledných rokov odlišuje od hollywoodskych veľkofilmov tohto žánru najmä umierneným tempom a intenzívnou konzistentnou atmosférou. Ambíciou jej autora ale nie je, na rozdiel od iných autorských sci­fi, ani sebareflexívne vzdávanie holdu kanonickým žánrovým a subžánrovým motívom a dielam, ako sú Moon (2009) Duncana Jonesa nebo Sunshine (2007) Dannyho Boylea, ani experimentovanie s nejakým radikálnym formálnym konceptom, ako to robí Sebastián Cordero vo filmu Europa Report (2013) či Shane Carruth v Upstream Color (2013), ale skôr snaha sprostredkovať intímny romantický príbeh. Je preto vskutku paradoxné, akú dôležitú rolu hrajú v tejto subtílnej romanci o Teodorovi Twomblym (Joaquin Phoenix), človeku, ktorý sa zamiluje do operačného systému (hlas Scarlett Johanssonovej), prvky fantastiky.

Intimita smartphonovej generácie

Jonze svoj prvý vlastný scenár koncipoval ako romantickú variáciu na jeden zo základných motívov robotiky a preniesol ho na plátno vo vizuálne veľmi atraktívnej podobe. V zlatistých farbách zachytáva zvláštnu, časovo neurčitú verziu budúcnosti, kde sa ľudia síce obliekajú ako v sedemdesiatych rokoch minulého storočia, no technológie a prostredie sú evidentne nadčasové (mesto je vytvorené postprodukčnou kombináciou Los Angeles so Šanghajom). Mimo časového vymedzenia je dej rovnako nekonkrétny aj čo do objasnenia princípu fungovania techniky a pozornosť sa plne sústredí na intímnu rovinu príbehu. Námet, ktorý spočiatku pôsobí ako prvoplánová kritika duševnej vyprázdnenosti a asociálneho spôsobu existencie „smartphonovej generácie“, sa tak s ubiehajúcimi minútami mení v stále mnohovrstevnatejšiu úvahu o láske. Svojou nekonvenčnosťou a senzibilitou má blízko napríklad k Linklaterovej trilógii Před úsvitem (Before Sunrise, 1995), Před soumrakem (Before Sunset, 2004), Před půlnocí (Before Midnight, 2013) alebo Coppolovej Ztraceno v překladu (Lost in Translation, 2003).

Nový druh sexuality

Obdivuhodné pritom zostáva, že tak plastický obraz o ľuďoch a láske sa Jonzemu darí sprostredkovať práve prostredníctvom vzťahu človeka s robotom – presnejšie so Samanthou, počítačovým programom s vedomím a intuíciou, ktorého fyzickú podobu navyše vo filme ani neuvidíme. Náš zážitok je teda rovnako ako Theodorov vzťah založený výhradne na predstavách, ktorým je zásluhou hereckých výkonov prekvapivo ľahké podľahnúť. Joaquin Phoenix hrá v podstate absolútny protipól svojej role v Mistrovi (The Master, 2012; recenze v A2 č. 3/2013): jeho emocionálny prejav tu osciluje od totálnej letargie k absolútnemu entuziazmu, ale nikdy nepôsobí prehnane. Scarlett Johanssonová zas intonuje tak presvedčivo, že jej sexy chrapľavý hlas plne supluje jej fyzickú neprítomnosť na plátne. Bez väčších problémov sa tak divák dokáže vcítiť do, na prvý pohľad, absurdných scén, kde šťastne zamilovaný Theodore pobehuje po ulici so smartphonom v ruke, alebo sedí na pláži a vrúcne sa rozpráva so Samanthou. Podobné výjavy by pritom pôsobili ako veľmi priamočiara alegória imaginárnych vzťahov zo sociálnych sietí, avšak Jonze ich dokáže podať s istým odstupom, ktorý má vo výsledku bližšie k úvahe o tom, či dokonalý vzťah môže existovať aj inde než len v ľudských predstavách. Film sa tiež dá čítať ako úvaha reflektujúca možný vznik nového druhu sexuality, respektíve pohlavia, ktoré bude musieť spoločnosť v budúcnosti akceptovať – samozrejme v prípade, že sa raz vedcom podarí zhotoviť stroj fungujúci na podobnej báze ako ľudský mozog.

Ona divákom nesprostredkúva ani slasť z technologického diskurzu, ani sofistikovanú prácu so žánrom. Je len inteligentným romantickým filmom, ktorý možno až príliš rafinovane uhýba od postupov, s ktorými autori sci­fi tak radi pracujú. Napriek tomu sa kochanie touto retro­futuristickou víziou spoločnosti stáva rovnako opojné a duševne obohacujúce, ako dumanie nad zložitým fungovaním pravidiel utopistických univerz.

Autor je filmový publicista.