Zmes akosti, textu a agónie

Už názov básnického debutu Martina Kočiša txt.txt odkazuje na jeho experimentálny a autoreferenčný charakter. Úvodné motto zbierku umiestňuje do naznačeného poetologického rámca. Nie je žiadnym prekvapením, že ide o text Petra Macsovszkého, konkrétne o citát z jeho zbierky Gestika (2001). I tá síce naštrbuje zaužívané poetické mantinely, dekonštruuje tradičný básnický materiál a okrem iného tlmočí jazykovú neschopnosť zrkadliť realitu, no už nie výlučne prostredníctvom intra­ a intertextových sterilov, na ktoré sa zvykne rozmanitá tvorba Macsovszkého redukovať.

Kočišova zbierka sa neobmedzuje na dnes už pomerne anachronické postupy – pokiaľ nie sú uchopené individualizovane, zohľadňujúc kontext dneška. Nemáme tak dočinenia s myšlienkovo predvídateľným a monotónnym, koncepčne nedotiahnutým, semioticky anemickým, poeticky nevýrazným, či do seba retrográdne zacykleným kvázi experimentom bez pridanej hodnoty, ani s mechanickým apropriovaním „cudzieho“, vrátane spôsobu písania. Na rozdiel od výstupov, postihnutých uvedenými atribútmi, ktoré sa najhlasnejšie dožadujú kritickej pozornosti (napríklad tvorba Michala Rehúša či Daniely Olejnikov, ale aj zväčša prvoplánové a mechanické texty Vlada Šimeka v rámci takzvanej angažovanej poézie), je recenzovaná zbierka dôkazom, že experimentálna tvorba má stále čo ponúknuť.

Neštítiť sa mentálnych exkrementov

Jasné echá tvorby iných autorov (Peter Ma­­csovszky, Peter Šulej, Michal Habaj, Erik Šimšík) nezatieňujú, ale logicky korešpondujú s relatívne vlastným, poeticky sviežim, jazykovo takmer suverénnym textovaním Kočiša. Kniha je koncepčne rozdelená na rôznorodé časti. Každá časť je viac­menej úspešným naplnením textového zámeru, no za najslabšiu považujem štvrtú časť obsahujúcu vizuál­ne básne.

Prvý oddiel tematizuje banálne fakty, na odhalenie ktorých nemusíme byť poučení ani dekonštrukciou, ani recepčnou estetikou. Autorove precízne a zdanlivo odosobnené záznamy, či „manuály“, ktoré plynú takmer bez typických debutantských zakopnutí, sa však pohrávajú práve so seriózne tlmočenými banalitami, pričom vtipne a triezvo tlmočia viaceré súčasné nálady smerom k textovaniu, ako aj k jeho reflexii: „text na ex/ stráviť a vylúčiť: rozložené/ uchopiť rukami: neštítiť sa/ prehrabávania/ v mentálnych exkrementoch:/ ich dôsledný rozbor roztláčaním/ bruškami prstov/ je možné považovať/ za dôveryhodný spôsob/ odhadovania budúcnosti“.

Texty síce obsesívne krúžia okolo „abstrakcie“ a „racionality“, no nevedome sú dotované množstvom nielen konkrétnych, realitu zrkadliacich, ale aj emocionálnych bodov. Nemám na mysli len zámerne budované, a recepčne väčšinou pôsobivé, či už tragikomické, alebo vážno­banálne slovné zrážky typu „zaťato š/ťať do steny“. Akokoľvek totiž subjekt ironizuje autentickosť, prepojenie života a textu, či jeho „spodné“ vrstvy, práve tie, hoci aj v pootočenej či reverznej podobe, dodávajú recenzovanému dielu znepokojujúci, chvíľami dokonca existenciálny rozmer a nielen spoločenský presah.

Obhajoba experimentu

Na umeleckej presvedčivosti a semiotickej komplexnosti sa podieľa aj vizuálna stránka zbierky. Nejde len o scénicky pretlmočené „pády slovenskej diakritiky“, ktoré majú podobne ako básne prvej časti viacero interpretačných rovín, „čiarovo“ rozrušenú druhú časť, či výraznejšie zapájanie grafických ozvláštnení, ale aj o klasickú metaforickosť, či pôsobivú obraznosť viacerých textov. Tá je zintenzívnená práve kontrastným pôsobením vecného, odborný štýl simulujúceho prehovoru subjektu, ako aj jeho referenčným rámcom, ktorým je často samotný jazyk, širšie – diskurz: „tvorcove subjektívne pocity významovo naviažeme/ resp. pripútame k všeobecne známemu/(…) zhodíme do priepasti ktorej steny sú potiahnuté čiernou celtou/ pohlcujúcou významy: ostatné ponecháme na gravitáciu:/ buď je lano (teda dekódovací mechanizmus) dostatočne/ pevné a pri páde sa mu podarí čiernu pokrývku stien/ priepasti strhnúť…“

Básne miestami vstupujú do priamejšieho dialógu s kritikmi hľadajúcimi v diele hodnoty ako nadčasovosť. Pred prívržencami prírodnej a duchovnej lyriky nepriamo čítame dokonca obhajobu experimentu. Podobné žmurknutia považujem v rámci zvyšku knihy za zbytočne priamočiare, a teda neorganické, ba až naivné (experimentálna línia tvorby dnes už je jednou z legitímnych poetík). Kočišovi na presvedčenie kritiky stačí talent.

Autor je literární kritik a redaktor slovenského časopisu Glosolália.