Na současném dění na Islandu můžeme sledovat, jak stále častější informace o sexuálním obtěžování a zneužívání žen – aktuálně spojené s kampaní MeToo – zasahují do vrcholné politiky. Naopak Slovensko je příkladem země, kde se společenský diskurs mění jen pozvolna.
Bývalá novinárka a exministerka pre vzdelanie, vedu a kultúru Katrín Jakobsdóttir zostavuje koalíciu novej islandskej vlády zo sociálnych demokratov, Pirátskej strany, Progresívnej strany a zelených, hnutia Left-Green. Mladá predsedníčka hnutia Left-Green predstavuje tvár súčasnej ľavice na Islande a už teraz sa o nej hovorí ako o budúcej premiérke krajiny. V prípade úspešnosti jej vyjednávania by to bolo druhý raz v histórii samostatného Islandu, kedy bude úradujúca vláda viac naklonená ľavici, presadzujúc na čele s Jakobsdóttir rovnosť, progresívne zdaňovanie či spravovanie verejných peňazí v prospech udržateľnosti, vzdelania a zdravotníctva.
Zneužívanie na Islande
Na Islande je toto už druhým prípadom za posledný rok, kedy je nutné zostaviť vládu po jej predčasnom rozpustení. Jej terajší pád spustila kauza udelenia milosti dvom odsúdeným z brutálneho sexuálneho zneužívania mladistvých, Hjaltimu Sigurjónovi Haukssonovi a Robertovi Downeymu. Jedným z ručení pre udelenie milosti bol list otca úradujúceho premiéra Bjarniho Benediktssona, čo pobúrilo verejnosť i jeho koaličných partnerov. Prvý zo zmienených násilníkov, rodinný priateľ Hauksson, ktorého sa zaručenie týkalo, je totiž známy viac ako desaťročným každodenným sexuálnym zneužívaním, ktoré páchal na nevlastnej dcére od jej piatich rokov. Premiérova snaha o zatajenie podpory milosti bola poslednou kvapkou do káuz spojených s verejným odľahčovaním páchania sexuálneho násilia z pozície moci. Mená premiéra i jeho otca sa objavili už v kauze Panama Papers. Zverejnené dokumenty odhalili ostrovné daňové raje približne šiestich stovák islandských občanov, medzi nimi asi štvrtinou kabinetu vrátane Benediktssonovho predchodcu. Ten bol po strate väčšiny vo vláde aj podpory medzi voličmi nútený zvolať nové voľby, pričom však z vlády neodstúpil a je až príliš možným predpokladom, že sa nevzdá postu premiéra v prospech hnutia Left-Green.
Penalizovanie za prevalené kauzy sexistického správania sa, sexuálneho obťažovania, zneužívania a ich podpory sa od domény slávnych osobností Hollywoodu konečne posúvajú aj do sféry politiky. Od momentu pred mesiacom a pol, keď desiatky žien zverejnili svoje spovede zo zneužívania a fyzického obťažovania vplyvným hollywoodskym producentom Harveym Weinsteinom, sa metaforicky „otvorili dvere“ nielen ďalším ženám, ktoré svoje skúsenosti zverejňujú na sociálnych sieťach pod hashtagom #MeToo. Posunula sa i verejná diskusia. Aj mnohé ženy v česko-slovenskom sociálnom priestore čoraz viac zverejňujú skúsenosti s každodenným obťažovaním a násilím. Od doby vtipov na odľahčenie Vladimíra Mečiara o tom, či možno v parlamente znásilniť ženu, sme sa posunuli k zisteniu, že pravidlá konania v spoločnosti sa zmenili a treba na ne nazerať inou optikou, či sme muži, alebo ženy.
Fallonova ruka
Začiatok novembra bol rušným pokračovaním zmeny v dôraze na boj proti sexuálnemu obťažovaniu v spoločnosti, aspoň čo sa týka prerastenia spovedí obetí obťažovania do kruhov významných politických činiteľov. Pre obťažovanie tak odstúpil britský minister obrany Michael Fallon, pričom Fallonova ruka na nohe novinárky bola len začiatkom. Suspendovaní pre násilné pritláčanie sa na telá žien, obchytkávanie či vypisovanie nevhodných správ boli aj ďalší dvaja poslanci. Margot Wallströmová, švédska ministerka zahraničných vecí, sa zasadila za pravdivosť existencie sexuálneho obťažovania vo vysokej politike na obranu prehovárajúcich žien, ktoré sú časťou spoločnosti zavrhované za to, že hovoria s niekoľkoročným oneskorením. Namiesto pýtania sa, prečo ženy prehovárajú až teraz, je dôležitejšie pýtať sa, prečo sexuálne obťažovanie prekvitá práve na pozíciách spojených s politikou či slávou. Odpoveďou je samotná povaha obťažovania, ktoré je prejavom – či už fyzickým, alebo verbálnym – moci jednej osoby nad druhou. V politike či povolaniach, ktoré sú koncentrované okolo lídrov majúcich pod sebou širšiu hierarchiu, je táto moc ešte silnejšia ako inde.
Okrem informovania verejnosti o týchto úskaliach a dôvodoch všeobecného ututlávania káuz nastal čas začať aktívne konať v prospech tvorenia kultúry, v ktorej žena bez hanby a obavy o stratu mena či pozície môže povedať nie, a to i v každodennom živote. Efektívnym spôsobom boja proti sexuálnemu obťažovaniu je okrem toho, aby otvorene prehovárali aj muži, ktorí so správaním svojich kolegov nesúhlasia, zvoliť si viac žien do pozícií, z ktorých sa vykonáva moc. Príkladom je práve Katrín Jakobsdóttir.
S ohliadnutím sa na slovenské voľby bohužiaľ nemôžeme povedať, že by sme sa v rámci vlastného politického kontextu posúvali k zmene spoločenského diskurzu. Z celkovo ôsmich županov je zvolená jediná žena, na tejto pozícii dokonca historicky prvá. Konzervatívna katolíčka Erika Jurinová vo svojom volebnom programe pre Žilinský samosprávny kraj brojí proti korupcii a za lepšie zdravotníctvo a školstvo, jej prioritou je však tiež ochrana tradičného manželstva a je členkou Hnutia za život. Tiež je známa hlasovaním za návrh, ktorý mal ženy poslať do väzenia za umelé oplodnenie. Ako ale môžeme bojovať proti kultúre sexuálneho násilia, ak sa ženy vo vysokej politike zasadzujú za ideály, ktoré naopak posilňujú nerovnosť?