Tomáš beží
po októbrovej dedine. Kaluže bez toho, aby pršalo, dym bez toho, aby niekto pálil, pomýlený kohút, cirkulárka. Dedina jeho beh nepripúšťa.
Tomáš nevie, kam beží. Nevie, koľko by chcel zabehnúť, koľko kilometrov už má a či to stačí. Chýbajú mu mestské parky, ustálené okruhy, dnes si dám päť, dnes štyri, anonymné spotené svaly, páry a páry tenisiek, exoti bez nich.
Starenky. Keď bol malý, kŕmili ho nanukmi z potravín. Prešlo však toľko októbrov, že zabudli. V zásterách postávajú pred domami – ruky vbok a najnovšie klepy. Nesadnú si. Nepozvú jedna druhú na krémeš a zalievanú. Postávanie a posedávanie delí tenká hranica medzi odbehnutím od práce a ničnerobením.
Tomáš počas výdychu zdraví, nádych, tri kroky, výdych. Nepamätá si, či im tyká, alebo vyká („Zdravím!“). Starenky reagujú pokývaním hlavy, bez slov, bez mimiky.
Vybieha na hrádzu. Z diaľky sa dedina javí ako planétka z červených striech a záhrad. Dedinčania zababušili dvory všetkým, čo sa im mohlo v doterajších životoch hodiť. Zásoby dreva na desiatky zím, kopy práchnivejúcich kmeňov a naštiepaných polien. Tomáš beží po Váranásí.
„Váranásí je mestské krematórium,“ vyťahuje Mayank bonmot, len čo sa z uličiek vymotajú k brehu Gangy.
Vyvýšeninu nad riekou pokrývajú kopy dreva, kmene precízne rozdelené podľa hrúbky a farby. Uličku z nakopených driev lemujú stareny v tureckých sedoch. Žobrú.
„Prichádza sem, samozrejme, celá India,“ pokračuje Mayank, „pretože kremácia vo svätom meste je takmer istá nirvána. Zámožnejších prinesú po smrti, ale chudobnejší pricestujú, samozrejme, skôr, aby si na drevo vyžobrali. Rôzna cena, rôzna kvalita. Sú to, samozrejme, veľké peniaze.“
Čísla Tomáš spracuje až s odstupom času. Aj Váranásí spracuje neskôr. Aj samozrejme.
Vojdú do domu jednou stenou ponoreného do Gangy. Hladina rieky stúpa, hoci v meste neprší. Vyjdú na strechu. Vo vzduchu cítiť dym bez toho, aby niekto pálil.
Tomáš zbehne z hrádze. Vracia sa na hlavnú ulicu vidieckeho Váranásí, babičky v zásterách namiesto sárí, vidiecky neoprén, tváre bez bŕv.
Je na konci so silami. Ostré pichanie v boku. Starý otec mu vravieval, aby v najťažších chvíľach myslel na poľskú kavalériu útočiacu proti nemeckým tankom. Na Inkov s oštepmi vrhajúcich sa do diel Francisca Pizarra. Skúsi.
Dobehne. Oprie sa do kolien. Jeho pľúca sa trhajú na časti. Do úst mu vnikajú kvapôčky potu spod nosa. Vdychuje ich. Dýcha zbytočne, pľúca sa voľne plantajú, vzduch prechádza priamo k svalom, a aj tak nestačí. Mozog rezignuje. Hlava bez otázok s výberom možností. Tomáš je odveký obyvateľ tejto dediny. Premýšľa bez zátvoriek, bez poznámok pod čiarou, variant a alternatív. Dobehol. Beh. Dobrý. Vodu. Sadnúť. Jesť.
Umyje sa a urobí raňajky, presnejšie: odkrojí chlieb a natrie ho lekvárom, podstatné sú však úkony. S Alenou raňajkujú v posteli. Tomáš sa pýta na jej prvý sen z nového miesta. Krúti hlavou, nemala nijaký. Pobozká ju na čelo. Vie, že sa jej to páči.
Alena rozhodne
sama, pretože Tomáš sa rozhodnúť nedokáže. Váha, vyhodnocuje pre a proti, zvažuje alternatívy. Teraz si už ale potrebujú vybrať. Rozhodnúť sa. Teraz. Tomáš, prosím.
Hľadajú spoločné bývanie. Na obhliadkach v meste boli už trikrát a trikrát si neprenajali po päť bytov.
Z panelákových bytov Alena vetovala všetky. Sídlisko delilo od mesta nekonečné množstvo zastávok. Alena s Tomášom vliezli do autobusu upchatého telami, až mala pocit ako v ozajstnom veľkomeste a nepotrebovala metro, Starbucks ani mrakodrapy.
Obyvatelia naukladaní do autobusu sa rozliezli do bytov rozdelených pár centimetrami betónu na trinásť poschodí, nie, na tom sídlisku byty neexistujú, rozliezli sa do bytových jednotiek, urbanizmus na úrovni dediny, dedina z trinástich vrstiev.
Boli aj v krásnych bytoch. Dobré štvrte, okná do vnútrobloku, parkety. Všetko, čo má byť, a nič, čo by zavadzalo. Výška stropu priamo úmerná výške nájmu.
„Ten byt je krásny,“ vravela po prehliadke Tomášovi.
„Viem.“
„Tak ho vezmeme?“
„Neviem.“
Keby nebola zaľúbená, muselo by ju poraziť. Viem, neviem, uvidíme, zvážime, porozmýšľame, vezmeme si čas na premyslenie, rozvážime, domyslíme, necháme si to prejsť hlavou, pouvažujeme, vyspíme sa na to, vyhodnotíme pre a proti, toto hľadanie bytu je perfektnou esejou o Tomášovi. Rozhodne za oboch. Jej favorit. Berú to.
„Berieme to,“ prikyvuje Tomáš s plnou vážnosťou, keď Alena už dohaduje s majiteľom bytu podpis zmluvy.
„Nasťahovať sa môžete, až keď odídu starí nájomníci. O desať dní.“
Kolo nových možností a nových váhaní. Do Aleninej starej izby sa práve sťahujú iní. Do detských izieb rodičov ísť nechcú. Ku kamarátom nechcú a nemôžu.
Tomášov prvý nápad bol dom po starých rodičoch. Alena tento návrh okamžite odmietla, no keď brainstorming ustrnul, k nápadu sa vrátili.
„Do mesta je to vlastne len kúsok.“
Alena si vôbec nebola istá, či Tomáš nahlas uvažuje, alebo ju presviedča. Alebo seba.
„Bude to tam supky!“
Supky je také ich slovo. Znamená super. Nie je to veľmi vtipné, no Alena je rada, že majú svoje slovo.
Po prvom dni v dome má Alena pocit, akoby tu žili už týždeň. Je celkom zvedavá, aký pocit bude mať, keď tu budú už týždeň.
Prvý večer sedí v tme na dvore a potichu plače sestre do telefónu: „My sme sa dali už tretíkrát v živote dokopy, chápeš? Nejako rýchlo sme do toho vhupli. Všetko je to odrazu nejaké definitívne, bože, ale ja si vôbec nie som istá. Podpíšeme nájomnú zmluvu a Tomáš sa na mňa vyserie, už to vidím. A ja neviem čo. Možno Kubo.“
Kubo je Alenin spolužiak zo základky. Cez prázdniny spolu sedia pred činžiakom a Kubo jej ponúka lásku.
„Chcem, nech sme frajeri.“
Alena váha. V tom čase netuší, ako sa odbíjajú nápadníci. Nakoniec navrhne, aby si ju vzal až na staré kolená.
„Keď budeme mať tridsať rokov, môžeš si ma zobrať.“
Celkom jej stačilo, že mal dlhé nohy a nebol štrbavý.
Tomáš vyjde z domu a nájde Alenu na lavici. Dá jej dlhý bozk a povie akýsi fakt o niektorom súhvezdí. Tá chvíľa jej pripadala taká supky, že to možno ani nemusel byť gýč.
Prvú noc na dvore Alena nadobúda presvedčenie, že je najvyšší čas. Lenže najvyšší čas na čo? Zaspáva s pocitom, že na to zatiaľ nemusí prísť.
Ráno ju Tomáš zobudí rinčaním tanierov. Vyťahuje nôž. Alena viacej nezaspí. Jeden krajec, druhý, tretí, štvrtý. Neporezal sa. Tomáš nie je najzručnejší. Po bozku na čelo sa Alena definitívne upokojí.
Tomáš stojí
so sekerou na dvore a vôbec nevie, čo robí. Ráno je ešte príjemne pomalý. Rúbanie si uvedomuje, až keď porisko pevne drží oboma rukami a sekeru dvíha nad hlavu. Alena ho pozoruje z diaľky.
V kuchyni kúri tým, čo jej narúbe. Tomáš si je istý, že celá procedúra jej spôsobuje radosť. Ukladanie triesočiek, mäkké teplo, pukotanie.
Na internete našiel video amatérskeho drevorubača z Ameriky. Podľa videa celý kumšt stojí na tom, ako vám poleno stojí. Tomášovi padá.
V prvom postavenom polene sekera uviazne. Lomcuje ňou, no nepohne sa. Tomáš pohotovo gúgli stuck axe hint.
Alena sa zo svojho stanovišťa hlasno rozosmeje.
„Prečo sa smeješ?“
„To drevo. Je hrozne tvrdé.“
Tomáš nechápe, čo je na tvrdom dreve smiešne.
Poleno. Položíme. Mierime. Tomáš potrebuje čistú hlavu a zdravý sedliacky rozum. Trafiť sa. Do stredu. Silno. Odhodlať sa na použitie celej sily, to je vecou inštinktu, ktorý Tomášovi chýba.
Inštinkt. Iništik. Inšitik. To slovo sa Tomáš naučil na tomto dvore. Mohol mať štyri, päť alebo šesť.
Driemajúceho dedka zobudí tieň skaly. Tomáš s vypätím síl drží kameň nad spiacou tvárou. Dedko vyskočí z lavičky a vytrhne chlapcovi skalu.
„V tebe je zabijacký inštinkt!“
Malý Tomáš nechápe, čo sa robí. Inšitik. Nemá poňatia, či ho dedo karhá alebo chváli.
V to isté leto Tomáš žiletkami operuje slimáky. Nádory, vredy, slepé črevá, rakoviny, plastická chirurgia, amputácie. Žiadneho z pacientov sa mu nepodarí zachrániť.
Teraz inšitik zabijaka potrebuje oživiť, poleno = hlava = možnosť usmrtiť. Namieriť, udrieť, rozdvojiť. Búchanie na bránu mu poskytne alibi. Sekeru maskulínne odhodí do trávy.
„Sziasztok!“ ozve sa starec za bránkou.
Tomáš sa priblíži a spozná ho: docent. Dedov sused, bývalý pedagóg. Docentúru nikdy nedokončil, docentom je z predčasnej dedinskej zotrvačnosti – prevalila sa totiž situácia s jeho strýkom: vypisoval pamflety proti režimu. A to sa vtedy synovcom nedalo odpustiť. Toľko slov sa Tomáš naučil od dedka: inšitik, pamflety, režim.
Docent má extrémne pokojnú mimiku. Vyvoláva to dojem, že je rozvážny. Tomáš postupne zisťuje, že nie je rozvážny, ale pomalý.
Tomáš je na lopatkách, docent nadhadzuje jednu tému za druhou, úmrtia v dedine, niečo z televízora a posledné futbalové zápasy.
„A tento poznáš?“ ustane po chvíli prúd glos a asociácií.
Tomáš dúfa, že kameňák predznamenáva koniec.
„Že stretnú sa v bordeli,“ mľaská docent, „dvaja, dvaja…“
„Dvaja kto?“
„Že stretnú sa tam dvaja inžinieri. No a jeden vraví druhému, že…“ docent žmúri, „az angyalát, teraz si nespomeniem!“
Docent sa začne vyhovárať, veľa roboty, plný dvor hrozna. Tomáš postojí za bránkou. Docent mu z cesty ešte dosť dlho máva.
Alena máva
v situáciách, ako je táto, pocit, že musí Tomáša objať. Alebo mu štrikovať sveter. Spýtať sa, či nepotrebuje niečo zašiť. Alena šiť nevie, ale cíti to tak. Že by sa ponúkla.
Tomáš stojí na dvore so sekerou v rukách a smrťou v očiach. Zaženie sa, potom s nástrojom klesne bez toho, aby zarúbal a čosi zúrivo vyťuká do mobilu. Pokyvká hlavou a pokračuje.
Nástroj dopadne na poleno. Tomáš sekerou viacej nepohne, železný klin uviazol hlboko v dreve. Alena sa rozosmeje.
„Prečo sa smeješ?“
Smeje sa, samozrejme, na ňom. Povie, že sa smeje na dreve.
Ozve sa búchanie na bránu. Tomáš otvára bránku starcovi. Z diaľky sa Alene zdá, že muž má v sebe čosi z Louisa de Funès a veľa z vína.
Alena odíde do kuchyne. Priloží do kachlí, zhaslo by. Ešte to jej chýba. Kuchyňu pri prvom zapaľovaní nevyvetrateľne zadymila. Keď vetrá cez dvere, do kuchyne zas nafúka lístie. Takto si ich dočasné bývanie nepredstavovala. Teda kto by si predstavoval. Zo všetkých možných bývaní si vybrať práve vlhnúci hlinený dom so začmudenou kuchyňou.
Na domov jej stačí málo. Vlastné obliečky, kniha pri posteli a káva s lyžičkou v šálke. Tu to nefunguje. Akútne potrebuje celý dom poupratovať. Cudzia špina sa jej bridí. Cudzia špina je plná neznámych vírusov a baktérií. Vlastná špina vzniká prirodzene. Vlastná špina je podmienkou domova. Alena tu súrne potrebuje vlastný chumáč prachu, fŕkanec v kuchyni, vlastnú škvrnu na podlahe.
S handrou sa v tomto dome cíti príliš definitívne. Utrie len niekoľko náhodných predmetov. Príborník, krčah, naberačka, pohár s písacími potrebami.
Privilegované predmety nechá poukladané na kredenci a handru odhodí. Náhle ju rozbolí hlava. Ľahne si do prednej izby. Tomáš trvá na tom, aby ich spálňu volali predná izba, po starorodičovsky.
Izba vŕzga. Alena má pocit, že keď pôvod vrzgotu odhalí, hlava ju prestane bolieť. Nadvihne koberec. Drevená podlaha.
Koberec, našťastie, vyzerá, akoby ho kládla sama: postrihaný je tak, aby kopíroval pôdorys nábytku, obchádza posteľ, nezachádza pod nožičky bielizníkov. Alena jednotlivé časti vynosí von.
Na manželskej posteli majú s Tomášom rozložené spanie. Ľahne si na bok, aby jedným okom mohla pozorovať podlahu. Ak by bola v asertívnejšom rozpoložení, položila by si na ňu Tomáša.
Tomáš sedí
na zemi v prednej izbe a vyťahuje veci z dedovho nočného stolíka. Obité rohy, zaseknutý šuflík. Starožitný nábytok starí rodičia v celom dome stihli do smrti povymieňať za poľské drevotriesky. Tomáš si dobre pamätá, že na tie najodpornejšie kúsky boli najpyšnejší.
S robením poriadku začala Alena. Tomáš neupratuje, sliedi. Tikety lotérie schované v starých novinách. Ponožka s korunami. Naspodku časopis TABU.
Rozprestiera ho na zemi. Chvíľu neverí. Po zošúverenej obálke prejde dlaňou. Verí. Na titulke žena so znepokojivo veľkým poprsím, Tomáša obrázok desí, niekoľko strán ihneď pretočí. Začíta sa do textu Urobil mi to vo vlaku, ilustruje ho obrázok blondíny s ochlpeným podpazuším. Na zadnej strane vtipy. Jeden si prečíta, ale vôbec ho nepochopí.
Malý Tomáš nechápe, prečo je dedo v dielni tak potichu, nesvieti, neštrngá náradím. Odchýli dvere. Vojde po špičkách, ako to videl v Jen počkej, zajíci!
Dedo sedí za stolom zvláštne prihrbený. Tomáš sa priblíži. Dedo vyskakuje, rýchlo si zapína rázporok a zatvára časopis. Tomášovi stačí okamih: ženy s cecíkmi.
Nasleduje Tomášova prvá bitka po holom.
Na druhý deň sa mu časopis s holými babami podarí objaviť. Po titulke prejde prštekmi, pretože neverí. Cecíky. Veľké tlačené písmená nepochopí, ale zapamätá si ich. Inšitik, pamflet, režim, tabu.
Starí rodičia brávali malého Tomáša každú prázdninovú nedeľu do kostola. Na omšiach sedávali v zadnej lavici, od Boha celkom najďalej.
„Sadnime si aspoň do stredu!“ skúšala babka. Dedo jej návrh krikom pošepky vždy vyhovoril.
„Ja v Boha neverím,“ naklonil sa raz sprisahanecky k malému Tomášovi, keď boli sami, „ja verím v človeka. V rozum.“
Tomáš nevie, či bol opitý. Ale presne takto to povedal, verí v človeka a rozum. Ukazovákom si pritom klopkal po hlave.
Všetko, čo si Tomáš od deda pamätá, znie ako z Coelha alebo úradného dokumentu. „Nastal enormný vlahový deficit,“ hovoril dedo, keď bolo celkom obyčajné sucho. Tomáš vtedy nechápal enormný, vlahový ani deficit.
Ak dedo potreboval z úradnej reči vybočiť, rýchlo si zanadával: „Az angyalát! Istenem!“ Prípadne milá tvár: „Szia, hogy vagy? Köszönöm, nagyon jó.“ Všetky emócie realizoval v maďarčine. Inak enormný emočný deficit.
Tomáš sedí pri nočnom stolíku a trochu ho tlačí v hrudi.
Rodina po dedovi zdedila hlinený dom a problémy so srdcom. Tomášovou stratégiou proti genetike je kombinácia cigariet a kávy. Tajomstvo spočíva v poznatku, že kým nikotín cievy sťahuje a znižuje tlak, kofeín ich roztiahne, aby tlak stúpol, jin a jang, kardiovaskulárny balans.
Z kredenca vyloví koťogó. Včera si kvôli nemu prešli drobným konfliktom. Alena si koťogó zabudla v starom byte.
„Zájdem poň. Busom. Hneď teraz.“
„Ale veď o tri dni sa sťahujeme tak či tak.“
„Mám k nemu vzťah!“ zvýšila hlas.
Nakoniec odišli na autobus spolu.
Tomáš sa teraz v kuchyni cíti ako prvý dedinský feminista, muž za sporákom, mlynček na kávu, koťogó. Alena čaká na diváne.
„Naozaj mám k nemu vzťah,“ povie z ničoho nič, akoby Tomáš stále namietal. „A tá káva je zdravšia.“
Alena verí na antioxidanty a vitamíny. Ak má náladu škriepiť sa, presviedča o svojej viere aj jeho, ale Tomáš nekonvertuje.
Podľa Aleninej logiky antioxidanty a vitamíny = večný život v zdraví. Lenže omyl. Ha! Nijaký život naveky, starí rodičia chodili po tejto kuchyni a dnes nechodia, žili, nežijú. Nijaká stupnica žitia ani miera zomretia. Binárna sústava. Áno – nie. Pár dní s Alenou ho však naučilo, že logika je relatívna kategória.
Búchanie na bránku.
„Szia Tomáško!“
Odomkne a potichu odzdraví. Docent mu podáva biely burčiak. Tomáš chvíľu odmieta, no docent ho urazenosťou zlomí.
„Počúvaj, už som si spomenul. Že, idú tí dvaja inžinieri do bordelu a pýta sa jeden druhého: Ty si podľa čoho vyberáš ženské? No a ten druhý na to, že… Ako to bolo? Že… Kruci!“
„Nabudúce.“
Alena chápe,
že Tomáš to myslel dobre.
„Bude to supky!“ volal ju na víno do dedinskej krčmy. Sedia však v tuctovom pajzli, zafajčenom, aj keď v ňom s cigaretou Alena nikoho nevidí. Televízor: reality show. Chlapi sedia nad pivami, maskáče, montérky. Jeden má dokonca kufrík s náradím, nie, nepije tisíce pivo, neposedáva, len si odskočil.
Mieri k nim krčmár.
„Objednáva sa na bare!“
Zhodnú sa, že pivo bude stávkou na istotu. Tomáš odchádza k baru.
Z autobusovej zastávky dolieha do krčmy rev. Do autobusu nastupujú muži v dresoch. Posledný z nich máva nad hlavou vlajkou. Opilec sediaci na zastávke mu odpovie zaryčaním. Autobus sa pohýna, chlapi mávajú z okien. Opilec radostne huláka. Mladí muži s nadšením odchádzajú na front. Alena dúfa, že prehrajú.
Pozadie na túto scénu si mohla vybrať lepšie, ale ďalej už čakať nemôže, vykypí. Formuluje to v sebe dlho. Ľúbi ho.
Včera v noci ležali nahí na posteli, držali sa za ruku a mlčali.
„Ešte ťa chcem,“ povedal do toho Tomáš.
Otočila sa na bok a prikryla paplónom až po oči.
Majú spoločnú posteľ aj nájomnú zmluvu a stále sa iba chcú, potrebujú, navzájom si chýbajú alebo myslia jeden na druhého.
Vždy, nikdy, naisto, navždy. Alena sa bojí fatalít. Včera zo seba nedostala nič.
„Hovor mi niečo pekné.“
Chcela počuť len jeho hlas, pekné slová a pekné vety, čokoľvek, zrniečko, mláďa, srnčí, plápolá, ale Tomáš pokyn vôbec nepochopil. Pár prerývaných viet, vstal z postele a odišiel.
Na druhý deň Alena verbalizuje lásku v krčme. Tomáš ponorí ústa do peny.
Tomáš leží
mlčky vedľa Aleny. Spotená plachta ho chladí na chrbte. Alena sa od neho otočí na bok.
„Hovor mi niečo pekné.“
Hovoriť niečo je úplne najťažšie. Povedať príbeh by zvládol. Lenže niečo? Zašepká zopár provizórnych viet.
Potichu vstane. Z celého tela vníma jediný bod. Na dvore si rozopne rázporok. Úľava.
Keď včera išli na autobus, na zastávke sedel opilec. Iba tak. Nečakal. Ľudí pribúdalo. Alena s Tomášom uvoľnili miesto starenke.
Opilec sa postavil. Získal rovnováhu a urobil krok vpred. Rozopol nohavice. Slastne vzdychol a prúd vypustil na cestu. Cícerok tiekol po asfalte k čakajúcim, tí pasívne ustupovali, cúvali do trávy. Starenka, ktorú pustili sadnúť, s námahou vstala a vyprskla slinu: „Choď do piče!“
Muž spokojne domočil. Tomáš mu závidel. Na dvore teraz ciká s pocitom, že to, čo robí, je rovnako slobodné ako bezvýznamné. Zakvapkanú dlaň si otrie o nohavice.
Alenu nájde na posteli v tej istej polohe. Chytí ho za ruku.
Alena páli
s Tomášom lístie. Celý dvor pokrýva súvislá vrstva. Pri múroch domu sa lístie zhlukuje do chumáčov.
Alena navrhla, že listy pohrabú na kopu a odvezú. Tomáš krútil hlavou a ani sa na ňu nepozrel.
„Starí rodičia pálili.“
Lístie zhromaždia na kopu. Tomáš prinesie hŕbu novín a zápalky. Alena čaká, v ktorom bode Tomáš vytiahne mobil a postup si pregúgli: light fire help. Light my fire. Girl, we couldn’t get much higher. Tomáš postup neoveruje. Bez mobilu vyzerá ako šaman, ktorý dobre vie, čo robí.
Prvú zo zápaliek zlomí, no Alena sa nerozosmeje. Druhou zapaľuje.
Nakopené lístie dymí bez toho, aby začalo horieť. Tomáš trpezlivo čaká. Alena hľadá fúrik.
„Nepotrebujeme ich nikam voziť. Ešte sa chytia.“
„Nechytia sa, už to pochop. Sú mokré.“
„Trochu vlhké sú len tie naspodku.“
„Keby sme ich odviezli…“
Keby sme…
Mohol si…
Mohla si…
Myslieť…
Zvážiť…
A ty…
Ja…
Alena nechápe, prečo to podstupujú. O dva dni si definitívne zbalia kufre. Šaman ale trvá na obrade.
Búchanie na bránu. Alena využije gong a odíde.
Sadne si na diván a bradu zatláča medzi dlane. Rozhliada sa po kuchyni, potrebuje urobiť niečo živelné, bum tuc tarara, hocičo. Skupina privilegovaných predmetov je stále na stole: nástenné hodiny, hrniec, taniere. Koťogó. Na dotyk jej teraz pripadá oveľa hranatejšie.
Vyjde s ním z chalupy. Lístie dymí na celý dvor, no z kopy neubúda. Alena pustí konvičku na zem. Tupý zvuk kovu dopadajúceho do trávy ju trochu upokojí. Vzťah. K Tomášovi, k nemu má vzťah.
Tomáš páli
s Alenou na dvore lístie.
U starých rodičov sa pálilo všetko. Kukuričné šúpolie, škrupiny z orechov, konáre, suchá burina, lístie. Príležitostne aj všetko ostatné. Dedina = páliť.
Alena chce lístie aj tak za každú cenu niekam odvážať. Tomáš nechápe, čo je na rovnici bez premenných také nejasné.
Lístie pohrabú a nakopia. Alena nato Tomášovi ďakuje a všetko tým kazí, celú situáciu, všetko lístie, dym, dedinu mení na akúsi fušku, útrpnú brigádu, ktorú chce mať čím skôr za sebou.
Horiace noviny vkladá pod lístie. Z kopy sa začne dymiť bez toho, že by sa listy zapálili. Alena opakuje, aby tlejúce lístie odviezli. Tomáš by sa naozaj rád vyjadril jasnejšie.
„Jó napot, Tomáško!“ ozve sa spoza brány.
Tomáš neodzdraví, no pomalým krokom zamieri k bráne. Docent na Tomáša z diaľky vyciera ďasná.
„Okolo idem a reku spomenul som si, ako to je s tými dvoma. Že prídu dvaja inžinieri do bordelu…“
„Prepáčte, teraz nemám čas.“
Docent zaklipká očami.
„Pálime lístie.“
Suchý dym sa drží pri zemi a rozteká do strán. Tomáš zastane pri viniči. Niečo svieže mu urobí dobre. Nájde si strapec, odtrhne bobuľu, ale nijaké osvieženie neprichádza. Hrozno prezrelo, bobule sú mäkké a poddajné. Niektoré chytila hniloba. Tomáš povyjedá iba nahnité plody. Zvyšok strapca pustí na zem. Bobule sa rozkotúľajú do strán.
Alena povie
Tomáško.
Tomáš beží
po meste so slúchadlami. Pred ním tma, za ním nič, beží a nevie odbočiť. Nevie, koľko kilometrov by chcel zabehnúť, koľko už má a či to stačí. Nič mu nechýba. Presne takto sa mu beh páči.