Zbrane na mocenskej šachovnici

Keď demokratický svet vyzbrojuje ten nedemokratický

Obchod se zbraněmi neustále narůstá – jakkoli to nezapadá do příběhu západních politiků o ochraně lidských práv a demokracie po celém světě. Na tomto byznysu se přitom podílejí všechny režimy, včetně těch, které nazýváme demokratické. Jakými argumenty se to ospravedlňuje a proč jsou falešné?

Na Štedrý deň tomu budú tri roky, ­odkedy začala platiť medzinárodná Zmluva o obchode so zbraňami. OSN si od nej sľubovala, že zamedzí šíreniu zbraní do oblastí, kde by mohli byť používané na vážne porušovanie ľudských práv či by mohli rozdúchavať alebo predlžovať ozbrojené konflikty. Obchod s konvenčnými zbraňami, na rozdiel od zbraní atómových či chemických, nebol dovtedy totiž regulovaný žiadnou celosvetovou medzinárodnou zmluvou. Podľa organizácie Oxfam sa predtým dokonca viac medzinárodných regulácií vzťahovalo na obchodovanie s banánmi než na obchodovanie s kalašnikovmi. Záležalo tak na jednotlivých štátoch, koľko zbraní vyvezú a kam. Zmluva tomu mala zabrániť a stanoviť jednotné pravidlá pre celý svet. A práve v tom tkvie jej najväčší nedostatok – zatiaľ sa k nej totiž nepripojili najväčší svetoví vývozcovia zbraní. USA ju síce podpísali, ale ešte stále neratifikovali, Čína s Ruskom ju ani nepodpísali. A vývoz zbraní z krajín Európskej únie bol už i tak regulovaný prísnejšie, než určovali pravidlá novej medzinárodnej zmluvy.

 

Rafinované výhovorky

Aký dopad vlastne zatiaľ zmluva má na medzinárodný obchod so zbraňami, je sporné, jeho objem totiž neustále rastie. Podľa Štokholmského medzinárodného inštitútu pre výskum mieru narástla jeho hodnota v rokoch 2012 až 2016 o 8,4 percenta oproti predošlej päťročnici, a dosiahla tak najvyššiu hodnotu od konca studenej vojny. Medzi najväčšími svetovými vývozcami zbraní pritom s výnimkou Ruska a Číny nájdeme štáty, ktoré očami liberálov ešte stále považujeme za demokratické – Spojené štáty (prvé miesto), Francúzsko, Nemecko a Spojené kráľovstvo (4. až 6. miesto). Medzi najväčšími svetovými dovozcami sú zas štáty, ktoré ako demokratické neoznačuje ani najväčší cynik – Saudská Arábia, Spojené arabské emiráty, Čína, Turecko. Zjednodušene to teda vyzerá tak, že „demokratický“ svet vyzbrojuje ten „nedemokratický“.

Pre takzvane liberálny Západ potom vzniká otázka, ako danú realitu napasovať do naratívu ochrany ľudských práv a demokracie. Na pomoc prichádzajú rôzne viac či menej rafinované výhovorky. Skupinu tých najbanálnejších tvoria odpovede ako „Keď nevyvezieme my, vyvezie niekto iný“, „Ide o obchod ako každý iný“, „Nezabíjajú zbrane, ale ľudia“. Argumentačne sú na takej úrovni, že sa im netreba hlbšie venovať.

Často sa argumentuje tým, že vývoz zbraní, respektíve ich výroba, sú dôležité pre ekonomiku a že poskytujú pracovné miesta. Je otázne, tak ako v každom inom biznise, nakoľko z obchodu so zbraňami profitujú bežní ľudia a koľko zisku zostáva u továrnikov a akcionárov. Treba ale uznať, že vojenskopriemyselný komplex vzhľadom na svoj rozsah musí skutočne pracovných miest poskytovať obrovské množstvo. Záleží ale na nás, do akej miery chceme uprednostňovať ekonomické záujmy pred morálnymi. Keby sme to vyhnali do extrému, môžeme tvrdiť, že aj nemecké chemičky vyrábajúce v štyridsiatych rokoch Cyklón B poskytovali pracovné miesta (a nezabíjal pritom plyn, ale človek).

 

Stabilný režim

V Českej republike tvoril v roku 2016 vývoz zbraní 0,45 percenta hodnoty všetkého tovaru vyvezeného z krajiny. Trúfam si tvrdiť, že aj keby sme uprednostňovali len ekonomické záujmy, toto množstvo nie je pre českú ekonomiku také dôležité, aby sme ignorovali vyzbrojovanie rôznych diktatúr a priživovanie konfliktov. Iste, zbrojný priemysel je na lokálnej úrovni v niektorých regiónoch významným zamestnávateľom (napríklad v Uherskom Brode), je ale škoda, že um ľudí v ňom pracujúcich je využívaný na také deštruktívne účely. Zbrojný priemysel je odvetvie, ktoré vytvára pracovné miesta a podporuje ekonomiku na jednej strane sveta, ale môže ich veľmi ľahko ničiť na strane druhej – vo vybombardovanej továrni sa totiž pracovať nedá. Chýba tu medzinárodná solidarita. Neviem napríklad o tom, že by sa odborári Českej zbrojovky niekedy postavili za práva odborárov z Egypta, ktorí čelia represiám zo strany polície vyzbrojenej práve pištoľami z Uhorského Brodu.

Keď si ale pred sebou samými chceme obhájiť vyzbrojovanie takého režimu, aký vládne v Saudskej Arábii, musíme už siahnuť po niečom sofistikovanejšom. Veľmi často sa operuje s pojmom „stabilný režim“. Saudskú monarchiu tak musíme udržať pri živote, pretože inak by došlo k rozvratu a nikto nechce na Blízkom východe ďalší „failed state“, akými sú Líbya či Irak. Zabúda sa pritom na to, že to bola práve západná invázia založená na lživých argumentoch, ktorá viedla k rozvratu v Iraku a vynoreniu sa Islamského štátu. Navyše to, že je nejaký režim „stabilný“, nemôže stačiť ako ospravedlnenie pre jeho vyzbrojovanie, najmä ak je to jeden z najrepresívnejších režimov sveta, ktorý zároveň pácha vojnové zločiny v susednom Jemene.

 

Boj proti terorizmu

Ďalší pojem, ktorý sa často používa, je „boj proti terorizmu“. Je na ňom postavená prestíž izraelského zbrojného priemyslu, ktorý testuje svoje zbrane na prakticky bezbrannej populácii v okupovanej Palestíne. Zbrane sú potom označené ako „osvedčené v boji“, čo ich má zvýhodňovať voči konkurencii. Izrael zároveň slúži ako varovný príklad spoliehania sa na výhradne silové riešenie konfliktov. Má jedny z najlepších bezpečnostných opatrení na svete a vie veľmi dobre zabrániť bezprostrednému teroristickému útoku, nedokáže ale už zabrániť tomu, aby existovali ľudia, ktorí sa k takému zúfalému činu odhodlajú. Dokázal si síce zabezpečiť relatívne bezpečie, nedokázal však dosiahnuť mier.

Bojom proti terorizmu sa argumentuje aj u nás zakaždým, keď sa rozhodneme dodať zbrane egyptským bezpečnostným zložkám. Je totiž trochu trápne len tak vyzbrojovať represívne zložky tamojšej junty zodpovednej za najväčšie potlačovanie ľudských práv v moderných dejinách Egypta. Ten čelí vážnym teroristickým hrozbám, predovšetkým na Sinaji, v rámci ich potlačovania ale používa neprimeranú silu a obmedzuje slobody ľudí, ktorí s teroristami nemajú nič spoločné. A podobný vzorec môžeme sledovať aj v Nigérii alebo Turecku.

Európska únia sa márne snaží túto prax regulovať dokumentom nazvaným byrokratickým žargónom Spoločný postoj rady ­2008/944/SZBP, ktorý obsahuje pravidlá pre členské štáty, ktorými by sa mali riadiť pri vývoze zbraní, je však neúčinný, keďže neobsahuje žiadne sankcie za ich porušenie. Príkladom bez­zubosti legislatív je Švédsko, ktoré má zo zákona zakázané vyvážať zbrane, avšak s výnimkou bezpečnostných rizík: výnimky si naozaj udeľuje tak často, až sa stalo jedným z najväčších svetových exportérov zbraní na hlavu.

Problém totiž netkvie v legislatíve – jednotlivé zákony môžu obchodovanie so zbraňami tu viac, tu menej regulovať, nikdy ale nezabránia tomu, aby sa zbrane ocitali na zlom mieste. Problém je v súčasnom mocenskom a ekonomickom usporiadaní. Obchod je totiž politikum a zásielky zbraní sa presúvajú z miesta na miesto ako na šachovnici podľa momentálnych strategických záujmov jednotlivých hráčov. A kým na svete budú veľmoci hnané kapitalistickým imperatívom rastu zápasiť o suroviny, trhy a územia, budú zbrojovky produkovať ďalšie a ďalšie zbrane. O svojho diktátora sa totiž treba starať.

Autor působí v nevládní organizaci Nesehnutí.