Bez názvu

Jana Kapelová (nar. 1982) absolvovala magisterské studium na Pedagogické fakultě Trnavské univerzity, Fakultě výtvarných umění Akademie umění v Banské Bystrici, roční stáž na Akademii výtvarných umění v Praze a doktorandské studium na Vysoké škole výtvarných umění v Bratislavě. Po dokončení studia vystřídala profese techničky, grafičky, učitelky, kulturní referentky, redaktorky, kameramanky, tvůrkyně autorské relace, koordinátorky, občasné kurátorky, editorky, pedagožky, přepisovatelky, asistentky, jazykové korektorky v česko­-slovenském prostředí. Aktuálně je matkou.

 

Galerii připravují Zbyněk BaladránZuzana Jakalová, display.

 

Moje priority sa radikálne preskupili v okamihu, keď som sa stala matkou. Cítila som sa nadmieru dôležitá a cítila som silnú zodpovednosť za budúcnosť svojich detí a prostredia, v ktorom vyrastajú a budú žiť. Napriek všetkým ideálom a plánom sa však pri malých deťoch celá moja aktivita redukuje na domáce práce a výchovné záležitosti. Čo je síce uspokojujúce, no nestačí. Odcudzila som sa svojej profesii kurátorky a mám pocit, že moja osobnosť sa stráca, je prehlušená, zmenená… Nie som tým, kým som bola. Teraz som „len“ žena a matka. Neviem, čo sa „ráta“. Neexistujem mimo svojich blízkych, pre vonkajší svet som len jedna z mnohých a moja práca nemá žiadnu tvár. Je to kolobeh banalít, na ktoré netreba žiadne vzdelanie, talent, osobný vklad. Verím však, že jedného dňa to bude zase trochu aj o mne a o vlastnej sebarealizácii mimo domov.

Ivana, 34

 

Keď som bola prvýkrát prinútená odísť zo svojho zamestnania, môj odchod sprevádzal pocit trápnosti. Pár mesiacov som chodila do práce­galérie bez toho, aby mi nový riaditeľ zadal nejakú úlohu a následne vyhlásil, že ma nepotrebuje. Keďže som zdravotne postihnutá, bolo nutné, aby som pred komisiou na úrade práce odsúhlasila svoj odchod. Zasmiala som sa, pretože aký význam má nástojiť na niečom, čo je označené ako „nepotrebné“? Neskôr som prišla o miesto na univerzite. Zmluvy som štandardne podpisovala zo semestra na semester, až som si raz uvedomila, že je začiatok októbra a ja nemám rozvrh. Zavolala som kolegyni, ktorá sa len začudovala, že mi nik nedal vedieť – ďalší úväzok už so mnou nepodpíšu. Moja ďalšia frustrácia vznikla, keď na gymnázium, kde učím, prišla nová riaditeľka. Už pri podpisovaní zmluvy na desať mesiacov, teda zase len na jeden školský rok, mi oznámila, aby som si do budúcnosti hľadala niečo iné, pretože môj úväzok bude potrebovať pre ostatných kolegov. Prvých päť mesiacov sa mi začali kopiť zdravotné problémy z nespracovaného hnevu, potom som pochopila, že to takto ďalej nejde. Našťastie mám rodinu, ktorá ma potrebuje, lebo moje vzdelanie a skúsenosti zjavne nepotrebuje nikto. Človek dnes musí vidieť svoju hodnotu aj v niečom, čo ho presahuje, aby ho pocit vlastnej zbytočnosti úplne nezmoril.

Miroslava, 37

 

 

V podstate trávim celý život na ceste. Premiestňujúc sa z miesta na miesto. Začínať od začiatku vždy v inej krajine. Nikdy poriadne nevybaliť kufor, aby bol okamžite pripravený na ďalšiu cestu. Keďže som zaneprázdnená presúvaním sa z miesta na miesto, nestihla som si nikdy vybudovať sociálne zázemie v nejakej komunite. Aj keď som sa z času na čas snažila nejakú navštevovať, bola som v nej skôr ako pozorovateľ. Čo to znamená nikam nepatriť? Nebyť nikde potrebná, či už to je štát, kultúra, práca, rodina, náboženstvo? Na jednej strane je to zaujímavá skúsenosť, lebo sa tak neidentifikujem s priestorom, v ktorom práve som. Vidím problémy ľudí, ktoré vznikajú zahmlením celku.

Nádherne sa pozerá na oblaky podo mnou. Namodralé večné svetlo. Muž­letuška mi podáva pomarančový džús. Ešte poprosím o vodu. Vždy sa musím sústrediť, akou rečou budem hovoriť. Kde ma zaradia? Podľa prízvuku „aus dem Ostblock“, kto sa vyzná. Vyzerám exoticky? Už ma nebaví nadväzovať nové známosti a hrať bábku z východu. Samozrejme sa to rozlišuje, aj keď svet sa tvári globálne. Vždy tu bude niekto, kto má lepšiu východziu polohu.

Letím odniekiaľ niekam a nič nenazývam domovom. Už aj to, čo sa nazýva materinská reč, neplynie pohodlne a musím hľadať slová, aby ma aspoň sčasti pochopili. Myslela som, že by som mohla aspoň učiť západniarskych teenagerov. Asi môj profil opäť nezodpovedá systému, preto nikde nepracujem. Čo je vlastne práca? Pretieram plátna čiernou farbou. Budem mať výstavu. Pozvánky sú už rozoslané. Kto príde?

Ľubomíra, 34

 

 

Mladá, ostýchavá dievčina absolvuje vysokú školu s víziou, že si potom nájde dobrú prácu. Je pol roka, rok po štátniciach a dobrú prácu stále nemá. Jej viera v seba klesá, prichádza depresia. Vezme čokoľvek, aby sa z tej mizérie dostala. Robí sekretárku, vypracuje sa na šéfku logistiky. Vedenie podporuje jej projekty, má obrovský pocit naplnenia, pracuje aj po nociach. Majiteľ firmy však vymení vedenie a idú všetci. Nevzdáva sa, robí iné práce, ktoré ju nebavia a snaží sa čo najviac naučiť. Cíti sa trošku ako handra, ale prežíva. Konečne odmena. Kreatívna práca, v ktorej zúročuje vedomosti a skúsenosti. Opäť pracuje na projektoch po nociach. Má výborné výsledky s viacerými pobočkami firmy. „Kamaráti sa“ však viac s podriadenými. Tak ju opäť škrtnú zo zoznamu. Premýšľa, čo s ňou nie je v poriadku. Nič! Pochopila, že si už nikdy nenechá zaplatiť, aby zabudla na svoje ideály a sny. Teraz má vlastnú firmu.

Daniela, 32