„Kto si?“ pýta sa esej, napríklad esej Montaignova. Robí to obozretne tak, že sa ponížene rozrozpráva o tom, kým je onen nehodný, chybujúci autor. Ak by dostal šancu, stal by sa niekým iným, lepším, to však už nie je možné. Čitateľka sa musí uspokojiť s autorom, ktorý je na to, aby sa stal vzorom pre ľudskú existenciu, príliš nestály. Hoci sa snaží, má svoje neresti a hoci mu v lepšom živote pomáhajú lekári, je stále neduživý. Obáva sa, že nezomrie ako sedliak, ktorého obdivuje na poli, s motykou v ruke. Namiesto metodickej práce na vlastnom vnútri sa oddáva vášňam, ktoré mu pomáhajú zakúsiť intenzitu vlastnej existencie a konšpiračne nabáda čitateľku, aby robila to isté: „Pôžitok z hry ma často utešil v smútku, že nie som bohatá,“ píše v Rozprave o šťastí Émilie du Châtelet, ktorá hrá o peniaze. Napodiv – takto kalkuluje zručný esejistický autor – toto povedomie o autorovej nedokonalosti čitateľku upokojuje a autor sa pre ňu stáva tým, čo výslovne popiera, teda vzorom.
Otázka „kto sme“ sa však dnes kladie o kus prozaickejšie a odpoveď na otázku, či žijeme dobrý život, na ktorú sa pýtali esejisti a esejistky novoveku, dnes mnohí odvodia od toho, občanmi akého štátu sme, či akým jazykom rozprávame. Živnostník v obchode so syrom na pražskej Letnej a jeho zákazník v tom majú jasno. Prvý sa zdôverí, že radšej bude do roztrhania pracovať dvanásť hodín denne, než aby zamestnával nejakú migrantskú pracovnú silu, ktorá ho aj tak oklame a otrávi mu už tak ťažký život. Druhý mu prisvedčí s tým, že v ich firme to bol kríž, hlavne s Alžírčanmi. „To je iná kultúra, kultúra-nekultúra, inak vyzerajú a pracovať sa s nimi naozaj nedá!“ Zákazník po nenútenej výmene názorov, pozvoľna otvárajúcej príjemný piatkový večer, výmene názorov, ktorá vyzerá ako z konverzačnej príručky Jak pomlouvat cizince – slušně a efektivně, vezme do ruky vrecko s cudzokrajnými syrmi za päť stoviek a rozlúči sa s Čechom, čo si hovorí „holandský kluk“.
„Kto si?“ chcela by som začať debatu s jedným či druhým, lebo som sa trochu zľakla a nerozumiem, ale z uvažovania nad tým, či dobre počujem, ma vytrháva známa a začíname konverzáciu v slovenčine. Po chvíli sa v živnostníkovi niečo pohne a žoviálne na mňa zvolá: „Á, tak vy jste Slovenka!“ a ja sa dovtípim, že tá jeho mizerná zamestnankyňa, ktorú už – chvalabohu – vyhodil, musela byť príslušníčkou toho istého národa ako ja.
Nečakám, že v obchode so syrom budem viesť učené debaty o tom, kým sme. Hoci všetko, čo je potrebné pre dlhé konverzácie (problém, jedlo, víno), sa tu nachádza a k diskusii by priam vyzývalo. Naopak čakám, že ak sa nemôžeme (nemáme čas alebo sa nám v danej chvíli nechce) dohadovať o tom, čo to znamená byť niekým prináležiacim k nejakému štátu či národu, tak nebudeme o druhých predpokladať, že sú rovnakí ako my a nebudeme našu blízkosť, ktorá je predpokladom istej civility – stavať na tejto predpokladanej totožnosti. Kedy, ak vôbec, má daná totožnosť zmysel? Kedy má zmysel odpovedať na otázku „Kto si?“ prihlásením sa k etnickej, národnej, štátnej príslušnosti?
Povedať o sebe, že som jedným exemplárom niečoho, čoho vzor existuje len vo fantázii a v ústave, totiž nie je dosť dobre možné. Do tejto identity nás skôr vždy interpeluje niekto iný. „Ať jste jakákoli, především jste Češka, a to stačí.“ Táto pochvala adresovaná Milene Jesenskej od nemenovaného významného národovca v máji 1939 adresátku viac rozmrzela, než potešila. Uznanlivé konštatovanie dôležitého muža Jesenská obrátila na otázku samej sebe: „Jsem především Češka?“ Dnes vieme, ako na ňu Jesenská odpovedala aj mimo stĺpčeka zverejneného v Přítomnosti. Vynašla množstvo životných spôsobov, ktorými sa stávala tou, kým bola, ešte predtým, než bola Češkou.
Podobne aj pre esejistku Virginiu Woolf nepredstavovala príslušnosť k Anglicku dôvod k oslave – tento aspekt vlastnej identity vzala takpovediac na milosť. V Troch guineách, v menej známej eseji o tom, „ako zabrániť vojne“, uvádza, že priestor, ktorý sa človeku vnucuje ako „vlasť“, možno obývať len tak, že ho človek pochopí ako miesto, kde sa má zasadzovať za mier a slobodu najprv. Najprv, nie predovšetkým. Najprv, lebo niekde so zasadzovaním sa za mier a slobodu začať treba.
Dá sa dnes klásť otázka, kto niekto je, a zároveň očakávať odpoveď v registri národnej, štátnej, etnickej príslušnosti bez toho, aby táto otázka bola položená v podobe výzvy na predloženie občianskeho preukazu či pasu? Voči tejto možnosti som skeptická. Preukaz totožnosti totiž nikdy na nič neodpovedá, vždy len niečo dokladá. Zmysluplná odpoveď na otázku „Kto si?“ možno tak pochádza len od tých, ktorí svoje doklady stratili alebo sa ich zbavili.
Autorka je filosofka a feministka.