Fáza množného čísla

Disciplína, nákupy, bydlení, soužití s bezejmenným tělem, které zapomnělo mluvit. Ať už se v povídce slovenského básníka a spisovatele Michala Talla jedná o extrémně odcizenou formu sebereflexe, nebo o popis zautomatizovaného vztahu dvou lidí, text působí krajně znepokojivě.

I.

Telo sa prebúdza, počujeme, ako čosi vykrikuje, najprv nahlas vzdychne a potom vydá zvuk, vysoký a chrapľavý zároveň; ruku načiahneme na nočný stôl, našmátrame telefón, intuitívne sa pokúsime telo oddialiť, posunúť začiatok škriekania o desať minút, ako budík. Telo nie je na diaľkové ovládanie, telefón podobnú funkciu neponúka, budík nezačne zvoniť ešte dobrú hodinu, kriku sa zbavíme iba vtedy, ak vstaneme, prehodíme cez seba sveter, prejdeme bytom, skontrolujeme, čo telo potrebuje, o čo ide tentoraz, čo dnes ráno pokazilo, rozbilo, o čo zavadilo, čo vylúčilo.

Nič výnimočné, povieme si, keď vstúpime do miestnosti, kde leží, a premeriame si telo od hlavy po päty. Povieme to nahlas, nič výnimočné, náš hlas neprehovára k telu, ale k sebe, konštatovanie do priestoru, nevieme, kedy telo prestalo reagovať na slová, kedy prestalo rozoznávať ich význam, vtedy sme tu ešte neboli. Teda postupne: telo ešte nevstalo z postele, nemohlo sa o nič udrieť, nič mu nemohlo vojsť do cesty. …

Tento článek si přečtou pouze předplatitelé


Předplaťte si Ádvojku

Přihlášení

Kupte si toto číslo elektronicky