O pasivite a právach

O pasivite, sestre negativity, sa len sťažka dá tvrdiť niečo pozitívne. Darmo, uvažovanie lapené v opozitách nepustí. Akákoľvek apoteóza pasivity predpokladá premet myslenia, v ktorom sa nelichotivá charakteristika premení vo svoj opak. Ukáže sa, že zaujať pasívny postoj predpokladá nutnosť, aby sa človek svojho pasívneho stavu zmocnil vedome. Zvnútornenie pasivity vo výsledku aktivizuje. Aj depresívneho človeka (toto odpudivé stelesnenie pasivity) nakoniec ctí len jeho „prepracovávanie“ sa pasivitou.

Pozrime sa do slovenských dejín. Skutočnosť, že Slovenská národná strana (tá spred viac ako storočia, nie dnešná „dankovská“) na viac ako dvadsať rokov „vstúpila do pasivity“, sa mi na stredoškolských hodinách dejepisu podávala ako čestná stratégia politického aktéra, ktorý sa ocitol v politickej aréne pretnutej toľkými prekážkami, že mu nezostávalo nič iné, len si počkať na zmenu vonkajších politických okolností. Z vecného hľadiska išlo o rezignáciu …

Tento článek si přečtou pouze předplatitelé


Předplaťte si Ádvojku

Přihlášení

Kupte si toto číslo elektronicky