Jeden životopis

Spisovateľka Alena Wagnerová ­zozbierala poviedky a úvahy vydané časopisecky v uplynulých desaťročiach a zaradila ich do knihy Cestou životem. Z hľadiska času siahajú naozaj hlboko – od najstaršej Rannej lázně z roku 1966 až po celý súbor uzatvárajúcu poviedku Půl roku na útěku před smrtí z roku 2017. Na viac než dvoch stovkách strán knihy menšieho formátu teda zďaleka nejde o všetky kratšie texty Wagnerovej, ale o autorský výber. Kľúč k nemu podáva sama Alena Wagnerová v záverečnej poznámke, ktorá akoby sa nevedela rozhodnúť, či chce patriť do beletrie alebo do náučnej či odbornej literatúry, keď ju autorka pomenúva „bibliografia príbehov“. Táto štýlová obojakosť však dobre poukazuje na rozkročenie písania Wagnerovej vôbec. Viaceré texty stavajú na motívoch, ktorým sa na väčšej ploche autorka venuje v svojej historickej a reportážnej tvorbe. Tu sa oné motívy a problémy rozvíjajú do zovretých miniatúr, charakteristických istou vecnosťou a minimom fabulácie.

Ženský osud

Časť textov vo výbere tematizuje to, čo v jednej poviedke spája kustódku v múzeu Adalberta Stiftera v Hornej Planej a sklamanú Stifterovu milú, Fanny Greipelovú, a čo Wagnerová pomenúva ako „ženský osud“. Chcelo by sa protestovať, že nič také ako „ženský osud“ predsa neexistuje a že tvrdiť niečo také znamená uzatvárať ženy do umelých ohrádok, v ktorých ich dávno nikto ne­drží. Archívno­-historické a reportážne práce autorky, z ktorých tu čerpá, ale ukazujú na to, že týmito obstarožnými slovami sa tematizuje druhosť a nepodstatnosť žien vo vzťahu k životu mužov. Ako to zhŕňa konverzačný partner autorky v poviedke Značně opožděná vichřice: „Jsi dobrá, Aleno, ale výšin mužského ducha jako žena dosáhnout nemůžeš.“ Takto explicitné presvedčenie o nedostatočnosti žien dnes sotva počujeme. Ale keď čítame tieto slová, rozumieme, že prichádzajú z miesta, v ktorom sa akýkoľvek muž, s nadaním či bez neho, považuje za príslušníka rodu, ktorého výkony sú už za jeho života hodnotené vyššie a po jeho smrti sa stávajú takými veľkými, že činy a životy žien celkom vymazávajú.

Tento kontrast medzi slovutným mužom a bezmennými ženami v jeho okolí tematizuje Wagnerová hlavne v biografii Milena Jesenská (1996), v príbehu Kafkovej rodiny V ohnisku nepokoje. Hermann Kafka a jeho rodina (2003) či v kratšom texte o spisovateľových sestrách Ottle (Ottilie Davidová), Valli (Valerie Pollaková) a Elli (Gabriela Hermannová) Nenapísaný život (v slovenskom preklade v časopise Aspekt č. 1/­2003–2004). Myslím však, že nikde inde nezískava také ostré kontúry a naliehavosť ako v krátkom texte Venkovská lékařka uverejnenom aj v Cestou životem. Oproti sebe tu stojí Kafka, zosobňujúci vysoké etické nároky, a jeho zabudnutá sestra Ottla, uplatňujúca morálku prakticky tak, že ju dovádza k smrti v koncentračnom tábore. To, ako Wagnerová rozvíja príbeh Kafkovej rodiny, som pri svojom prvom čítaní Venkovskej lékařky pred viac ako dvadsiatimi rokmi chápala ako boriaci mýtus Kafka až natoľko, že jeho závery som najskôr jednoducho odmietala prijať. Pritom text samotný je najcennejší práve v tom, že do podobnej pozície situuje aj autorský subjekt a ukazuje na dlhotrvajúci zápas o dôsledky obrazoborectva. Ukazuje na to, že dostatočné naštrbenie jednej autority vo výsledku znamená naštrbenie celého obrazu sveta. A ak pre Wagnerovú, ako sa na viacerých miestach vyjadrila, znamená feminizmus právo na vlastný výklad sveta, Venkovská lékařka ukazuje náročnú cestu k tomuto výkladu.

Objavovať slovami

Pre svoje ženské hrdinky toho Wagnerová robí viac, než žeby len ukazovala na ich marginalizáciu a druhosť vo vzťahu k mužom. Dve obyčajné ženy, pomocnice v kuchyni, napríklad necháva hovoriť nebanálnou rečou o sexe. V poviedke Trpké jablko touhy opakované citácie z červenej knižnice naznačujú, aké obyčajné je pociťovať telesnú túžbu a aké ľahké je primknúť sa aj k smiešnym opisom lásky a milovania. Vo výsledku tieto harlekýnkovské citácie stoja v kontrapunkte ku krátkemu dialógu kuchynských pomocníc, ktoré pri čistení zemiakov nanovo slovami objavujú svoje túžiace telá. „Když si představím, jak dlouho to mé tělo leželo ladem, jenom povinnosti, jenom povinnost jsem plnila.“ V zvláštnom kontraste k obyčajným ženám sa ocitá intelektuálna hlavná hrdinka, ktorá sa napokon svojej túžbe neironicky vysmeje. Na malej ploche tak sledujeme premeny túžby žien a tiež jej nestrojené vyjadrenie, ktoré – akoby sme mohli čakať – nie je navzdory svojmu obyčajnému „triednemu pôvodu“ vulgárne.

Hoci dnes napríklad v slovenskej literatúre vidno záujem o starnutie žien ako tému, ako ukazuje rozhovor Ireny Brežnej a Etely Farkašovej v časopise Kapitál a najmä román Etely Farkašovej Scenár (2017), Wagnerová ho explicitne pojednáva len v svojej záverečnej próze napodobujúcej denníkové zápisy Půl roku na útěku před smrtí. V protiklade k vecnosti tohto rozprávania stojí poviedka s prvkami fantasknosti Kde je, ó smrti, osten tvůj? V alegórii so starozákonnými aj novozákonnými motívmi tu Wagnerová rozohráva príbeh jedného znehybnenia na vysokohorskej prechádzke, ktoré sa vo výsledku stáva zmierlivou konfrontáciou so smrťou. Poviedka je kódovaná dvojako – má zmysel v sekulárnom aj v kresťanskom rámci, a práve táto ambivalencia v nej vytvára nečujné napätie, ktoré je pri čítaní dobré uchovať.

Viacero textov bude zaujímavých pre tie a tých, ktoré a ktorí chcú problematizovať svoje čitateľstvo alebo podmienky autorstva. V poviedke s – opäť – fantastickými črtami Příslib noci necháva svoju hlavnú hrdinku prežiť sen každej čitateľky a čitateľa: mať dosť času na čítanie. Hlavná hrdinka sa so svojím „letným čítaním“ nabaleným v kufroch odoberá na prázdniny a zažíva tam druh bezčasia približujúceho ju cieľu mať raz konečne prečítané všetky knihy, ktoré si predsavzala prečítať. Alena Wagnerová ale so svojou čitateľkou a čitateľom zľutovanie nemá – zmluva, ktorú v noci jej hlavná hrdinka uzavrela s vlastnou nespavosťou, je zmluva faustovská. V Potížích s usednutím sa zase Wagnerová zamýšľa nad strasťami písania, keď rozlišuje medzi obyčajným sedením a „usednutím“, teda stíšením a sústredením sa na to, čo má byť napísané. Úvaha, ktorá ironizuje vlastné dômyselné opatrenia pre zvýšenie možnosti „usadiť sa k písaniu“, je ale optimistická, keď verí, že „se mnou nakonec všechno dobře dopadne a já text svého života napíši“.

Fragmenty životopisu

Alena Wagnerová sa najmä v reportážnej knihe, ktorú napísala s Vladimírom Janovicom, Neohlížej se, zkameníš (1968), a tiež ako editorka (spoločne s Tomášom Trusinom) zobra­nej korešpondencie Karla Hiršla Zůstat plamenem neohnutým (2018) zaoberala pôsobením antifašistickej skupiny Předvoj. Preto je jedným z najsilnejších textov zbierky práve ten – A kohout třikrát zazpíval, ktorý bez priameho odkazu hovorí o posledných dňoch geta Terezín, počas ktorých boli popravení práve mladí odbojári z Předvoja. V poviedke sa ocitajú ako anonymné postavy, a ak by sme nepoznali Wagnerovej historické práce, dosť dobre by sme ich ani nemuseli identifikovať (autorka v svojej bibliografickej záverečnej poznámke o reáliách príbehu pomlčí). Terezín vôbec je miesto, kde sa stretávajú bezmenné a bezmenní – odtiaľto so skupinou detí ako ich ošetrovateľka odchádzala do Osvienčimu Kafkova sestra Ottla Davidová.

Názov cyklu poviedok Cestou životem znie starosvetsky a vážne – a asi tak aj má náročky pôsobiť. Tu vydané texty Aleny Wagnerovej sú ale rozmanitejšie, než napovedá názov, v mnohých z nich je skrytý vtip. A aj pomerne časté využívanie prvej autorskej osoby k čitateľkám a čitateľom prehovára inak než poviedky v tretej osobe. Vecnosť, odpor proti zdobnosti, ktoré charakterizujú texty Aleny Wagnerovej, sú vyvažované intimitou prvej osoby. Alena Wagnerová nám v svojej ostatnej poviedkovej zbierke nepochybne predstavuje svoj beletrizovaný, hoci fragmentárny životopis.

Autorka je filosofka a feministka.