Držte si maternice, idú voľby

Kresba Jiří Franta

Na Slovensku budú voľby. Ako sa to pozná? Podľa toho, že politické strany a hnutia začínajú „vypúšťať balóniky“ s rozdeľujúcimi témami. Akoby sme to nepoznali. Päť dní pred druhým kolom prezidentských volieb sa v marci tohto roku poslanci a poslankyne Slovenskej národnej strany rozhodli, že spolu s koaličným Smerom­-SD dajú „stopku“ Istanbulskému dohovoru o prevencii násilia páchaného na ženách. A od konca letných prázdnin opoziční aj koaliční poslanci a poslankyne zase skúšajú svoje šťastie s vďačnou témou interrupcií. Keď odpovedajú na otázku prečo, bľabocú čosi o morálke a spoločenskej objednávke vytvorenej Národným pochodom za život.

Začalo to dvomi zmätočnými návrhmi poslancov Mariana Kotlebu a Richarda Vašečku v januári a pokračovalo to štyrmi návrhmi zmeny zákona v auguste. Na rokovanie sa dostali na jeseň a pomohli otestovať, že s tvrdou konzervatívnou líniou sa na Slovensku – pokiaľ je strana v opozícii – veľmi ďaleko zájsť nedá. Žiadny z návrhov zákona sprísňujúci, respektíve celkom obmedzujúci prístup k interrupciám sa do druhého čítania nedostal. Možno však o presadenia zákonov vlastne vôbec nešlo. Možno šlo skôr o to, kto vo veci „ochrany života“ preukáže väčšie odhodlanie, a ocitne sa tak pri parlamentných voľbách na jar 2020 v priazni vplyvných rímskokatolíckych mimovládnych organizácií aj cirkevnej hierarchie. A tento súboj o výhodnú štartovaciu pozíciu v najbližšom väčšom súboji pokračuje ďalej. O čo viac by mala byť politická debata o minulých aj budúcich prepojeniach politiky a biznisu, o to dôležitejšie sa kladú otázky, ku ktorým má vraj blízko každý. Lebo ktože by už chcel rozumieť deľbe bohatstva v spoločnosti, keď má jasno v tom, že rodina je najdrahšia.

Opozičné strany vystúpili ako prísny otec a manžel. V dôvodovej správe k návrhu zákona Kotleba a spol. pokarhal ženy za to, že idú „na potrat len kvôli kariére, povýšeniu v práci, kvôli udržaniu si štíhlej postavy, kvôli zhýralému životnému štýlu a túžbe ‚predĺženia‘ si mladosti či kvôli pohodlnosti“. Konvertita Vašečka (Kresťanská únia), ktorého do parlamentnej politiky vyniesli hlasy charizmatického hnutia, si prisadol a vyhlásil, že všetky žiadosti o interrupcie bez zdravotnej indikácie sú „neodôvodnené“. Svojou troškou prispel aj ďalší charizmatik v parlamente Jozef Lukáč (OĽaNO), ktorý spolu s Milanom Krajniakom (Sme rodina) navrhol, aby sa „neodôvodnené“ interrupcie namiesto do dvanásteho vykonávali len do siedmeho týždňa tehotenstva. Napokon sa pridali charizmatici Marek Krajčí a Eduard Heger a spolu so svojimi kolegami z OĽaNO doplnili k návrhom toho istého zákona možnosť utajených pôrodov. Aké šalamúnske, aké šľachetné.

Žiadny z týchto návrhov sa neposunul do druhého čítania. Zároveň ale výborne ukázali na to, odkiaľ vanie vietor, kam „až“ – alebo „teraz“ – sú schopní kresťanskí reakcionári zájsť. Skrátenie doby na vykonanie interrupcie z dvanástich na sedem týždňov znie ako jednoduchá administratívna zmena. Ale ozaj: ktorá žena o svojom tehotenstve vie naisto pred jeho šiestym týždňom? V kombinácii s možnými prieťahmi pri prerokovaní žiadosti o interrupciu je sedem legálnych týždňov jednoducho príliš málo a fakticky sa rovná zákazu interrupcií. Štyri návrhy predstavené začiatkom jesene tak mali za cieľ predovšetkým trestať ženy a z politikov kovať osoby s vysokým mravným štandardom. Postupovali pritom podľa osvedčených scenárov reakčných hnutí v USA aj v Európe. Konzervatívna reakcia dlho sústredila svoje sily na obranu nedotknuteľnosti manželstva ako zväzku muža a ženy, páru, ktorý jediný je povinný plodiť deti a oprávnený ich vychovávať, a teraz sa vracia k evergreenu, ktorý jej otváral cestu do politiky na prelome deväťdesiatych a nultých rokov – k interrupciám a „ochrane života“. Ako to robí a darí sa jej v tom vôbec?

Poslanci napríklad zanietene vedú diskusiu o pojme osoby. Ich analógie so situáciou otrokov v USA, ktoré slovenská argumentácia zjavne bezmyšlienkovite kopíruje od svojich amerických vzorov, však zlyhávajú. Podobne sa zdá byť bez odozvy prirovnávanie „zabíjania nenarodených detí“ k zabíjaniu zvierat. Milan Krajniak síce riadne prestrelil, keď na pôde parlamentu vyhlásil, že interrupcie sa týkajú šiestich osôb – „otca, mamy, dieťaťa, Otca, Syna a Ducha svätého“, spolu s očakávaným pozmeňovacím návrhom zákona od troch poslankýň Slovenskej národnej strany Evou Smolíkovou, Magdalénou Kuciaňovou a Evou Antošovou však do diskusie vnáša otázku spolurozhodovania otca a jeho práv. Ak budú mať uvedení reakční aktéri nejaký úspech, nebude to výlučne vďaka tomu, že oslovia konzervatívne a charizmatické publiká. Ich úspech bude spočívať v prisvojení si jazyka stredu či ľavice, jazyka ľudských práv a v jeho zámernom zmätení. Napríklad 25. novembra si Medzinárodný deň boja proti násiliu páchanému na ženách pripomínal aj Národný pochod za život a interrupciu označil za násilie páchané na „nenarodených ženách“.

Či už z tejto kampane vytlčú strany očakávané politické body alebo nie, opäť sa vyhrocuje spoločenská atmosféra. Niet sa čo diviť ženám, ktoré – ak majú dostatok finančných prostriedkov – cestujú za bezpečnou interrupciou bez rečí a moralizovania na kliniky do Viedne. Ani to, že posledný návrh zmeny zákona predkladá trojica političiek, nemení na veci nič. Pokus o akciu „ženy ženám“ predstavuje niečo, čo už dobre poznáme. Je to stále ten istý a otravný pokus povedať ženám, že z ich skúseností a možnosti rozhodovať o sebe samých je potrebné urobiť niečo bezcenné. Že na nich jednoducho nezáleží.

Autorka je filosofka a feministka.