Koniec roka sa už opäť niesol v duchu klimatickej konferencie COP25, ktorá sa pre siahodlhé protesty v Čile presunula do Madridu. Mladé zástupkyne a zástupcovia pôvodného obyvateľstva a žiackeho klimatického hnutia Fridays for Future vo svojich úderných prejavoch prehovárali k svetu v konferenčnej sále i mimo nej a volali po ambicióznejších riešeniach postupujúcej klimatickej zmeny, než aké prevládajú v doterajších návrhoch. V rozpravách dominovali mladé aktivistky a aktivisti. A práve tu sa bude rozhodovať o tom, do akej miery budú závery Parížskej dohody implementované.
,,Ide nám o budúcnosť“ – známe heslo týchto protestov akoby prestávalo platiť. Príbeh ľudí i mimoľudských bytostí predovšetkým globálneho Juhu už nie je o budúcnosti, ale o prítomnosti. O prítomnosti, v ktorej každý deň v čele boja za lepší svet umierajú líderky a lídri pôvodného obyvateľstva pre vidinu zisku v mene neokolonializmu, imperializmu či bielej nadradenosti. A nechcú nič iné, než byť naozaj vypočutí. Podľa nich to už viac nie je diskusia o 1,5 stupni Celzia, ale o širších súvislostiach krízy, v ktorej sa nachádzame.
,,Naše hnutia musia byť väčšie, než je recyklovanie, a odvážnejšie než držanie protestných bannerov,“ povedala Rose Whipple vo svojom prejave, zástupkyňa mladých koalície pôvodného obyvateľstva.
Reakcie na úspechy či neúspechy žiackeho klimatického hnutia Fridays for Future sa líšia. Niektorí ľudia sa domnievajú, že to boli práve tieto protesty, ktoré spopularizovali tému klimatickej krízy, a vďaka nim je to teraz téma, ktorá sa každý deň objavuje nejakým spôsobom v médiách. Iní zase reflektujú limity zvoleného naratívu, ktorý síce cieli na zmenu správania politických a mocenských elít, no tie nakoniec aj tak nič nezmení.
V jednom zo svojich úvodných prejavov prehovorila Greta Thunberg o tom, ako klimatické štrajky nič za uplynulý rok nedosiahli. Že štyri roky po prijatí Parížskej dohody emisie skleníkových plynov neustále rastú a vlády nielenže adekvátne nekonajú. Tohtoročná klimatická konferencia zrejme nebude výnimkou. Žiacke klimatické hnutie stále vkladá nádeje do medzinárodných dohôd, tiež budú pokračovať protesty. Ale ako povedala Greta Thunberg, už by chceli skončiť, a to len čo ľudia pri moci ukážu snahu v otázke klimatickej spravodlivosti niečo naozaj robiť.
A lídri sa prizerajú, prikyvujú a tlieskajú húževnatosti a odvahe mladých. Čo však možno považovať za stelesnenie rastúcej frustrácie z nedostatočného adresovania klimatických riešení, je to ohlušujúce ticho, keď slová týchto mladých ľudí ostávajú bez reakcie. Keď ich slová a kritický obsah nie sú ani zďaleka vypočuté. Zhmotňuje to neviditeľnú prácu komunít a grassroot aktivizmu, keď zmena nenastane okamžite a často neprichádza zhora. Sú to práve ostré hrany súčasného systému, na ktoré mladí ľudia v mene pôvodného obyvateľstva a všetkých tých, ktorí sú pre klimatickú nespravodlivosť zasiahnutí medzi prvými, opakovane upozorňujú. Ak ich vedome počúvame, nedá sa im odoprieť uvedomelosť a cit pre intersekcionalitu, komplexnosť a najmä pozície, z akých klimatickú krízu reflektujú. Sú to násťročné deti a radikálne hlasy, ktoré piatok za piatkom, konferenciu za konferenciou namiesto toho, aby sa naplno venovali sebe, chcú jediné – okamžitú zmenu, kým nie je úplne neskoro.