O infraštruktúrach

Koncom decembra som sa večer vracala z práce domov. Mala som za sebou dobrý rozhovor s kolegyňou z inej katedry. S ňou aj s jej asistentkou – kolegyňa používa elektrický vozík a využíva aj služby osobnej asistencie – sme sa vracali z vokovickej periférie niekam bližšie k centru a potom ďalej. V diaľke sme zbadali dvadsaťšestku. Na zastávku to bol ešte kúsok a na otázku kolegyne, či teda nepobehneme, lebo ona to s vozíkom stihne raz­-dva, som odpovedala niečo v zmysle „veď pôjde ďalšia“. Ďalšia nízkopodlažná električka išla možno o dvadsať minút. Čas na zastávke sme si krátili pokračovaním diskusie. Na Hradčanskej sme všetky tri prestupovali. Kolegyňu aj s jej asistentkou som presvedčila, že ak existuje z električkovej zastávky do metra výťah, tak zastávky sú bezbariérové. Pred výťahom sme sa rozlúčili a ja som bola doma o desať minút. Na druhý deň som si prečítala e­-mail od kolegyne, ktorá písala, že ona sa domov dostala po asi hodine a pol odvtedy, …

Tento článek si přečtou pouze předplatitelé


Předplaťte si Ádvojku

Přihlášení

Kupte si toto číslo elektronicky