Konec dlouhého období, v němž na Slovensku vládla strana Smer, se potkal s vyhlášením nouzového stavu kvůli epidemii nemoci covid-19. Novopečený premiér Igor Matovič ve vládě pokračuje v marketingové politice, na níž byla založena jeho předvolební kampaň.
Šiesteho marca malo Slovensko prvý prípad koronavírusovej nákazy. Bolo to len týždeň po voľbách, ktoré znamenali ukončenie éry Roberta Fica, ktorý krajinu viedol takmer bez prestávky dvanásť rokov. Ako táto zmena moci ovplyvnila politiku v časoch korony vo visegrádskej krajine s najmenej obeťami?
Stop Fico
Korona nebola počas neskoro februárových volieb témou. Nebola ani na okraji debát, vlastne neexistovala. Ako ukazovali prieskumy, Slovensko sa chystalo na veľkú zmenu, čím sa myslel odsun Roberta Fica od moci.
Fico už v čase pred voľbami nebol premiérom – odstúpiť musel kvôli protestom nasledujúcim po zabití investigatívneho novinára Jána Kuciaka a jeho snúbenice Martiny Kušnírovej –, no stále bol šéfom strany riadiacim premiéra Petra Pellegriniho.
Hnutie Obyčajní ľudia a nezávislé osobnosti Igora Matoviča uhralo pôsobivý výsledok 25 percent (mesiac predtým malo v prieskumoch deväť percent), čím sa umiestnilo značne pred Smerom s 18,3 percentami.
Tento úspech bol pripisovaný dlhodobému srdnatému zápasu s Ficovými vládami s dôrazom na korupciu, oligarchické štruktúry, infiltráciu mafie a vplyv tohto všetkého na „obyčajných ľudí“, ako to bolo zarámcované vo videách z vrcholu kampane, ktoré sa odohrávali na francúzskej Riviére, kde vlastní vilu exminister financií za Smer, a na Cypre, kde majú domicil schránkové firmy neslávnej slovenskej finančnej skupiny.
No krátko nato, ako Matovič začal koaličné rozhovory s tromi menšími partnermi – cieliac na ústavnú väčšinu –, koronavírus sa stal hlavnou témou. Peter Pellegrini stále v čele vlády vyhlásil 12. marca núdzový stav.
Národ je publikum
Keď sa 20. marca stretol nový parlament po prvýkrát, Matovič bol už v súťažnom móde s Pellegrinim.
Mandát dostal s nádejou, že bude najúčinnejším liekom proti korupcii, rodinkárstvu a prenikaniu mafie, čo silno poznačilo Ficovo dedičstvo. No ako štátnik bol Matovič nováčikom, ktorý nahrádzal skúsenosti mikromanažmentom a hyperkomunikáciou.
S rastúcou krivkou Matovič menil národ na publikum svojich tlačoviek, na ktorých vysvetľoval každý detail, pričom častokrát na mieste improvizoval. Ako v prípade, keď uviedol nápad „blackoutu“, čiže pozastavenia všetkých aktivít na nutné minimum, aby vlastne vypol krajinu s cieľom „vykynoženia hnusoby“.
Na rozdiel od Pellegriniho, ktorý bol zúčastnený, ale pragmatický, Matovič používal farbistý jazyk epidemiologickej bitky. V ktorej on bol svätý Juraj a koronavírus drak. Podobný repertoár užíval už predtým, keď opisoval boj s korupciou, ktorú zobrazoval ako chorobu. V situácii pandémie sa metafora choroby zmenila na skutočnú chorobu a Matovič tak mohol svoj slovník naplno rozvinúť.
Jeho dlhé tlačovky boli farbisté a názorné a plné nepresností, pričom ich ďalej komentoval a vysvetľoval na svojom účte na sociálnej sieti. Tam tiež často účtoval s koaličným partnerom Richardom Sulíkom, ktorého si vybral ako stelesnenie toho, kto myslí len na ekonomiku bez toho, aby bral ohľad na ľudské životy.
Takto sa Matovičovi podarilo zosobniť debatu zdravie verzus hospodárstvo a uchmatnúť si rolu zodpovedného lídra, ktorý krotí ministra hospodárstva Sulíka a „lobistov“, ktorí – ako povedal – zanedbávajú zdravie mnohých pre vlastný prospech.
Prebi ich
Napriek rečiam o spojení národných síl proti pandémii bol premiér Matovič nastavený skôr na súťaž ako na spoluprácu. S bývalým premiérom, ako aj s vlastným ministrom hospodárstva či so súkromným sektorom.
Napríklad keď Sulík ako minister hospodárstva ohlásil ekonomický štáb, ktorý sa bude zaoberať koronou, premiér ho prebil návrhom, ekonomická jednotka by mala pôsobiť v hlavnom krízovom štáte, nie na ministerstve.
Ďalším príkladom je podnikateľ Šimon Šicko, ktorému sa dostalo uznania za crowdfundingovú platformu Kto pomôže Slovensku, ktorá prepájala objednávky medicínskeho materiálu pre nemocnice s donormi a pomáhala s nákupmi. Premiér ohlásil fond pri Úrade vlády – Fond vzájomnej pomoci. Tento benefičný projekt mal za cieľ zbierať peniaze od donorov – pričom oslovoval najmä politikov, aby na transparentný účet previedli časť svojho platu – a poskytli ich „tým, ktorí to potrebujú a nedostáva sa im pomoci od štátu“.
Gerilový marketing, ktorý mal úspech počas kampane a počas dekády Matovičovej strany v opozícii, sa ukázal ako problematický v mocenskej pozícii. Nedá sa to azda ukázať lepšie ako na príklade nápadu vydávať vládou sponzorované tlačoviny, ktoré budú „ľudí informovať o úspechoch vlády“.
Matovič vstúpil do politiky ako majiteľ regionálnych tlačovín, v ktorých mal stĺpček – v tomto ohľade je porovnávaný s Borisom Johnsonom –, no urobiť to isté ako premiér už nie je to isté. Navyše to ide v línii nedôvery ku kritickým médiám, ktorú rozvíjal Robert Fico, známy napätým vzťahom ku kritickým médiám, ktoré obviňoval, že neprezentujú úspechy jeho vlád.
Mimo politiku, mimo kritiku
Matovič vošiel do politiky ako antipolitik, samozvaný „obyčajný človek“, ktorý len chce bojovať s korupciou a nemá rád stranícku politiku. Jeho ambícia robiť politiku inak sa odráža jednak v názve hnutia, ktoré má reprezentovať „obyčajných ľudí“ aj vo forme, keďže hnutie nemá štruktúry, ale je postavené na miestnych aktivistoch a populárnych osobnostiach. Pričom rozhodovanie o živote strany má v rukách líder a veľmi úzke predsedníctvo.
Ako antipolitik – ktorý je, samozrejme, v politike doma, no rozhodol sa nerešpektovať pravidlá a určovať si ich podľa toho, čo znie ako dobrý nápad – zareagoval na pandémiu tak, že vypočul volanie po odbornom prístupe a zostavil krízový tím pozostávajúci z epidemiológov, doktorov a manažérov. Čo mu poskytuje argumentačný úkryt.
Pričom vychádza z naivnej predstavy o vede ako sile rozumu, ktorú nemožno spochybniť. Čo je pozícia mimo politiky, a teda mimo politickej zodpovednosti. Nadovšetko, mimo kritiku.
Vyslovenie kritiky čerstvej vlády sa rámcuje ako akt nelojálnosti. Matovičovi nasledovatelia nainfikovali debatu falošnou dichotómiou. Buď chceš, aby Matovič uspel, alebo si želáš Ficov návrat. Buď si proti korupcii, alebo tento boj sabotuješ, a teda musíš byť na strane mafie. Čo je perspektíva splošťujúca demokratickú debatu do podoby sektárskeho idiotizmu.
Korona sa ukázala ako príležitosť pre Igora Matoviča premeniť protikorupčný slovník „boja s mafiou“ na skutočne mesiášsky naratív „vykynoženia hnusoby“. Pričom tí, čo sa kriticky stavajú k spôsobu, akým sa vykonávajú protikorupčné opatrenia, sú nazývaní „priateľmi mafie“, a tí, čo spochybňujú boj s „hnusobou“, sú prezentovaní ako nepriatelia života ako takého.
Autorka pracuje jako redaktorka a komentátorka deníku SME.
Článek je součástí projektu #DemocraCE ve spolupráci s Visegrad/Insight.