Umělkyně Helena Lukášová uspořádala v říjnu mezinárodní online workshop, jehož výsledky – virtuální sochy umístěné na různých místech – si bylo možné prohlédnout pomocí telefonu během brněnského Art Weeku. Mění se podstata uměleckého díla, pokud je tvořeno digitálně za pomoci virtuální reality?
Medzi realitou a fikciou, aktuálnosťou a pamäťou na pôvod, zmyslami a ich intuíciou, pozornosťou a prekvapením spojeným s nekonečnou potrebou obohacovania vedomia. Útočiaca na tradičné i moderné chápanie podstaty umenia, estetiku, dôležitosť inštitúcií spolu so samotnou podstatou pojmu status umelca. Prostriedky augmentovanej, rozšírenej či virtuálnej reality sa prelínajú, upevňujú predpoklady technikou presýteného sveta súčasnosti, no zároveň stále častejšie implikujú svet umenia. Transformujú ho do novej, stále málo preskúmanej, nestabilne pochybnej roviny jedinečnosti. Spleť názorov odborníkov, spoločnosti i samotných tvorcov vytvára nekonečnú mozaiku prístupov a dokladá stále otvorený diskurz v oblasti umenia a využívania prostriedkov technológií. Tvorba širokého spektra zahraničných autorov a autoriek ako Hito Steyerl či Koo Jeong-A už dávno rozmotala vlákna akýchkoľvek pochýb o potencialite využitia virtuálnej reality. Bolo by nemožné obsiahnuť rozsah a spôsoby interpretácie tohto vrstevnatého média, spôsoby realizácie inštalácií, samotné objekty diel či sféry tvorby a postupov práce umelcov. Nastáva útok fikcie, hra imerzie, vnímanie viacerých rovín reality. Reality jednotlivých realít, kde sa človek nachádza, chce nachádzať alebo smie nachádzať jedine v spleti koncových vláken vlastnej predstavivosti. Verejný priestor, kultúrna sféra i samotní vnímatelia sú tak vystavení otvoreným útokom diferencie virtuality, ktorá je napriek svojej vyzývavosti stále pomerne mladým a neskúseným agresorom. Ide však o skutočný útok či skôr prestížnu pozvánku na plavbu otvorenosťou jednotlivých svetov reality?
Sochy v meste
V rámci Brno Art Week 2020 bola uvedená výstava Merzbau Revisited, ktorá prostredníctvom využitia technológie virtuálnej reality dokázala i na pozadí zložitosti pandemickej situácie prezentovať umenie verejnosti. Zároveň demonštrovala jedinečnosť spojenia umeleckých prístupov, medzinárodnej spolupráce a technológií s kontextom sprostredkovania umenia či pokorenia hraníc možností vystavovania. Experimentálna Vašulka Kitchen v spolupráci s brnianskym Domom umenia pripravili projekt predstavujúci digitálne skulptúry voľne umiestnené vo verejnom priestore mesta. Helena Lukášová, ktorej tvorba vo veľkej miere zahŕňa výskum možností i vplyvov technológií, a skupina domácich i zahraničných umelcov pracovala prostredníctvom workshopu, digitálne pôsobiacich techník, spolu s mytologickými odkazmi a vrstvením obsahov či motívov reálne existujúcich objektov. Implikáciou možností digitality a virtuálnej reality vzniklo esteticky pozoruhodné a tvarovo atraktívne spracovanie. Levitujúce sochy, siahajúce svojou farebnosťou a príťažlivosťou v kontraste s ponurým jesenným prostredím mesta až kamsi k okraju popkultúrnych odkazov, zároveň pokorili akékoľvek hranice konkrétnosti prostredia. Ich odhmotnená virtualita a existencia mimo času umožnila inštaláciu okrem Brna v ďalších mestách sveta, kde boli prístupné rovnakým spôsobom. Je tak možné umeniu pripisovať akékoľvek hranice? Hranice tvorby či prezentácie i kedysi tradičných druhov umenia. Sú odobraté útokom, či skôr ako zbytočnosť, konečne nechávajúca umenie žiť nad rámec spútanosti v konkrétnosti nánosov jedného sveta?
Virtuálne vrstvy
Maľba bola stáročia jedným zo základných prostriedkov výtvarného umenia. Tisícky rokov známe techniky, roky štúdií klasických odborov a prístupov v prepojení s estetikou, zložitosti chápania obsahu, obraznosti, perspektív, farieb. Možnosti vnímania, osvetlenie, inštalácia v galerijnom prostredí. Techniky hromadenia materiálov, prepojenia na ďalšie multimédiá. Digitálne obrazy, hry svetiel a nekonečná snaha o iluzívnosť. Iluzívnosť, ktorá ostáva vlastná aj najrealistickejším maliarskym dielam. Čo však nastáva, keď dôjde k narušeniu? Porušeniu všetkých princípov obvyklého zmyslového vnímania maliarskeho diela? Čo ak sa odrazu naskytne možnosť stať sa súčasťou? Možnosť vnorenia do obrazu, zatiaľ čo obraz vystupuje zo svojej pôvodnej pevnej formy. Strata povedomia o rozdieloch reality a fikcie, ktorá by inak ostala v medziach vlastnej predstavivosti? Obrazy a maľby spomínanej Heleny Lukášovej, no i ďalších umelcov búrajú akékoľvek konvencie výtvarného spracovania. Využitím virtuálnej reality modelujú, tvoria niečo, čo nemožno nazývať rozšírením alebo obohatením umeleckého prejavu. Maľby využívajúce techniku akrylu sú „doplnené“ o virtuálny obsah dostupný prostredníctvom aplikácie. Vnímateľ diela sa tak stáva obeťou spojenia ovládnutia zmyslov, uchvátenia, zároveň s vynárajúcou sa spleťou otázok a obranných mechanizmov. Kam sa stráca podstata výtvarného prejavu? Kde sa skrývajú všetky prvky uvedomovania si vrstevnatosti diela, ak sú v jednom kliku prehlušené digitálnou krajinou vizuálnych zázrakov, ktoré napriek agresivite dodávajú konceptuálnu hĺbku a konfigurujú hlboký zámer umelca s jeho vnútornou potrebou pokoriť hranice bežného objektu tvorby? Neboli tu tendencie o prelomenie fikcie a hraníc ľudského vnímania už od dôb baroka? Nemali ešte klasickí majstri potrebu a často aj konečnú schopnosť privodiť chvíľkové ovládnutie zmyslov a dosiahnuť takmer dokonalú ilúziu? Prečo by pre mnohých útočiace pôsobenie virtuálnej reality nemohlo predstavovať len akúsi transformáciu jej stáročia známej analógovej formy?
Augmentované priestory
Pokiaľ však vnímateľ ostáva nohami na zemi, necháva pôsobiť prekvapivosť imerzie, zapája zrak a balansuje medzi videným a sprostredkovane doplneným, medzi realitou prostredia ulice a grafickým spracovaním sochy vznášajúcej sa na displeji smartfónu, či sleduje farebné tvary vytekajúce z obrazu, pomaly sa približujúce, stále pociťuje akúsi možnosť záchrany sveta bezprostrednej reálnosti. Účinky, ako aj zámery umelcov v tejto tvorbe sú závislé od konkrétnej schopnosti predikcie a abstraktného uvažovania recipienta. Čo však nastane, ak sa odstráni aj posledná možnosť vplyvu vonkajšej krajiny, priestoru a vnemu? Čo ak sa odrazu umeleckému dielu podarí odstrániť aj posledné asociácie slúžiace k normálnemu zmyslovému fungovaniu, prepojenému s reálnou činnosťou mozgu a pohybmi? Môže byť tvorba prostredí s využitím augmentovanej reality a technickou dokonalosťou prístrojov v budúcnosti pokračovaním, či dokonca náhradou možností foriem akčného umenia? Činnosť Jana Freiberga dala vzniknúť projektu spolupráce okrem iných aj maliara Josefa Bolfa a architekta Vojtěcha Radu, ktorý sa stal jedným z ikonických počinov umeleckého prejavu schopného dokonalého vnorenia sa do vôd možností sveta virtuálnej reality. Projekt Spannungsbogen, pripravovaný pôvodne pre galériu Na shledanou od roku 2015, je tak schopný transformácie osoby do svojho vlastného vesmíru fialovo žiariaceho sídliska, kde je vnímateľ bez možnosti úniku, konfrontovaný s krajne existenciálne ladenými prvkami spolu s chladnou architektúrou pražského sídliska. Ďalšia z možností virtuálnej reality, ktorú nie je možné jednoznačne uchopiť či popísať jej plné formové hodnoty. Umelecky spracované augmentované priestory, svety lákajúce k vstupu, ktorý si však vyžaduje akési pokorenie hraníc vlastnej schopnosti prijať chvíľkové ovládnutie senzibility a stability pocitu samého seba. Prechod digitálnou krajinou, objavovanie predmetov, fyzická prechádzka spojená s umeleckým zážitkom či konkrétnym exponátom si zároveň vyžadujú silné odhodlanie pozornosti, sú náročné na uchopenie v digitálnom svete, ktorý uchváti sám osebe.
Umenie a hra
Dokáže si spoločnosť v takýchto prípadoch uvedomiť rozdiel medzi umeleckým prejavom a hrou? Neskĺzne k plytkému uchváteniu, zatiaľ čo sa vytratí pôvodný zámer a obsah umeleckého zdieľania?
Útok si často vyžaduje ofenzívu či aspoň dôstojné priznanie porážky. Virtuálna realita v umeleckom prostredí útočí rýchlo a intenzívne, zároveň však stále nie totálne zničujúco. Vždy je tu aktuálna prítomnosť klasických foriem prejavu, diel, ktoré nestrácajú jedinečnosť svojej podstaty. Umenie však prechádza do akejsi novej polohy, roviny, ktorá bola naznačovaná už dlhší čas. Záleží na okolnostiach, dobe a prostriedkoch, či budú schopné narážky uchopiť a zmeniť na niečo nepredstavujúce len vytvorenie virtuálneho modelu výstavy prístupného na internete. Napriek prínosom podobných počinov v časoch obmedzenosti je nutné si uvedomiť inú, stále málo preferovanú rovinu možností vrstevnatosti technológií, ktoré napriek zdanlivému útoku ponúkajú možnosť prínosu bezhraničného sveta bez nárokov na potenciálne nedostatky sveta reality.
Autorka studuje teorii umění.