Výrazným tématem letošního Kiosku, slovenského „festivalu obojživelného divadla a tance“, jehož čtrnáctý ročník se odehrál na přelomu července a srpna, byly mimikry, skrývání a přizpůsobování se. Která představení se k těmto motivům vztahovala nejvýrazněji?
Máta ma otázka, či sa dá festival čítať. Či sa dá zážitok definovaný často viac pocitom komunity, počasím alebo návštevou vegánskej reštaurácie pred predstavením interpretovať ako text. Ak si uvedomíme, že tento rok nebolo možné stihnúť všetky happeningy, inštalácie, performancie a koncerty, ktoré festival Kiosk ponúka, jediné, čo mi zostáva, je vypichnúť zopár momentov, ktoré odrážajú tému jeho štrnásteho ročníka podľa mňa najsilnejšie.
„Zásadnou otázkou v tom všetkom je: kto je teda predátorom, pred ktorým si musíme vytvárať mimikry? Systém? Fond na podporu umenia? Diváci? My sami?“ pýta sa úvodný text festivalového sprievodcu, ktorého autorským duom sú dramaturgička festivalu Michaela Pašteková a dramaturg Martin Krištof. Otázka síce zostala otvorená, no viacero diel ponúklo priestor a čas zamyslieť sa nad tým, ako, kedy a pod koho tlakom svoju sebaprezentáciu prispôsobujeme.
Neviditeľný hosť
Prvým výrazným príspevkom do debaty o skrývaní sa, …
