Plachetnica pekla

Zlatke Matlákovej

V poezii slovenského scenáristy, režiséra a básníka Eduarda Grečnera, který letos v září slaví devadesáté narozeniny, se střetává láska se zánikem. Pomíjivost, která je vlastní všemu kolem nás, zde však není viděna nijak fatálně – ačkoliv „hra jasně páchne prohrou“, smrt je jen návrat k přirozenosti.

Motto

Písanie básne

je nebezpečne blízke zošaleniu.

Mizneš pri ňom z tohto sveta

a okamih žiješ kdesi inde,

v teréne, ktorý nepoznáš. A tam

si píšeš

denník citov.

 

Rozlúčka

Už si len popol

milovaná

Agátová vôňa tvojho tela

usedavý pohľad očí

úsmev v zrkadle

žltá ruža

i kulisy našich utajených lások

trpké bábkové divadlo ich ukončenia

zmizlo všetko do nekonečna

v kučerách dymu toho večera

a navždy, milovaná.

Nič sa už nedá naprávať

iba popol

ostal pre psa

 

Október

V časoch

keď súsošia sklamaní

chystajú svoju

neodvratnú vernisáž

mi skučí duša chladným prievanom

city sa chvejú páperím záclon

ako ustráchané deti s prstami na ústach.

Vtedy sa vzďaľuješ

až do môjho náručia

a tam sa prepadneš.

 

Plachetnica pekla

Zapletené motúzy mozgu

spolu s uzlami emócií,

deravé plachty možnosti a

a víchry

a víchry, ktoré

zlovestne nimi lomcujú…

Bože ako to bolí…

ako to neznesiteľne páli

všetky tie plamene pekla

ktoré som rozdúchal svojím životom.

A ako rád som žil a rád doteraz

aj neznesiteľne žijem.

Človek poklad vo mne sa proti mne búri,

čas neúprosne súri, presýpa v prstoch

áno a nie

a vo mne dozrieva

pokánie

 

(25. 1. 2021)

 

Nespavosť

Polnočné mušky lietajúce v mojej hlave

sadajú na čiaru života v dlani

pristávajú ako lietadlá a brázdia boľavo

dlaň

kĺžu po strapatej čiare lásky

kde prepadliská osudu otvárajú svoje

smädné ústa

Polnočné mušky v hlave

bzučia motívy z Mozarta

a odlietajú do sna

 

Hmota okna

Na hmote je najúžasnejšia jej inteligencia

Je ako

odrazu vyvalený kameň a pod ním skryté

stovky a stovky mravčích vajíčok

Pohromu úkrytu

mravce

okamžite riešia

a do minúty stovky ohrozených potomkov

odvlečú inam.

Majú mravce veliteľov a mysliteľov,

ktorí im radia?

Ako vyzerá ich Sokrates a ako Xantipa?

Emigrujú prví, či poslední ako kapitáni ľudí

na topiacej sa lodi?

Mravenisko plné záhad je bleskovo

prázdne

ostane iba priestor okna

 

Moje polnočné prebúdzania

Okvetie stŕpnutého času

sa naklonilo k prievozu

kde sa stretávajú démoni

a chvíľu plakalo

nečujne ako dážď

ako dieťa v nepokojnom spánku

ktoré ešte nevie čo ho čaká

 

Sen

Ešte som v pavučine spánku

hĺbavo ponorený v noci

ako červotoč sa prevŕtavam ku dňu

na chrbte s nošou snov a nevyplnených túžob

zrazu je ráno

 

Existenciálne znepokojenie

Od detstva si

žijem ako za oponou

v inej dimenzii v akomsi stupni autizmu.

Vnútorný vesmír

skacká detskú škôlku,

som zachrípnutý od bdenia

a rátam:

skoky raz

dva raz tri

otočka a bác.

Hra jasne páchne prehrou.

Má to cenu vetra

ktorý včera vial.

 

Už vás začínam zabúdať,

výnimočná,

ešte ste sa nestihli rozžiariť

a už vás milosrdná bunka pamäte

prikrýva flanelom zabúdania

v clone

medzi skutočnosťou a snom.

Ako sa tam máte,

zabudnutá?

 

Nárek smutnej vŕby

Batohy príbehov

sa náhle kotúľajú dole svahom

plné obáv a úzkostí

z blížiaceho sa konca

A potom príde

v milosrdnom spánku

 

Kam odchádza človek

zostáva navždy tajomstvom

My čo sme zostali

blúdime mysľou v labyrinte otázok

kam sa podela charizma človeka ktorý odišiel

a či aj tam

sa platí život dobrom

 

(21. 8. 2012)

 

Zaživa mŕtvi

Smeti vesmíru sme

občas očaríme

ako nádherný ohňostroj

alebo sa obalíme smútkom

ako kedy

ale to že sme

je naše víťazstvo

nie sme mŕtvi ako často žalostíme

sme iba súčasťou ozrutného kolotoča

ktorého zvončeky čuť ešte aj dlho potom

čo my komedianti odídeme

kolotoč nezažijeme

no

deti či vnúčatá si jeho cvengot

ligotavými spomienkami rady oživia

dúfam

 

Cogito ergo sum

Zázrak smrti je taký istý

ako zázrak narodenia.

Dva konce života

z ktorých iba jeden

je na zošalenie krásny

kým druhý čupí v kúte otázky.

 

Semenám minulosti

Bolo to vtedy,

keď

takmer 900 tisíc bratov mojich

a mojich sestier,

ktorých som predbehol v pretekoch smerom

k vajíčku mojej matky

odchádzalo

do večnej čakárne.

Vyhral som prvé preteky.

 

Blíži sa môj návrat

k vám.

Stanem sa tým, kým som bol predtým

ako som sa narodil.

Maratón môjho zrodenia sa

končí.

Aj ja

sa stanem minulosťou.

Dovidenia!