Oceňovaný slovenský prozaik Balla v románu Medzi ruinami znovu přivádí na scénu lidský typ, o kterém umí psát nejlépe: frustrovaného samotáře se sklony k pití. Díky vybroušenému stylu působí postavy přesvědčivě, i když se z nich stávají karikatury – dokud autor nezatlačí na pilu až příliš.
S odstupom troch rokov sa s novou knihou nazvanou Medzi ruinami prihlásil Balla. Kto sleduje jeho písanie, solídne prístupné aj v češtine (naposledy to bol poviedkový titul Je mrtvý, 2018, česky 2021; viz A2 č. 23/2019), ten vie, že aj po štvrťstoročí publikovania je Balla jedným z mála slovenských prozaikov, na ktorých knihy sa oplatí nielen čakať, ale ich dokonca aj čítať a diskutovať o nich. Nový zručne napísaný fragmentárny román autor umiestnil do malomestského prostredia, v ktorom sme neprekvapivo svedkami všeobecného rozvratu, osobných tragédií, groteskných bizarností, smutno-smiešnych kuriozít, surreálnych prestrihov a nekonečnej úzkosti z toho, kde a ako žijeme.
Obligátne o osamelosti
Balla si v priebehu rokov vytvoril nielen ustálený repertoár tém a prozaických postupov, ale aj – a možno najmä – osobité postavy dômyselných a súčasne frustrovaných samotárov, ktorí čelia absurdnostiam a trápnostiam života. Už kdesi na začiatku, teda v polovici …
