Čakanie na lepšie časy

„Kultúra je len štatistická chyba!“ zaznelo minulý mesiac od nemenovaného pracovníka ministerstva financií, ktorý nás školil, ako používať Centrálny ekonomický systém – program, ktorý slúži na spracúvanie údajov a na efektívne vykonávanie vnútorných riadiacich a organizačných procesov – v súlade s osobitnými predpismi v rámci verejnej správy. Také je súčasné Slovensko. Možno sme už zabudli, že krajina, ktorá nemá budúcnosť, nepotrebuje uchovávať súčasnosť, pretože dávno stratila svoju minulosť.

Radosti a starosti

Dvanásť rokov nadľudského úsilia niekoľkých nadšencov vybudovať v bratislavských Hurbanových kasárňach múzeum dizajnu popiera zákon zachovania energie. Stále čakáme prikrčení na rovnakej kvapkami potu premočenej štartovacej čiare, len s tým rozdielom, že teraz nám už žiaden zahraničný hosť pri prehliadke našich depozitárov nadšene nepovie: „It’s amazing! You are starting from scratch!“

Založiť Slovenské múzeum dizajnu (SMD) vôbec nebolo jednoduché. Predchádzali tomu desaťročia snáh o vybudovanie pamäťovej a výskumnej inštitúcie, ktorá by vytvárala zbierky a zároveň skúmala históriu a súčasnosť dizajnu. Postupne sme dokázali združiť významné osobnosti slovenského výtvarného života a získať aj cennú podporu v zahraničí. Hlavným iniciátorom sa stal grafický dizajnér, výtvarník a historik Ľubomír Longauer, ktorý bol pri každej konfrontácii s ministerstvom kultúry. Pamätám sa na stretnutie s ministrom Danielom Krajcerom v roku 2010, na ktorom sa okrem Longauera zúčastnili aj riaditeľka Slovenského centra dizajnu Katarína Hubová, rektor VŠVU Stanislav Stankóci, viceprezident Spolku architektov Slovenska Ján Miloslav Bahna, vedúci Ateliéru transport dizajn VŠVU Štefan Klein a za dizajnérov a zároveň nadšencov som bol prizvaný ja. Minister kultúry na toto stretnutie nakoniec neprišiel. Nechal nás tam sedieť a počúvať vtedajšieho generálneho riaditeľa sekcie kultúrneho dedičstva Branislava Rezníka, ktorý nám patrične arogantným tónom vysvetľoval, že sa múzeum dizajnu založiť nedá.

Prešlo pár rokov a v Slovenskom centre dizajnu sa postupne tvorila zbierka z darov podporovateľov a samotných dizajnérov. Deponovali sa vzácne prototypy, makety, škice, ale aj výrobky a zariadenia domácnosti. Vďaka výstave Múzeum dizajnu, prosím!, ako aj výraznej podpore „zdola“ sme nakoniec ministerstvo presvedčili o potrebe nielen zriadenia, ale aj rozvoja múzea dizajnu ako alternatíve umelecko­-priemyselného múzea, ktoré Slovensko nikdy nemalo, a 18. augusta 2014 sme SMD zaregistrovali do registra múzeí a galérií.

Prievan v depozitároch

Zápisom v registri oficiálne vzniklo čo do po­­čtu pracovníkov najmenšie múzeum na Slovensku, no s desiatkami tisíc predmetov, ktoré sme deponovali do Hurbanových kasární, vypožičaných od ministerstva kultúry, ktoré už v tom čase boli v dosť zlej kondícii. Verili sme, že sa k nám náš zriaďovateľ bude správať ako k normálnemu múzeu. Postupne sme sa snažili o zmenu názoru ministra kultúry Mareka Maďariča, ktorý sa v istej slabej chvíli vyjadril, že to, čo máme v depozitároch, je aj na blšáku na Červenom Kameni. Nakoniec sme v ňom získali partnera, ktorý nám dal prísľub každoročného navyšovania počtu zamestnancov o dvoch ľudí.

Žiaľ, demisiou M. Maďariča, ktorú podal vo februári 2018, a nástupom novej ministerky Ľubice Laššákovej sa nad nami opäť zatiahli mraky. Personálne sme vtedy v SMD zamrzli na jednom vedúcom a troch kurátorkách (dnes máme už iba jednu vedúcu a jednu kurátorku) a na ministerskom výroku „Nákup zbierok a zahraničná prezentácia nie je priorita“, ktorý sa aplikoval do praxe s nulovým rozpočtom (aj keď treba povedať, že po iné roky sa prostriedky na malý nákup zbierok zázračne našli). Odrazu sa kultúra rozdelila na folklór a to ostatné, pričom „to ostatné“ sa dostalo do nemilosti. Galérie a múzeá na Slovensku sa tak ocitli na vedľajšej koľaji, ak nie rovno v železničnom depe. Stihli sme však dokončiť aspoň prvú dlhodobú expozíciu slovenského dizajnu, ktorú sme otvorili pri príležitosti stého výročia vzniku Československej republiky. V spodných priestoroch SMD už pár rokov fungovala naša Galéria dizajnu Satelit, ktorá má dodnes pestrý výstavný program.

Prišli voľby a po dlhom hľadaní kandidáta ochotného prebrať post ministra kultúry sa našla Natália Milanová, pre drvivú väčšinu kultúrnej obce neznáma. Jej pôsobenie mnohí označovali ako nečinnosť, neriešenie problémov a minimálny boj za svoj rezort. V roku 2022 sa nám však ministerstvo podarilo presvedčiť, aby Národná cena za dizajn, ktorá má dnes tridsať rokov, a SMD konečne boli v kontrakte.

Čo ešte chcete?

Pravdou je, že hoci dizajn bol v agende ministerstva už tradične skôr v stand by mode a podpora múzeí a galérií bola viac selektívna ako konštruktívna, podarilo sa vytvoriť dôležitý dokument, od ktorého si môžeme sľubovať nápravu súčasného žalostného stavu: Stratégiu kultúry a kreatívneho priemyslu 2030. Nikto však nevie, čo bude ďalej. Zvykli sme si už na to, že slovo dizajn je na Slovensku používané asi tak ako v severnom Nemecku, kde ho nahrádzajú výrazom Form­gestaltung. U nás radšej povieme kreatívny priemysel, veď to je všeličo a znie to cool. Zvykli sme si aj na to, že každý deň od ministerstva dostávame množstvo otázok, dotazníkov a excelovských tabuliek na vyplnenie merateľných ukazovateľov a dlhodobých horizontov. Zvykáme si, že výskumných pracovníkov, kurátorov a kustódov meníme na úradníkov a namiesto personálneho posilnenia realizačnej zložky sme nútení posilňovať administratívu. Na čo si ale nevieme zvyknúť, je fakt, že z plánu obnovy a udržateľnosti nepôjde na kultúru ani cent. Naďalej sanujeme zahraničnú prezentáciu slovenského dizajnu cez ministerstvo zahraničných vecí a európskych záležitostí, počúvame hlasy, aby sme išli pod ministerstvo hospodárstva, a vlastne ani nevieme, ako dlho budeme v rozpadajúcej sa budove Hurbanových kasární, keďže každá naša snaha o kultúrne riešenie tejto lukratívnej budovy v centre mesta je úradníckym prievanom zhodená zo stola.

Tešíme sa, že Slovenská národná galéria sa po dlhých rokoch dočkala svojej zrekonštruo­vanej budovy, ktorej rekonštrukcia bola častým argumentom, prečo sa to inde nedá. Na jednej strane je to pozitívna správa pre Slovensko, že máme galériu na svetovej úrovni, na strane druhej sme sa ocitli vo vákuu, kedy nikto nevie povedať, čo bude so SMD ďalej. V krajine, kde je možné dať milión eur na výlet poslancov do Južnej Ameriky, si však iné konanie ako krčenie politickými plecami ani nevieme predstaviť. Tak čo vlastne ešte chceme?

V zásade celá kultúra momentálne čaká na výsledky septembrových parlamentných volieb. Súčasná úradnícka vláda cez letné prázdniny určite nestihne pre nás spraviť nič zásadné. Podčiarknuté a zhrnuté: čakáme, obzeráme sa za hranice Slovenska, aby sme videli, ako sa to dá. U nás je všetko vykúpené enormným úsilím. Tohto roku máme tri zahraničné výstavy slovenského dizajnu: jedna prebieha v Berlíne v spolupráci so Slovenským inštitútom, ďalšiu otvárame v júni vo Viedni a jej exkluzívnu reprízu v októbri v Marseille v rámci trid­siatich rokov slovenskej diplomacie. Chcel by som, aby sme v budúcnosti už nemuseli riešiť napasovanie našich výstavných projektov na politické výročia, ale aby sme rozumne a účelne napĺňali stratégiu rozvoja dizajnu, ktorým sa našťastie ešte stále vieme pochváliť doma i v zahraničí. Štatistickou chybou totiž nie je kultúra, ale štátny zamestnanec, ktorý také niečo dokáže verejne povedať.

Autor je ředitel Slovenského múzea dizajnu.