Snahy Salvadora Allendeho a koalice Unidad Popular o politiku demokratického socialismu v šedesátých a sedmdesátých letech v Chile provázelo hudebně-poetické hnutí Nueva Canción Chilena s heslem „Bez písní není revoluce“. Po Pinochetově vojenském převratu patřili tito umělci mezi první oběti represí.
Šestnásteho septembra uplynie presne päťdesiat rokov od vraždy čilského básnika, pesničkára, gitaristu, skladateľa a divadelného režiséra Víctora Jaru. Na futbalovom štadióne v Santiagu de Chile, ktorý dnes nesie jeho meno, bol vypočúvaný a mučený spolu s tisíckami ďalších prívržencov prezidenta Salvadora Allendeho. Jeho telo sa našlo o tri dni, pohodené na ulici. Podľa správy Rady pre pravdu a zmierenie vydanej v roku 1990 bol zastrelený 44 guľkami a ruky mal rozdrvené pažbami pušiek.
Rozdrvené ruky Víctora Jaru sa rovnako ako jeho piesne stali symbolom spoločenskej a politickej angažovanosti, ktorá bola hlavným zmyslom nových umeleckých hnutí, rozvíjajúcich sa najmä od konca päťdesiatych rokov naprieč Latinskou Amerikou. Hudobno-politické hnutie, nachádzajúce špecifiká v takmer všetkých krajinách Strednej a Južnej Ameriky (a do veľkej miery aj v Portugalsku a Španielsku) dostalo súborný názov Nueva Canción.
Staré témy
Ani jeden demokratický zápas sa nezaobišiel bez spievanej poézie: spievajúci básnici boli inšpirovaní ľudovým politickým bojom celého subkontinentu v predchádzajúcich desaťročiach a veľmi dobre si boli vedomí sily hudby spojenej so slovom v zápase proti rôznym formám útlaku. Nová pieseň sa v rámci Latinskej Ameriky stala najznámejšou v Čile, Uruguaji, Argentíne, Nikarague, na Kube a v Brazílii. Pretože autori v mnohom čerpali zo starých ľudových tradícií a ich tvorba mala pôsobiť aj ako morálny apel šíriaci sa spontánnou cestou, zvykne sa Nueva Canción označovať aj ako Nueva Trova, teda Nová trubadúrska pieseň (na Kube), alebo Nuevo Cancionero, Nový spevník (v Argentíne).
Často sa zhudobňovali staršie básne najrozličnejších autorov a autoriek (Pablo Neruda, Nicanor Parra, María Elena Walsh, Cesare Pavese, Juan Goytisolo, Rubén Darío, José Martí, Roque Dalton). Témy piesní, ako aj hudobná inšpirácia sú však rôznorodé. Ako v jednom rozhovore dobre vystihla legendárna argentínska hudobníčka a interpretka Mercedes Sosa, spája ich láska k prostému človeku, k pôde, k jednoduchosti, k Bohu oslobodenému od cirkví, ktorý neraz splýva s predeurópskou filozofiou života ako nekonečného prírodného kolobehu. „Mám rád prostých ľudí, / čo víno volajú vínom, / pre ktorých chlieb je chlebom / a nepriateľ nepriateľom,“ deklamoval napríklad ešte v deväťdesiatych rokoch Argentínčan Facundo Cabral, zavraždený v Guatemale.
„Cítim sa ako strom, ktorý bol násilne vytrhnutý zo svojich koreňov a spolu s nimi sa ocitol kdesi vo vzduchu,“ recituje na úvod svojej piesne Todo cambia (Všetko sa mení) Julio Numhauser, spoluzakladateľ čilskej skupiny Quilapayún. „Jediný spôsob, ako sa opäť stať stromom, ako zakvitnúť a dať plody, je znovu zapustiť korene.“ To už písal vo švédskom exile. Numhauser vedel, aký význam má domov, čo znamená žiť v krajine, ktorá na jednej strane ešte vedie zamlčiavanú a pomalú conquistu pôvodných obyvateľov Araukánie, ľudu Mapuche, a na strane ďalšej umožňuje najskôr britským, potom severoamerickým spoločnostiam neobmedzene ťažiť liadok a meď na úkor prírody. Čo i len najmenší pokus o vzburu a o pozemkovú reformu sa skončí podobne, ako sa skončil v roku 1954 v Guatemale. Vtedy ľavicový, demokraticky zvolený prezident Jacobo Árbenz vyhlásil poľnohospodársku reformu, aby najmä domorodí roľníci neumierali hladom, a bol vládou USA obvinený z „komunizmu“, prostredníctvom CIA zvrhnutý a jeho vláda nahradená vojenskou juntou. Tento scenár sa odohral v Latinskej Amerike v rôznych obmenách. V septembri 1973 mal reprízu v Čile.
Dať ľuďom zbrane
Allendeho koalícia Unidad Popular (Ľudová jednota) hľadala alternatívu k násilným revolučným taktikám a miernou pozemkovou reformou, čiastočným poštátnením medených baní a zlepšením zdravotníckeho a vzdelávacieho systému sa pokúšala zjednotiť sociálne, etnicky aj kultúrne nejednotný národ. V globálnom kontexte vyhrotenej studenej vojny bol takýto postup zľava kritizovaný ako priveľmi reformistický, ale hudobné zoskupenia, ktoré Allendeho podporovali, to vnímali ako jedinú možnosť vytvárania národnej jednoty. Najmä ak v nej mali zohrávať rovnocennú úlohu pôvodní obyvatelia Čile. Víctor Jara opísal prácu Čilskej novej piesne explicitne politicky: „Našou povinnosťou je dať ľuďom zbrane, ktorými budú bojovať proti severoamerickému komerčnému monopolu v hudbe, dať ľuďom vlastnú identitu prostredníctvom folklóru, ktorý je najautentickejším jazykom našej krajiny, pomáhať prostredníctvom hudby rozumieť okolitému svetu a premieňať ho nie paternalistickými veštbami, ale spoločne s inými ľuďmi.“ Najlepšie to odrážali svetoznáme piesne El Pueblo unido jamás será vencido (Zjednotený ľud nemožno poraziť) alebo Venceremos (Zvíťazíme), ktoré zložil Sergio Ortega a slová k druhej z nich napísal priamo pre Allendeho kampaň v roku 1970 práve Víctor Jara.
Význam folklóru ako zdroja krásy aj osobitosti zaviedla do Novej piesne už spontánna zakladateľka hnutia Violeta Parra, ktorá od roku 1952 zozbierala okolo tritisíc ľudových piesní a ktorá sa spoločne s Argentínčanom Atahualpom Yupanquim stala vzorom pre mladších hudobníkov, vrátane jej detí Isabel a Ángela.
Víno a pirôžky
Nueva Canción Chilena je vedľa kubánskej odnože s politickými prevratmi spojená najpriamejšie. Nová pieseň sa vyvíjala v duchu ľavicových hnutí, katolíckej teológie oslobodenia a zdôrazňovania vplyvu domorodého folklóru. Umelci Čilskej novej piesne boli od začiatku šesťdesiatych rokov úzko previazaní s Allendeho Ľudovou jednotou a po jeho zvolení za prezidenta v roku 1970 boli najznámejšími „kultúrnymi vyslancami“ jeho politiky demokratického socializmu. Na Kube sa Nueva Trova (okrem iných Silvio Rodríguez a Pablo Milanés) rozvíjala paralelne s tým, ako sa po revolúcii v roku 1959 upevňoval nový režim. V oboch krajinách sa teda Nová pieseň rozvinula ako prejav vzdoru voči starým režimom a ako podpora revolučným silám. Potlačenie májových udalostí roku 1968 v Európe aj Latinskej Amerike, následná normalizácia studenej vojny, Operácia Condor pre „národnú bezpečnosť USA“, v rámci ktorej bolo len v sedemdesiatych rokoch zavraždených okolo päťdesiattisíc ľudí a ďalších tridsaťtisíc ich ostalo nezvestných, a september 1973 v Čile priniesli aj zmeny vo vnímaní hudby. Nueva Canción Chilena napokon vošla do dejín ako symbol vzdoru proti Pinochetovej diktatúre.
Veta „Ak sa nemôže tancovať, nie je to moja revolúcia“ sa pripisuje anarchistickej filozofke Emme Goldman. Salvador Allende svoju predstavu o spravodlivej spoločnosti opísal podobne: majú to byť „vino y empanadas“, víno a pirôžky. Aj členovia hnutia Čilskej novej piesne chápali spoločnosť ako miesto, kde je zmyslom života krása a radosť. Mohli sa o to starať len z diaľky: skupiny Quilapayún a Inti-Illimani boli počas prevratu v Európe a nesmeli sa vrátiť. Ángel Parra bol uväznený v koncentračnom tábore v Chacabucu, a keď chcel v Čile ostať, dostal odpoveď, že jeho tvár „priveľmi pripomína Ľudovú jednotu“. Jeho sestra Isabel Parra sa skrývala na venezuelskom veľvyslanectve a odtiaľ odišla do exilu vo Francúzsku. Julio Numhauser ostal vo Švédsku, ktoré sa okrem Francúzska, Talianska a Mexika stalo krajinou s najväčším počtom čilských utečencov. Ich piesne sa zaradili medzi najznámejšie prejavy latinskoamerickej spievanej poézie vôbec – aj preto, že pred polstoročím splynuli s odbojom voči fašistickým diktatúram.
Autorka je překladatelka a publicistka.