S dětmi se ve slovenské literatuře zachází krutě. V rodinách místo něhy vládne „milostná brutalita“, kterou zobrazují aktuální prozaické tituly Jakuba Speváka, Soni Urikové a Jany Turzákové. Posun pozornosti k matkám a mateřství ale možná zároveň naznačuje, jak všudypřítomnému násilí uniknout.
Súčasná slovenská literatúra trpí na fetiš prepájania detstva a smrti. Zvrátená posadnutosť deštrukciou nepoškvrneného vnímania tých najmenších má presný pôvod. Nakoniec nám ten príbeh rozprávajú knihy samy – sú to príbehy narušených rodinných vzťahov, nekonečného násilia a začarovaného kruhu generačných tráum. Únik neexistuje, autori a autorky deti do deja zakliesnili s chirurgickou presnosťou a malí hrdinovia a hrdinky musia zotrvať v pozícii bez východiska a bez budúcnosti. Detské osudy v sebe koncentrujú celú atmosféru spoločenského marazmu, preniká do nich kolektívna neuróza, aj keď samy ešte netušia, ako im ukradnuté detstvo poznačí celý život. Motív sa opakuje od knihy ku knihe a zvádza k čítaniu súčasnej slovenskej tvorby ako jedného veľkého príbehu o krajine, ktorá nedokáže uniknúť vlastnej minulosti.
Práve opakujúce sa vzorce správania a dedičné sklony k násiliu, lebo smrť nie je nič iné ako najradikálnejšia forma násilia, sa minulý rok podarilo podchytiť vo …
