Jesenskej cesta k zložitosti

Roku 1995 vyšla v brnianskom vydavateľstve Barrister & Principal reedícia výberu fejtónov Mileny Jesenskej z Národných listov Cesta k jednoduchosti (1926). Po vydaní Kafkových listov adresovaných Jesenskej (Dopisy Mileně, 1993) to bol dôležitý korektív ponovembrovej knižnej produkcie rozbíjajúci „mýtus Milena“. Dnes, po vydaní početných biografií a memoárov a najmä po vydaní výberu z Jesenskej tvorby (Křižovatky, 2016) a najnovšie listov a ďalších dokumentov (Dopisy a dokumenty, 2023) pod edičnou taktovkou Marie Jiráskovej, sa význam tohto útleho zväzku môže zdať zanedbateľný.

Zapadnúť medzi ostatných

Vo svetle súpisu Jesenskej novinárskej práce, ktorý Marie Jirásková vyčíslila na 1 164 položiek, tvorí týchto devätnásť textov len zlomok. Stále však ide o texty, ktoré sa Jesenská – spolu s ďalšími dvomi výbermi zo svojej ranej novinárskej tvorby, Člověk dělá šaty (1927) a Mileniny recepty (1925) – rozhodla vydať knižne. V dobe vydania neoplývala peniazmi. Prekladala a písala články jednoducho preto, lebo sa potrebovala uživiť a z knižného vydania „docela průměrn[ých] článk[ů], jakých je v novinách mnoho“, ako napísala Adolfovi Hoffmeisterovi v roku 1927, mohla získať ďalší zdroj príjmu.

Hoci sa Jesenská oslavuje ako moderná, emancipovaná, „civilizovaná“ žena, ktorej ­ideál propagovala aj v svojej novinárskej tvorbe, vo fejtónoch vydaných ako Cesta k jednoduchosti je aj pomerne konformnou moralistkou, ktorá je vzdialená feminizmu svojich súčasníčok bojujúcich o lepšie právne a sociálne postavenie žien. Jesenská je tu hlásateľkou stredostavovskej morálky a spoločenskosti, ktorá sa písaním o vzťahoch medzi mužmi a ženami, o ideáli ženy, manželstve a „dobrých spôsoboch“ vracia po mladíckych eskapádach tam, odkiaľ vyšla, teda do rodiny a k starosti o sebakultiváciu. Venovanie knihy „drahému tátovi“ potvrdzuje tento návrat „stratenej dcéry“, ktorá sa vydala proti otcovej vôli a fakticky pred ňou utiekla aj s manželom Ernstom Polakom do Viedne.

Zdá sa, že tesne pred tridsiatkou Jesenská „dospela“, konvenčne povedané sa upokojila a umúdrila. Od seba aj svojich čitateliek chce, aby sa zaradili medzi ostatných. Jesenská predpokladá existenciu harmonického spoločenského celku, ktorého protirečenia sú nevýznamné oproti úsiliu, ktoré majú jednotlivkyne a jednotlivci napnúť pre vytvorenie sveta, v ktorom vládne ľahkosť spoločenského styku, zdvorilosť, príjemnosť a krása. „Dát si práci se sebou je jediné, co můžeme udělat k největšímu a současně i ideologickému, tedy k účelnému a činnému zařazení se mezi ostatní“ (Zvenčí a zevnitř). Jesenskej fejtóny nabádajú k intenzívnej práci na sebe a odrádzajú od úsilia „prerábať“ druhých či intervenovať do ich životov. Autorka svoje čitateľky vyzýva k tomu, aby sa namiesto kontroly svojho vzhľadu v zrkadielku postavili pred zrkadlo, v ktorom bez uhnutia zrakom rozpoznajú svoje morálne poklesky a zhodnotia svoju nedostatočnosť zoči­-voči prehnanej ctižiadostivosti.

Jesenská jednoducho píše, akoby chcela dať do rúk svojmu čitateľstvu svojpomocnú príručku. Autorka radí pravidelne kriticky nahliadať na svoj vlastný sebaobraz a nastúpiť cestu vnútornej premeny. Pretože hocako je v spoločenskom styku dôležitý prvý dojem, vystupovanie a zovňajšok, tak vonkajšie vždy len odráža vnútorné. Na rozdiel od dozvukov romantizmu, ktoré v kultúre fin de siècle vzývali vnútorné individuálne energie či erotického génia ženy, Jesenská predstavuje stredostavovský ideál ženského života. Jeho stredostavovskosť sa ukazuje v tom, že chce byť univerzalizovateľnou mravnosťou, ktorej pôvod v konkrétnych socioekonomických a kultúrnych vrstvách spoločnosti sa zakryl. Spoločnosť je jeden „lidský pracovní celek“ (Individualismus a individualisté), v ktorom je miesto pre príčinlivosť žien v domácnosti aj vo verejnej sfére. Mravná hodnota jednotlivkýň sa už neposudzuje podľa ich pôvodu a schopnosti vytvoriť „teplo“ umŕtveného biedermeierovského domova.

Dobre vyzerať aj znieť

Jesenská na svoj ideál ženy presúva mnoho vlastností prináležiacich „dámam“ minulosti – najmä schopnosť nevytŕčať z radu, nedostať sa do rečí a poznať mieru. Súčasníčky, ako ich chce vidieť, „mluví správně, jednají správně, chovají se správně a oblékají se správně“. Pritom akoby presne popísala, čo sa dnes očakáva od tzv. estetickej práce – „looking good and sounding right“, dobre vyzerať aj znieť. No nielen to. Moderné ženy sú podľa nej „ženy soběstačné, pracovité, pevné a statečné, které dovedou být muži druhem, kamarádem, pomocníkem a které dovedou žít na vlastní zodpovědnost a námahu. Které se nebojí a nelekají práce“. Jej ženský ideál si prisvojuje cnosti, ktoré prináležali v minulosti mužom stredných vrstiev – schopnosť zabezpečiť sa a vedieť sa rozhodovať. Zároveň do seba inkorporuje hodnotu pracovitosti, ktorá v českom povedomí ctila ženy aj mužov naprieč spoločenskými vrstvami.

Autorka, ktorá prakticky v rovnakej dobe popri fejtónoch publikuje črty a reportáže zo schudobnenej Viedne a ktorá sa o pár rokov stane známa tým, že prenikavo popíše sociálne a politické odcudzenie na česko­-nemeckom pohraničí a predvojnovú utečeneckú krízu, vo fejtónoch publikovaných na tzv. módnej strane či strane „ženskej hlídky“ Národných listov pritaká ideálu meritokracie. „Je to opravdu velice jednoduchý zákon světa: člověk dosáhne u lidí toho, co zasloužil. (…) Nevěřím, že je svět tak špatný, že se kupředu dostávají jen ničemové. (…) Ať ti, kteří se dostali pod kola, nejprve hledají vinu u sebe. To jediné jim pomůže, aby se dostali zase vzhůru“ (Několik společenských zákonů). Po sebaskúmaní má nasledovať vzopätie vôle. Jesenská jej uplatnenie takmer ako zákon formuluje v jednoduchých oznamovacích vetách, jasne spájajúcich príčinu a následok: „Když si člověk dobré vůle tělesně ublíží, uzdraví se brzy a dobře a není lepšího lékaře nad vůlí být zdráv. Když si člověk dobré vůle ublíží duševně, přetrpí své hoře a usmýká je.“

Etické meditácie

Dobový recenzent Miroslav Rutte nazval Cesty k jednoduchosti „téměř (…) etický[mi] meditac[emi]“. Vo filozofickej tradícii sa pestovali meditácie dvojakého rázu. Išlo v nich buď o opakovanie a vštepovanie nemenných pravidiel a prispôsobovanie vôle týmto pravidlám, alebo – v modernejšom poňatí – po suspendovaní presvedčenia o ich istej pravde sa meditácie podujímali to, čo je pravdivé či dobré, preskúmavať. Jesenskej úvahy kombinujú oba prístupy. Autorka je novátorská v tom, že hľadá pre život žien orientačné body mimo snahy zapáčiť sa a pôsobiť ako dekorácia bez vlastného účelu. Je však aj konzervatívna, keď vyzdvihuje umiernenosť, solídnosť, čistotu a vyššie uvedenú zásluhovosť – len rozšírené na ženy.

Ženy sú v jej chápaní tými, ktoré sú volanie mravnosti dokonca schopné vypočuť lepšie než muži. Svojim čitateľkám radí byť až kvietisticky zhovievavá voči pokleskom ich partnerov. Keď Jesenská odpovedá čitateľke obracajúcej sa na ňu s otázkou, čo robiť s neverou manžela, prvá rada znie: „Především se zamyslete sama nad sebou.“ Po morálnej inventúre seba samej a uznaní vlastných chýb autorka ženám priznáva väčšiu praktickú mravnosť, než je tá, ktorou disponujú muži. Morálne kapacity žien sa zdajú byť posilnené ich materskou rolou, kým muži sa v Jesenskej podaní premieňajú na mravných trpaslíkov, ktorých v záležitostiach súkromného života netreba posudzovať tak príkro. Vo fejtónoch sa opakovane objavuje topos muža ako veľkého dieťaťa, „největšího chlapce“ ženy (Neznámé paní). Nachádzala v tejto pozícii Jesenská útechu zoči­-voči paralelným vzťahom svojho vtedajšieho manžela Polaka?

Cesty k jednoduchosti ponúkajú pre spoločenský styk ženám mravný ideál vychádzajúci z pôvodne mužských hodnôt strednej triedy. Zdá sa však, že súkromná sféra sa riadi odlišnou morálkou – Jesenská akoby prijala Rousseauovo zlomyseľné presvedčenie o prevahe žien, ktoré – a nie muži – vládnu (súkromnému) svetu. To však len zakrýva skutočnú nerovnosť medzi ženami a mužmi a nadvládu mužov.

Jesenská si je vedomá komplexnosti ľudského života. Pritaká novým objavom psychoanalýzy, ale trpezlivosť s ňou nemá. Po spoznaní príčiny ľudského zúfania treba konať – „my potřebujeme nápravu, a to rychlou“ (Trénink svalů a trénink vlastností). Podobne ako človek cvičí zmeravenú ruku, treba cvičiť, posilňovať a napravovať aj seba samu. Ani nie o desať rokov budú tieto Jesenskej presvedčenia podrobené skúškam v osobnom aj verejnom živote. Nehybné koleno sa jej podarí najskôr umŕtviť, potom rozhýbať, do konca života však bude krívať. Cesta československej spoločnosti sa zakľukatí. Jesenská ju bude novinársky sledovať a jej vôľa, rozum a vari aj cit sa chopia zložitosti.

Autorka vyučuje feministickou teorii na FHS UK.