Útok na Roberta Fica, z nějž slovenský premiér vyvázl s těžkými zraněními, vypovídá o míře rozdělení společnosti. Vinu za polarizaci přitom rozhodně nelze přičítat pouze jedné ze znesvářených stran. Významný podíl na ní mají mainstreamová média, politická reprezentace a společenské elity.
Pokus o atentát na premiéra Slovenska v žiadnom prípade nie je možné brať na ľahkú váhu. Pre stredoeurópsky kontext je fyzická forma násilia spojeného s vrcholnými predstaviteľmi štátu ojedinelá a ostáva len dúfať, že ide o jednorazový akt. Politická a spoločenská polarizácia, ktorá sa v krajine prehlbuje, však vytvára úrodnú pôdu pre narastanie radikálnych nálad a agresívnych prejavov. Bolo by preto veľmi prospešné, keby sa dokázal každý, kto môže, pozrieť do zrkadla namiesto hľadania zákerných motívov v druhých.
Ako sa to stalo?
Slovensko je stredoeurópskou krajinou patriacou do mnohých medzinárodných štruktúr. Spoločenská a politická situácia, ktorá atentátu na premiéra predchádzala, bola však špecifická aj pre tento kontext.
Namiesto spolupráce a spoločného hľadania riešení dôležitých problémov, akými sú klimatická zmena, sociálne rozdiely či zdravotná kríza, dochádza na Slovensku dlhodobo k rozvratu a znepriateleniu spoločnosti. Krajina sa už dlhšie zmieta v politických turbulenciách a rastúcom napätí medzi rôznymi spoločenskými skupinami. Akcelerátorom konfliktov nebol len proruský sentiment často spojený s nacionalistickým programom, ako by sa na prvý pohľad mohlo zdať. Špecifickosť slovenskej spoločenskej situácie tkvie vo verejnom vystupovaní spoločenských elít, ktoré veľkú skupinu obyvateľstva svojimi výrokmi systematicky vytláčajú na okraj.
V mainstreamových médiách na Slovensku sa tridsať rokov objavujú ľudia, ktorí si svoju kariéru vybudovali na vytváraní a katalyzovaní polarizácie. Od týchto odborníkov neustále zaznievali prívlastky, ktoré adresovali časti populácie žijúcej predovšetkým v menších mestách či na dedinách. Z televízie či rádia sa títo ľudia o sebe dozvedali a bohužiaľ ešte stále dozvedajú, že sú zaostalí, predmoderní, rurálni, byzantskí a často takéto komentáre vyvrcholili až pri výraze dezoláti. K tomu sa občas pridali niektorí novinári a novinárky, ktorí/-é si zvykli s vysokou intenzitou používať na označenie ľudí s iným názorom slovo pomýlení.
Nie je prekvapivé, že urazený človek so vsugerovaným pocitom menejcennosti nechce spolupracovať s niekým, kto mu tieto emócie spôsobuje, a pochopiteľne hľadá alternatívu.
My a oni
Krátka história Slovenska si pamätá niekoľko subjektov, ktorých predstavitelia dokázali využiť spomínanú situáciu vo svoj prospech. Veľmi dobre totižto odhadli, že k naplneniu ich cieľov im bude stačiť podnecovanie nenávisti. Svoju agendu založili najskôr na reakčnom vymedzovaní sa voči národnostným skupinám a etnikám, neskôr sa odpor k všetkému zdanlivo cudziemu prehlboval a vrcholil v popieraní akýchkoľvek odborných záverov. Spomínané subjekty sa spoliehajú na šírenie dezinformácií a využívanie populistických naratívov, aby si zabezpečili podporu a moc bez ohľadu na to, aké bude mať ich konanie dôsledky. Ich stratégia je postavená na vytváraní nepriateľov, čím sa snažia odviesť pozornosť od vlastnej neschopnosti ponúknuť konštruktívne riešenia. K týmto subjektom môžeme dnes zaradiť aj internetové kanály, ktoré sa samy označujú ako občianske médiá, no svojou činnosťou pripomínajú konšpiračné plátky plné nenávisti a strachu. Práve ľudia z tejto strany sporu sú dnes súčasťou vládnej koalície.
Aj na Slovensku sa ukázalo, že polarizácia a radikalizácia nie sú len teoretickými konceptmi, ale reálnymi hrozbami, ktoré môžu mať katastrofálne dôsledky.
Krajina už niekoľkýkrát stojí na križovatke a spôsob, akým sa vysporiada s týmto atentátom, ovplyvní jej budúci vývoj. Ak sa tento čin využije ako nástroj na politické alebo osobné účely, riziko eskalácie napätia a ďalších násilných činov môže narastať. Je nevyhnutné, aby nielen politické strany a ich lídri, ale aj spoločenské elity pristupovali k tejto udalosti s maximálnou zodpovednosťou a zdržiavali sa rétoriky, ktorá by mohla ďalej rozdeľovať spoločnosť.
Bohužiaľ, už pár hodín po pokuse o atentát bolo jasné, že nie každý bude schopný pozrieť sa na svoje minulé činy kriticky. Na jednej strane vidíme vo vládnej koalícií politikov, ktorí neustále podnecujú najnižšie pudy v spoločnosti a snažia sa vytĺcť politický kapitál aj z neúspešného atentátu na predsedu vlády. Ide však o jednotlivcov a nie o postoj celej politickej garnitúry, ktorá v parlamente jednohlasne prijala uznesenie o odsúdení násilia, v ktorom požiadala politikov, médiá a občiansky sektor o nešírenie nenávisti.
Svoju objektivitu si však stále viac podrývajú aj seriózne pôsobiace spoločenské elity či novinári. Len približne tri hodiny po pokuse o atentát zverejnil jeden z investigatívnych novinárov na sociálnu sieť status s názvom „Kto seje vietor, žne búrku“. Keby situácia nebola taká vážna, vyznievala by až komicky jeho výzva v závere statusu k empatii a stíšeniu, po tom ako, predpokladám, že ešte plný emócií z toho, čo sa stalo, pomyselne vykričal všetkým, komu mohol, ich minulé činy. Predovšetkým však spolustraníkom samotného postreleného premiéra. Zaujímavú reakciu mal aj šéfredaktor ďalšieho zo súkromných médií, ktorý v jednom z podcastov síce priznal, že aj medzi „nami“ sa nájdu jedinci, ktorí na základe svojej ťažkej životnej situácie podnecujú nenávisť, dodal však, že slovom „my“ označuje 1,3 milióna Slovákov, ktorí volili „demokratické strany“. Rozdeľovanie spoločnosti na pomyselné „my a oni“ tak stále pokračuje a k ozajstnej sebareflexii v tomto prípade neprichádza.
Neboli to však ojedinelé reakcie na túto situáciu. Obe strany sa okamžite začali napádať z toho, ku komu atentátnik patrí. Z politickej koalície zazneli hlasy o liberálnom strelcovi sfanatizovanom na protestoch proti vláde. Súkromné médiá okamžite kontrovali článkami, v ktorých poukazovali na strelcovu minulosť spojenú s organizáciami Slovenskí branci či Matica slovenská. Paradoxné je, že atentátnika naozaj nebude ľahké zaradiť ako príslušníka jednej zo strán konfliktu.
Čo teraz?
Pre spoločnosť na Slovensku je však omnoho dôležitejší pohľad každého jedného človeka do zrkadla. Stále je čas pomôcť tak svojou malou mierou k nešíreniu ďalšej nenávisti. Krajina má potenciál vyjsť z tejto situácie silnejšia a jednotnejšia. Potrebujeme sa sústrediť na to, čo nás spája, nie na to, čo nás rozdeľuje, a pracovať na budovaní tolerantnej a súdržnej spoločnosti, ktorá bude odolná voči extrémizmu a násiliu. Na zopár pozitívnych príkladoch je vidieť, že to je možné aj v takej polarizovanej krajine, akú som sa pokúsil opísať.
Asi najbližšie k budovaniu stability a empatie malo spoločné vyhlásenie dosluhujúcej prezidentky Čaputovej a nastupujúceho prezidenta Pellegriniho, v ktorom útok odsúdili a vyzvali všetky parlamentné strany na stretnutie pri okrúhlom stole. Bohužiaľ, niektoré koaličné strany takýto dialóg odmietli.
Veľmi pozitívne však vnímam aj to, že sa verejnoprávna televízia rozhodla po pokuse o atentát zmeniť štandardnú dramaturgiu politickej diskusnej relácie, ktorá je vysielaná v nedeľu na obed. Stalo sa totižto zvykom pozývať do podobných relácií na Slovensku politikov, ktorí sú na úplných hranách konfliktu, čo, samozrejme, zvyšuje sledovanosť, ale aj nenávisť voči protistrane. Tentoraz sa však v relácii O 5 minút 12 objavila sociologička Zuzana Kusá, vedkyňa Silvia Pastoreková, psychológ Miron Zelina a vysokoškolský pedagóg žurnalistiky Karol Lovaš. Ľudia, ktorí si túto reláciu v nedeľu na obed zapli, videli a počuli namiesto primitívnych útokov zmierlivú, odbornú a zároveň divácky prístupnú diskusiu o potrebe dialógu a empatie v spoločnosti.
Možno sa zdá, že počet aj kvalita týchto pozitívnych gest sú primalé, no ako človek, ktorý sa na Slovensku narodil a v tejto krajine vyrástol, musím napísať, že si ich neviem predstaviť pred týmto činom. Ostáva len dúfať, že nebudú výnimkou, pretože inkluzívna politika a otvorený dialóg môžu prispieť k znižovaniu napätia a vytváraniu prostredia, v ktorom sa násilie nebude považovať za prijateľný prostriedok na dosahovanie cieľov.
Autor je divadelní režisér, dramaturg a pedagog.