Básně Miroslava Lukačoviče pracují s distancí a střihem. Poetické je tu setkávání odpozorovaných situací, které autor neruší pointou a často ani svou přítomností. Moci pozorování, jež jako síť obepíná náš svět, jsou si vědomy i postavy „beznadějně odsouzené k vidění / bez nároku na opravu“.
Susedia
pozerám sa z okna
na stroje
zarývajú sa obrovskými drapákmi
do budovy oproti
vo zvukoch posledného kvílenia konštrukcie
znejú všetky minulé udalosti
ktorých som sa nezúčastnil
myslím na bývalých susedov
z prízemia oproti
odišli pár týždňov po tom
ako pani otehotnela
sú to už roky
dnes sa mi zdá že sme si predsa len mali
čo povedať
navzájom sa inšpirovať
vlastne ani neviem
kto v tom dome býval doteraz
Kamarátstva
kamarát zo Slovenska
má depresiu z toho
že ho prichytili ako kradne
vraví že to nemá ľahké
a že chodí k psychológovi
a psychiatričke
a ešte niečo
a že za to môže
jeho otec
ktorý mu v detstve
nevenoval pozornosť
ani nič iné
vraj o tom spraví divadelné predstavenie
lebo duševné zdravie
je dôležité
kamarátka z Afganistanu
náhodou podotkla
že jej rodičia sú tam
odkiaľ pochádza
otec bojuje
aj keď tomu neverí
mama varí v škole
vraj vie uvariť najlepšie jedlo na svete
názov som si nezapamätal
nejaké ich národné
chcela by mi ho doniesť
od mamy
ale nepustili by ju naspäť
skúsi ho uvariť sama
mám sa zastaviť budúcu nedeľu
Nechránená
si na hranici toho ako ťa vidím
a ako si ťa predstavujem
smejem sa keď máš pocit
že záleží na tom
ako si sa pohla
a či si sa učesala
beznádejne odsúdená k videniu
bez nároku na opravu
Nový svet
nemôže to byť
až také strašné
keď sa na ulici hrajú deti
s maskami
na večeru
ich zvolávajú matky
z okna
bude kyslík
ujde sa i prídavok
infraštruktúra zostáva
predstavuje uviaznutý záblesk
v kolektívnej pamäti
nenásilne otvorené hranice
za nimi prázdne polia a plné sklady
výplní
zdanlivo je odtiaľ počuť šum
akoby tam boli
ľudia
Premena
som odnikiaľ
nie kvôli básnickému výrazu
ale zmene klímy
dieťa sa rozlialo
a nevrátilo sa
ako mlieko do fľaše
nestihlo sa ani vypariť
zanechať svoju kondenzovanú podobu
ako spomienku
a zvyškom pokropiť mŕtve
(ale aspoň nehrdzavejúce)
koľajnice
bez prvej časti
básne
už nie je čo rozliať
je zbytočné opravovať si účes
a slová
už nejakú dobu po mne nešiel vlak
neľahol si ani človek
občas sa pritisne letiaci strom
a pomaly vniká do kovovej konštrukcie
je to príjemné
koruny
sa menia
na korene
nesmerujem nikam
Rovnomerne
zbrane treba rozdeliť
rovným dielom
inak to nejde
len tak môžeme zabezpečiť mier
alebo si aspoň niečo navzájom
predať
skutočná cena môže byť iná
za chyby neručíme
nikde nie je ďaleko
nikto nie je dosť doma
len slnko svieti
na každého
menej
Beztrestnosť času
pohybujem sa priemernou rýchlosťou
29,8 km/s
priamo
stále okolo jedného bodu
myslel som si to dlho po škole
učiteľka točila planétami na kovových tyčiach
okolo oranžovej gule
keď odišla
do kabinetu
svet sa prestal točiť
dnes už viem
že guľa
okolo ktorej sa ostatné točia
nestojí v strede
na kovovej tyči
ale letí ako horiaci molotov
rýchlo
priamo
presne
chýba len jasný cieľ
presne v tejto chvíli
ubehlo pár hodín z dneška
niečo zo zajtrajška
a takmer celý včerajšok
Inam
nedá sa stratiť
tam kde nie si
ale ani nájsť
chcieť tam byť
bez odchodu
je však kumšt
hodný poľutovania
aspoň vlastného
sú tam iné
ženy
deti
a ich deti
pijú mlieko z pohára
víťazov
všetko je tam lepšie
aj ja
Miroslav Lukačovič (nar. 1994) pochází z města Revúca ve středním Slovensku. Vystudoval činoherní režii na JAMU v Brně. Působí jako divadelní režisér a dramaturg, mimo to je pedagogem na Mezinárodní konzervatoři v Praze. V posledních letech vede hudebně-textařskou dílnu na multižánrovém festivalu Letavy. V roce 2024 získal cenu za poezii v literární soutěži pro začínající autory Krídla Ivana Laučíka.