Depresia slovenských intelektuálov

Slovenská esejistika prežíva svojské obdobie. Stránky hlavných médií dlhodobo plnia úvahy a komentáre kladúce si v zásade podobné otázky. Muži, zväčša pamätníci novembrovej revolúcie, sa pýtajú po príčinách súčasného stavu slovenskej spoločnosti a jej politickej kultúry. Národ dostal diagnózu. Trpí na neurózy, psychózy a hlboké úzkosti. Za dobovou patológiou stojí buď malá skupinka politických aktérov, alebo širšie, akási mentálna zaostalosť celého obyvateľstva. Slovensko so svojou vazalskou mentalitou a sedliackou obmedzenosťou ako politický projekt zlyháva. Nádej sa vzďaľuje a krajina kolabuje.

Presne do tejto úmornej atmosféry prichádza nová kniha Ondreja Štefánika, nominovaná na tohtoročnú literárnu cenu Anasoft litera. Preberá apokalyptickú náladu slovenských intelektuálov a projektuje ju do pro­stredia strednej školy. Deti sa psychicky rúcajú z prostého faktu, že ich materčinou je slovenčina, a telocvikári na blogoch spochybňujú právo Slovenska na existenciu. Text príbuzný deziluzívnym prózam Roberta Musila s príchuťou pelíškovského humoru sa neznesiteľne približuje k realite, až ostáva otázkou, či sa tu ešte niekto naozaj baví.

Národ bez minulosti

Ústredná postava novely Siroty nevybočuje zo vzorcov stredoeurópskej literatúry. Protagonistom je stredoškolský učiteľ dejepisu s typickým osudom muža bez vlastností. Uväznený v minulosti, nielen vlastnej, ale aj v kolektívnej, sa snaží nanovo uchopiť svoju budúcnosť, ale tragicky zlyháva. Pokúša sa poskladať dejovú linku svojho života, ale čoraz intenzívnejšie si uvedomuje, že ju nedokáže rekonštruovať, presne tak ako nedokáže študentom zmysluplne rekonštruovať dejiny slovenského národa. Rozsypané fragmenty histórie však v súčasnom svete, v ktorom vlastný príbeh dokáže vyrozprávať aj znojemská uhorka, existenčne neobstoja. Jedinec, poprípade národ, potrebuje dejiny, mýty a hlavne historickú kontinuitu. Kniha tak formuluje základný problém slovenského uvažovania o sebe samom. Má Slovensko súvislý národný príbeh, alebo je len zle vyfantazírovanou krajinou, ktorá sa na mape zjavila akoby omylom?

Literárny vedec Rudolf Chmel už pred skoro tridsiatimi rokmi charakterizoval Slovákov ako národ fragmentov, odlomkov, improvizácií a celkovej diskontinuity. Nemožno hovoriť o syntézach, celistvostiach, nadväznostiach, a už vôbec nie o nejakých skutočných kontinuálnych symboloch. Latentný radikalizmus slovenskej spoločnosti poznačil jej vzťah k vlastnej minulosti, čo sa prejavuje podceňovaním, alebo rovno popieraním predchádzajúcich vývinových etáp. Úsečné prehodnocovanie histórie trvá dodnes a jeho vyústením býva buď dezintegrácia národnej identity, alebo naopak, priestor vytvoriť si nový príbeh bez tiaže stereotypov. Minulosť nemožno z prítomnosti odrezať, možno ju však pretransformovať na lepší obraz.

Rudolf Chmel to kedysi so slovenskou štátnosťou nevidel až tak čierne, súčasná esejistika už tento nesmelý optimizmus stratila. Miesto toho akceptuje tézy o slovenskej poddajnosti a túžbe po neslobode, ktorými si vysvetľuje aktuálnu spoločenskú náladu, kde podľa jej vlastných slov vládne „hlúposť a zlo“. Príčiny hľadá práve v histórii, pričom za argumentmi siaha, podobne ako slovenský nacionalizmus, až do obdobia Veľkej Moravy. Esejisti sa teda predsa chytili plánu vytvoriť nový obraz slovenských dejín, no sú to dejiny zbedačené, sebadegradujúce, v útrobe ktorých prežíva akýsi vírus spôsobujúci, že časť spoločnosti túži „po štáte, ktorý nám prikáže, ako sa máme správať a čo si máme myslieť“. Čaká iba na vhodné podmienky, „aby mohol opäť napadnúť myseľ“, ako tvrdí hlavný vykladač slovenskej biedy Martin M. Šimečka.

Modernizmus s bryndzovou príchuťou

V konfrontácii s knihou pokus interpretovať dejiny ako nespracovanú traumu požierajúcu prítomnosť a spolu s ňou i nádej na budú­cnosť naberá na zúfalstve. Prečo tomu tak je, Ondrej Štefánik ozrejmil práve v hlavnom hrdinovi. Učiteľ dejepisu zlyháva nielen v role vychovávateľa a strážcu kolektívnej pamäti, ale tiež v osobnom živote. Navzdory skutočnosti, že dejiny predstavujú jeho jedinú kompetenciu a životný zmysel, ktorými by mal ovplyvňovať ďalšie generácie, naráža na zjavný problém uchopiť predmet svojho záujmu. Akoby sa mu dejiny vyvliekali z rúk a miesto toho ho neustále zahlcovali zbytočnosťami. Vo výsledku sa tak niť osobného i národného príbehu naskrz preplieta bez šance na akékoľvek rozuzlenie. Vplyv minulosti na trýznivú súčasnosť Štefánikov text nespochybňuje, no čoraz častejšie vyslovuje pochybnosti o možnosti poznať, z akých základov spoločnosť, ale i jedinci vychádzajú. Pochyby sú to pritom zásadné – veď ak samotnú minulosť nepoznáme, len ťažko sa potom možno vyrovnať s jej traumami.

Okrem historiografických reflexií ­novela Siroty otvára takisto tému intelektuálnej depresie. Ondrej Štefánik pomerne presne vystihuje útrapy súčasného spôsobu uvažovania o slovenskej štátnosti. Čerpá z rovnakých metafor a vyjadruje podobné zúfalstvo. Podstatu celkovej frustrácie, ktorá na Slovensku aktuálne panuje, uchopuje pritom typicky stredoeurópskym postupom, skrz krízu moderného človeka vo svete bez sceľujúcej jednoty. Absencia vyššieho zmyslu dopadá na celú spoločnosť a prejavuje sa v duševnej rozorvanosti jednotlivcov. Tí následne podliehajú starým známym kolektívnym neurózam. Potiaľ Štefánikov text prináša v zásade klasický modernizmus začiatku dvadsiateho storočia, akurát s bryndzovou príchuťou. Inováciou sa stáva maximálne používanie emotikonov a iných príznakov nového milénia, no smajlíky v próze by samy osebe za čítanie ešte nestáli. To, čím kniha Siroty prerastá jednoduchú syntézu dobového myslenia so za­­užívaným setom metafor, je jej subverzívnosť. Ondrej Štefánik, či už zámerne alebo nie, stavia slovenských intelektuálov pred skrivené zrkadlo. Čeliac svojej karikatúre majú príležitosť poznať sa v tej najvyhrotenejšej podobe a okúsiť smiešnosť situácie, v ktorej sa ocitli.

Zničiť sám seba

„Môže vôbec existovať psychické ochorenie vyvolané pocitom nedostatočných dejín a úzkosti z materinského jazyka?“ pýta sa učiteľ dejepisu počas toho, ako mu pred očami kolabuje dieťa frustrované z faktu, že sa narodilo na Slovensku. Postavy v knihe sa zdecimovanému študentovi smejú a rovnako sa smejú i recenzenti a čitatelia. Drsnosť výsmechu Štefánikovej novely nespočíva v jej explicitnom sarkazme a ironických narážkach na spôsob zlého politického stand­-upu. Funguje vďaka vytváraniu paralel medzi novodobými dejinami myslenia s „naivným“ prostredím strednej školy a s osudom deprimovaného učiteľa dejepisu závislého od alkoholu. Predsa sa nemožno ubrániť dojmu, že humor miestami zlyháva a necháva za sebou iba trpkosť. Najbolestivejšie ju pociťovať práve vo chvíľach, keď sa autor najviac približuje esejistickému žánru. Úvahy sa čoraz viac dotýkajú reality a na čitateľa dolieha potreba začať brať knihu vážne. Čím viac však text naberá na serióznosti, tým viac sa rozpadá. Vtedy padá oprávnená otázka, či autor nemohol radšej prísť so zbierkou esejí než s glosou v beletrizovanej podobe.

Napísal teda Ondrej Štefánik grotesku o sebatrýznivých nacionalistických tenden­ciách našich verejných intelektuálov v románovom spracovaní? Popravde, ani nie. Navzdory neustálej prítomnosti témy národnej identity a dejín sa ani v Sirotách, ani v esejistike neskrýva nepriznaný nacionalizmus, ale skôr rozpačitosť z novodobej slovenskosti. Liberálna časť spoločnosti má pri snahe o kritickú recepciu problém vyrovnať sa s pojmom národa. Pokúša sa ho obchádzať alebo vykladať spôsobmi v zásade degradujúcimi. Až keď sa národ stáva dostatočne zúboženým, možno sa k nemu prihlásiť. Alternatívou sa javí už iba sebadeštrukcia. „Len frustrovaný človek, len porazený a nie víťaz môže pochopiť, čoho je ľudstvo schopné, môže porozumieť jeho neúprosnej ľudskosti,“ zaznieva v knihe. Zdá sa, že jedinou cestou k slobode a sebapoznaniu je zničiť sám seba.

Autorka je slovakistka a komparatistka.