Poměrně těsný výsledek prezidentských voleb na Slovensku, v jejichž druhém kole uspěl Peter Pellegrini, svědčí o rozdělení slovenské společnosti na dva tábory, které se uvnitř mobilizují a vzájemně polarizují. Politické klima v zemi přitom významně ovlivňují některá média.
Dvojkolový spôsob prezidentskej voľby na Slovensku rozdeľuje spoločnosť na dva tábory. Aj keby bolo politických prúdov viac, v druhom kole boja o prezidentský palác sa politická súťaž redukuje na dva póly. V posledných voľbách reprezentoval prozápadný a liberálny pól dlhoročný diplomat a nedávny minister zahraničných vecí za stranu Sloboda a solidarita Ivan Korčok. Národno-konzervatívny a čiastočne ľavicový pól reprezentoval víťaz volieb, bývalý premiér Peter Pellegrini, ktorý v roku 2020 opustil stranu súčasného premiéra Fica a založil vlastnú stranu Hlas – sociálna demokracia.
Psychologizácia a výsmech
Vybičovaná predvolebná atmosféra priala rastúcej polarizácii. V mediálnej realite vytvárala dojem utužovania súdržnosti vnútri oboch táborov a zároveň posilňovala konflikt medzi nimi. Obzvlášť markantný bol tento jav v slovenskom Denníku N, ktorý nekritizuje len politikov z tábora novozvoleného prezidenta, ale výrazne kriticky až pejoratívne sa vyjadruje aj o jeho voličoch. Zároveň sa v tomto médiu začínajú stále viac objavovať texty kladúce dôraz na duševný stav čitateľov. Z volebnej prehry sa tak stáva traumatická skúsenosť a z médií akýsi nástroj starostlivosti o komunitu umožňujúci čitateľom identifikáciu s ostatnými smútiacimi. Polarizácia spoločnosti tým nadobúda nový rozmer.
Druhá strana na túto mediálnu psychologizáciu prežívania politického boja reaguje tradičným zosmiešňovaním bláznovstva či psychopatie, čím zároveň posilňuje súdržnosť vlastného tábora. Súčasťou povolebnej situácie na sociálnych sieťach tak neboli len oslavy víťazstva, ale aj radosť z prehry súpera spojená s jeho výsmechom.
Ďalším elementom súvisiacim s polarizáciou bola najvyššia volebná účasť od roku 1999 (61,14 percent). Rast volebnej účasti potvrdili aj posledné parlamentné voľby v roku 2023. Výsledok oboch strán tak ťažko vnímať ako kampaňový neúspech. Naopak, oba tábory úspešne mobilizovali svojich podporovateľov, akurát víťaz ich mal o šesť percent viac. Porazený Korčok dokonca o takmer 18 percent hlasov prekonal výsledok končiacej prezidentky Zuzany Čaputovej z roku 2019. Zdá sa teda, že rastúca polarizácia vedie k nárastu politickej mobilizácie občanov. Tá sa neprejavuje len nenávisťou na sociálnych sieťach, ale prenáša sa aj do reality voličského správania. Naďalej však ostáva nezodpovedaná otázka, či (prípadne do akej miery) má rastúca polarizácia za následok zmenšovanie skupiny nestálych voličov. Odstúpenie Pellegriniho z postu predsedu Hlasu môže viesť k opätovnému prekresľovaniu slovenskej politickej mapy, avšak len budúcnosť ukáže, do akej miery sa budú presúvať voliči z jedného tábora do druhého. Ohlásené škrty môžu politologické hypotézy o rastúcej polarizácii pochovať v realite socio-ekonomických problémov voličov, ktorí prejdú na druhú stranu, pretože sa jednoducho budú mať horšie.
Vojna ako vrchol politiky
Súčasťou kampane v prospech Ivana Korčoka boli opozičné protesty proti zmenám vo verejnoprávnej televízii a v trestnom zákone, na ktoré v Bratislave prišlo až 26-tisíc ľudí. Účastník mohol na plných námestiach nadobudnúť dojem, že protestuje celé Slovensko, avšak voľby ukázali, že ide len o ďalší prejav mobilizácie jednej strany a že tých, ktorí protestovať neprišli, je výrazne viac. Akoby voľby raz za štyri roky boli v dobe polarizácie zrazu tou pravou demokraciou namiesto kontinuálnej angažovanosti občanov.
Prezidentské voľby priniesli do istej miery nový prvok do vzťahu medzi kapitalizmom a demokraciou a „kultúrou rušenia“. Firma Rauch zrušila ústne dohovorenú spoluprácu s modelkou Jasminou Alagič a Renault ukončil spoluprácu s MMA zápasníkom Attilom Véghom. Obaja podporili Pellegriniho. Je bežné, že majitelia kapitálu ovplyvňujú politické dianie vo svoj prospech. To však neznamená, že tým nepoškodzujú fungovanie demokracie. Nerovnosť sa potom neprejavuje len lobingom, ale aj schopnosťou finančne odrádzať od politickej angažovanosti.
A napokon voľby prekvapili svojou odpoveďou na otázku homofóbie na Slovensku. Na jednej strane sa niektoré liberálne médiá neštítili naznačovať, že súper je gay, na strane druhej, ak o tom voliči konzervatívno-nacionalistického kandidáta Harabina, ktorý v prvom kole skončil tretí, vedeli, jednoducho si za prezidenta v druhom kole vedome zvolili údajného gaya. Treba dodať, že Pellegrini nikdy svoju sexuálnu orientáciu nekomentoval a možno práve to bolo pre rozhodovanie týchto voličov kľúčové. Voľba tak nemusí znamenať, že slovenská spoločnosť je liberálnejšia, než sa zdá, ale naopak, varovanie, že gayovia by nemali svoju orientáciu zverejňovať, ak chcú byť úspešní.
Pozorovanie, že polarizácia v spoločnosti posilňuje, nie je nijak objavné. Vrcholom politiky je polarizácia dostávajúca spoločnosť do stavu občianskej vojny – ostatne práve vojna (aj keď tá na Ukrajine) sa stala významnou deliacou témou prezidentských volieb. Skôr než násilie však zatiaľ na Slovensku vidíme nárast súdržnosti v jednotlivých táboroch a rétorické vymedzovanie sa voči druhej strane. Časť mediálnej scény sa pritom približuje ideálu straníckych novín z 19. storočia.
Autor je politolog.