Na začiatku bol dobrý nápad...

Praha nedávno hostila štyri peterburské divadlá s piatimi inscenáciami v špeciálnej prehliadke pod názvom Petěrburská divadelní sezóna v Praze. Podujatie má ambíciu stať sa festivalovou tradíciou, dokonca výmenného charakteru (v pláne je Pražská divadelní sezóna v Peterburgu). Predchádzalo jej pomerne dlhé prípravné obdobie, a tak sa v programe objavili divadelné novinky i staršie inscenácie. Cieľom organizátorov bolo prezentovať pestrú ponuku žánrov, škoda, že nie vyrovnanej umeleckej kvality. V programe uvedené inscenácie divadla Prijut komedianta, ktorého riaditeľ prehliadku inicioval, tendujú aj napriek kvalite hereckých predstaviteľov k interpretačne neprevratnej konverzačke (pričom napríklad ich inscenáciu Pro-Turandot v réžii Andreja Mogučého, aktualizovanú rekonštrukciu slávnej Vachtangovovej Princeznej Turandot, považujem za jednu z umelecky najnezvyčajnejších inscenácií posledného obdobia v Rusku). Don Juan v réžii bulharského režiséra Alexandra Morfova a v produkcii divadla Kommisarževskej je kritikmi preceňovaným strednoprúdovým divadlom, navyše dnes, po troch sezónach od premiéry, už pomerne obohratým a tak trochu „vyvetraným“ kusom.

Treba otvorene povedať, že Sankt Peterburg v posledných sezónach za divadelným dianím v Moskve trochu zaostával. Nedokážem posúdiť, do akej miery v tom má prsty moskvocentrizmus, ale kým sa v Moskve aktivizovala divadelná subkultúra, dokumentárne divadlo, site-specific projekty, súčasná dráma a súčasný tanec, v Peterburgu ostávajú lídrami divadelnej scény režiséri s pomerne vyhranenou a už známou režijnou poetikou, napr. Lev Dodin či Andrej Mogučij. Formálne divadlo Andreja Mogučého ostáva samozrejme špičkou v oblasti výtvarne štylizovaného divadla „veľkého plátna“ (to, že Mogučého obrazivosť, obrazotvornosť, plná symbolov a zložitej metaforiky, je uchvacujúca a zatiaľ nemá konkurenciu, dokázala aj na prehliadke uvedená inscenácia Vij v réžii Ruslana Kudašova). Konzekventnú hereckú prácu, v zmysle psychorealistického prístupu, reprezentuje Neveľké činoherné divadlo režiséra Leva Erenburga. Jeho Ivanov bol určite „high-lightom“ Petěrburskej divadelnej sezóny s veľkým diváckym očakávaním.

Všetci a nikto, všetko a nič

Erenburgovi sa v inscenácii na motívy Gorkého Na dne (2004) podarilo odohnať všeobecné sociálnokritické chmáry visiace nad touto klasikou o marginalizovaných skupinách. Ivanov A. P. Čechova sa v našom okolí v poslednom období hrá najmä o kríze a vyhasnutí súčasných mužov rôznych vekových skupín – v inscenácii Mariána Amslera na bratislavskej VŠMU to bola apatia, dezorientácia a povrchnosť dnešných dvadsiatnikov, Martin Čičvák v Činohernom klube rozpráva logicky nadväzujúc na vekové určenie v hre, o kríze a bezvôli tridsiatnika, Dimiter Goscheff našiel vo svojej presvedčivej inscenácii v berlínskej Volksbühne dosť dôvodov pre analýzu spomínaných životných pocitov v generácií štyridsiatnikov. Režisér Erenburg rozpráva aj o mužskej kríze, slabosti Ivanova a jeho neschopnosti prevziať zodpovednosť za seba a svoje činy. Rozvíja však tiež paralelne dve interpretačné línie, ktoré sú síce novým vkladom, ale tiež môžu pôsobiť násilne. Erenburg sa snažil trochu zatieniť trápenie Ivanova dvomi individuálnymi príbehmi – Sáry, teda Anny, Ivanovovej ženy, a lekára Ľvova. Inscenácia sa začína a končí pridanými obrazmi dialógu Sáriných rodičov. Jej otec je paralyzovaný, matka sa o neho stará a v dialógu prerozprávajú históriu dcéry, ktorú stratili, ktorá sa odrodila, odhodila kvôli mužovi židovstvo, opustila rodičov a zaprela vieru. Príbehu lekára sa Erenburg venoval nadštandardne a nie vždy bola cholerická interpretácia herca znesiteľná. Jeho otravné moralizovanie postupne naberalo karikatúrny charakter. Vlastne karikatúra ba až fraška charakterizovala inscenáciu ako celok. Kto teda očakával tradičné psychorealistické divadlo, mohol byť sklamaný. Základ takéhoto prístupu tu samozrejme bol – herci pracovali totiž metódou výstavby inscenácie prostredníctvom hereckých etúd. Mozaika situácií vypracovaných do posledného detailu sa postupne ukázala byť problematickou. Najmä keď bolo „prežívanie“ kombinované s nadsázkou a grotesknými postupmi. Niekedy to vyšlo (záverečný obraz zrušenej svadby so Sašou a samovražda Ivanova), niekedy nie (prvé fyzické spojenie Ivanova a Sáše či lekárove monológy do publika). Pri takomto rozmenení Čechova na drobné popri koncertoch a psychicko-fyzickej obete hercov na javisku chýbalo vyloženie textu ako celku. Nakoniec sa rozplynuli a zliali aj jednotlivé osudy a individuálne príbehy.

Prezentácia ruského umenia sa nekonala len v rámci tejto prehliadky. Je výborné, že v Prahe paralelne počuť o súčasnej ruskej dráme (aktivity agentúry DILIA) a že tu individuálne hosťujú rôzne divadlá, aj keď ide často o komerčné tituly. Aj Bratislava má v tomto čase tzv. Ruskú sezónu v Bratislave. Pripravilo ju Ministerstvo kultúry SR a donedávna o nej nikto z odbornej divadelnej obce netušil. Informáciu o bratislavskom hosťovaní Divadla Olega Tabakova mi posunuli organizátori pražského hosťovania. Dúfam, že „ruské návraty“ nie sú len prioritou a želaním administratívy a politikov a že kvalita pri prezentácii ruského divadla a divadelného umenia v našich končinách bude prioritou organizátorov a potešením divákov.

Autorka je teatroložka.