Ve svých nejlepších básních Darmata zaujmou nekompromisním a kritickým náhledem na současnost. I když sbírku oslabují efektní přirovnání, hojně užíváné genitivní metafory a místy i obvyklá kýčovitost spojená s reflexivní lyrikou, více prostoru zde má experimentální využívání fragmentů běžné komunikace, jimiž se do poezie Petra Hrušky dostává syrový narativ.
Piatu zbierku Petra Hrušku Darmata otvára báseň Pořádného tuňáka, prinášajúca jednu z dôležitých Hruškových tém, ktorou je úsilie o intenzívny a zmysluplný život. Poriadny tuniak tu reprezentuje razantný impulz, azda dokonca facku, ktorá nás má vytrhnúť z letargie, z pasívneho a odemocionalizovaného prežívania, ako dokazujú nasledujúce, hoci mierne patetické verše: „Pořádného tuňáka/ aby s námi otřáslo/ to nehasnoucí stříbro ryby (…) aby nás zase jednou/ záblo v zápěstích/ nad těžkým stříbrem světa.“ Výsledkom má byť uvedomenie si zmyslu nášho bytia vo svete, čo sa formuluje veľmi naliehavo: „Pořádného tuňáka (…) až si najednou vzpomeneme/ co všechno jsme tady sakra/ chtěli.“
Hruška sa od začiatku prezentuje ako reflexívny básnik, ktorému ide o hľadanie podstatných a dôležitých vecí. Neponúka však jednoznačné istoty a odpovede: „Žádný jas skrznaskrz./ Spíše jen nažloutlé přisvicování,/ jako když na okně/ kvetou okurky.“ Človek zostáva sám so svojím sebaspytovaním: „A přece dost na to,/ aby bylo poznat,/ že je tady i láska./ Tedy odvaha/ vyměnit Boha/ za modlitbu.“ V jeho textoch sa artikulujú pochybnosti a pocity márnosti: „Lhal jsem ti po celý čas,/ chlapče,/ že se netahám s marností.“ Reflektuje sa v nich absencia znamení a ukazovateľov správnej cesty: „Mělo být nějaké znamení,/ nebo obrys,/ anebo směr./ Ne./ My dva,/ mokří odpoledním listím.“
Hľadačstvo, skepsa, sexizmus
Toto Hruškovo hľadačstvo a skepsa (názov zbierky skrýva „dramata“, ako aj „darmo“, teda márnosť) sa odzrkadľujú aj v štyroch básňach pravidelne rozmiestnených v zbierke, ktoré sa začínajú tým istým odsekom: „A viděl jsem,/ jak vyzáblý/ je ten dopis do léčebny,/ přestože obsahoval všechny důvody,/ pro které má smysl vrátit se zpátky,/ sem,/ do světa důvodů.“ Po týchto skeptických veršoch vždy nasleduje druhý odsek prinášajúci uzavretý a celistvý obraz či poetický moment. Táto časť básne sa dá chápať ako artikulácia jedného z dôvodov, pre ktoré má zmysel vrátiť sa späť z liečebne. Nejde však o exaktné a jasné formulácie dôvodov, ale o poetické výjavy a obrazy, v centre ktorých stoja obyčajné, jednoduché, nenápadné situácie, veci a maličkosti: „Ranní světlo opřelo svoje karáty/ o roh zastavárny./ Je hodina ubrusů,/ vteřina třepnutí,/ kterým se rozevřou složená křídla/ a sepranou oddaností/ dosednou/ na odrané stoly.“
Jedinou pravdou sú teda aktuálne všedné okamihy: „Jen rajčata na betonu/ jsou pravda.“ Zaujatosť drobnými, obyčajnými vecami a situáciami tvorí ďalší charakteristický rys Hruškovej tvorby. Báseň Chodba je napríklad reflexiou ľudských osudov z perspektívy chodby. S tým sa spája aj autorov záujem o život obyčajných ľudí, respektíve ľudí z periférie spoločnosti, čo reprezentujú básne Štěkot, Ubikace, Obrys a O život, ktoré by sa dali označiť až za akési sociálne pohľadnice.
Reflexia obyčajných, každodenných vecí a javov však v básni Návrat ústi do naivnej trápnosti: „My máme sváteční prostírání?/ Kde celou dobu bylo?/ Kde tyhle věci čekají/ na svou chvíli?/ Nikdy jsem nenarazil/ na ta místa –/ musí být hlubiny bytů,/ o kterých nemám ani potuchy.“ Okrem infantilnej naivity sa tu demonštruje aj ukážkový sexizmus (prestieranie sviatočných obrusov je z hľadiska mužského subjektu ženská práca), ktorý nachádza svoj explicitný výraz v gýčovom závere básne (mužovi „prirodzene“ patrí špinavá práca): „Uhýbám se svými lokty a popelem./ Žena z dálky/ nese/ světlounké prostírání.“
Riziko moralizovania
Hruškove básne obsahujú ostrú a nemilosrdnú kritiku súčasného sveta, kde je „slyšet neustávající šelest/ přesunovaných peněz“. Táto kritická línia sa objavuje hneď v prvej básni: „A společně pak doma rozbalit noviny/ předvolební držky potřísněné rybinou/ vyhlížejí ještě vychcaněji.“ Dravosť kapitalizmu Hruška dovádza až ad absurdum: „Firma dole nabízí rozesílání/ našich e-mailů/ po naší smrti.“ Kritická reflexia spoločnosti však prináša riziko moralizovania a banálneho politikárčenia. V závere básne Škrábnutí sa tomu nevyhol ani Hruška: „Za chvíli/ se pozdě přesype v brzy/ a pak nebude už slyšet nic/ ve vstávajícím jeku/ hromadění.“
Významnú časť zbierky tvorí reflexia rodinných vzťahov, najmä medzi rodičmi a deťmi, ale aj medzi manželmi. Ani tieto zväzky autor nezobrazuje ako harmonické a bezproblémové, ale v intenciách Hruškovej neúprosnosti sa prezentujú v ich bolestnosti a odcudzovaní. Pôsobivá je najmä báseň Přebytek otce: „To maso,/ to nadbytečné těžké maso otce,/ které se k vám hrne.“ Provokatívna a dvojznačná je báseň Prsa, v ktorej sa tematizuje proces odcudzovania otca a dospievajúcej dcéry. Ako vyplýva z názvu, tento proces sa zobrazuje prostredníctvom dcériných pŕs, ktoré sú znakom jej dospievania, a s tým súvisiaceho intimizovania a skrývania vlastnej telesnosti, ktorú prestáva zdieľať s otcom. Na druhej strane sa tu však akoby dcérino dospievanie redukuje výlučne na prsia, na ktoré si otec robí nárok, čo môže pôsobiť neokrôchane a machisticky: „Už nevídám prsa své dcery.“
Gýčová reflexia
Hruškova tvorba trpí nadneseným používaním tradičných básnických prostriedkov, akými sú genitívne metafory a prirovnania. Najpresvedčivejšia je práve v textoch, v ktorých sa ich využívaniu vyhýba a spolieha sa na premyslenú naráciu bez zbytočných okrás (napríklad v básni Přebytek otce). Zdá sa však, že Hruška takejto „nepoetickej“ jednoduchosti a „monotónnosti“ vždy neverí a usiluje sa do narácie vnášať poetické prvky, ktoré však pôsobia nadbytočne a nefunkčne, ako v závere prvej časti básne Chlapče: „Ještě počkej,/ teď kouř z ranní kantýny/ stoupá do zmateného pruhu slunce/ a mění se/ v oranžový kouř“, alebo v záverečnej básni Škrt, kde sa uprostred naratívu zjaví zbytočný verš: „Kočka sála noc škvírou v okně.“ Nezriedka sa vyskytujú aj artistné obrazy prekypujúce prívlastkami a genitívnymi väzbami: „Valící se nehybnost krápnění,/ masivy něžných odstínů,/ nedotčená bílá zjevení/ čekají!“ Prvoplánovo zase pôsobí slovná hra v básni Herny: „vedle v zahradě/ surově seřezaný hloh/ a pes“.
Reflexívna lyrika sa len málokedy zaobíde bez gýča. Hruškove texty nie sú výnimkou. Ako príklad môže poslúžiť jedna z úvodných básní s názvom Sýkora. V nej sa stavia do kontrastu pozitívne vnímaná príroda („svoboda křovin“) s negatívnymi aspektmi ľudského sveta („tenkost dětí/ z rozdělených rodin“), čo ústi do gýčového obrazu, na konci ktorého je sentimentálna štylizácia do kŕmiča sýkoriek: „Sýkora vletěla do mého strachu z toho,/ že kdybych teď umřel,/ bylo poslední moje slovo/ lůj.“ Problematická je aj báseň Sněžný den, v ktorej sa evokujú negatívne obrazy ľudských bytostí, aby sa báseň skončila prvoplánovo sentimentálnou prosbou o blízkosť a účasť: „Rozhrň krajky větví./ Uvnitř mokvají/ tmavé fláky lidí,/ s chrchláním,/ nadváhou,/ zlodějským apetitem,/ s úsporami,/ hlučnými bufami/ a občas slabě zaslechnutelným/ buďsemnou.“
Surovosť komunikácie
Originálnu a z môjho hľadiska najzaujímavejšiu časť zbierky tvoria básne Řeknu ti, Řeknu víc, Odpověz a čiastočne aj Zdarma. V nich Hruška prekračuje svoju konvenčnú poetiku a využíva postupy známe z avantgárd, experimentu či z konceptualizmu. Prvá je prepisom odpočutého rozhovoru dvoch chlapcov o počítačových hrách, druhá a tretia sú spracované podľa e-mailových spamov žiadajúcich priateľstvo alebo peniaze a štvrtá má charakter inzerátu známej veštkyne. Kritické významy, ktoré tieto texty produkujú, sú v súlade s intenciou ostatných Hruškových básní, avšak sú účinnejšie vďaka svojmu neliterárnemu pôvodu, ako aj vďaka absencii autorových transparentných výpovedí. Slabinou básne Zdarma je práve to, že ju autor zbytočne pointuje a dopovedá: „Vezmi jen osobní údaje/ pokud ještě máš.“
Hruškova aktuálna zbierka je sympatická svojou nekompromisnosťou, kritickosťou a otvorenosťou. Na viacerých miestach sa jej však nedarí prekročiť hranice tradičnej sentimentálnej lyriky. Prísľubom by však mohli byť niektoré básne, v ktorých sa eliminuje klasické poetické haraburdie v podobe nabubrených genitívnych metafor a kváziefektných prirovnaní a prednosť dostávajú sofistikovanejšie naratívne stratégie a výpožičky cudzích textov.
Autor je básník a literární kritik.
Petr Hruška: Darmata. Host, Brno 2012, 60 stran.