Na konci roka viaceré periodiká zverejňujú výsledky rozmanitých kultúrnych a knižných ankiet. V Česku je najznámejšou anketa Lidových novin (Kniha roku), na Slovensku podobnú anketu organizujú dva najväčšie mienkotvorné denníky Pravda (Kniha roka) a SME (Kultúrna udalosť roka). Tieto ankety môžu byť pre širšiu verejnosť zdrojom kvalifikovaných odporúčaní od kultúrnych autorít, a zároveň ide o jednu z možností, ako na nejaký čas dostať zaujímavé a netriviálne literárne výkony do verejného diškurzu. Spájajú sa s nimi však aj viaceré problémy. Charakter výberu osobností môže predurčiť výsledok ankety, čo platí najmä v prípade ankiet s nízkym počtom respondentov (ako napríklad ankety denníka Pravda). Navyše, od oslovených osobností sa nevyžaduje, aby prečítali celú ročnú knižnú produkciu, čiže ich prehľad býva často limitovaný. Ankety sa zároveň pre viacerých oslovených stávajú príležitosťou na propagáciu seba, svojej rodiny alebo svojich aktivít.
Práve na fenomén zneužívania ankiet na vlastnú propagáciu som sa rozhodol upozorniť tým, že som zostavil a na internete zverejnil čiernu listinu účastníkov knižných ankiet. Na základe odpovedí v anketách som zúčastnené osobnosti zaradil do troch kategórií deliktov: sebapropagácia, propagácia vlastnej rodiny a propagácia vlastného vydavateľstva. Na čiernej listine sa tak ocitli napríklad spisovatelia Marián Grupač a Peter Krištúfek, ktorí odporúčali svoje vlastné knihy, spisovateľka Veronika Šikulová, ktorá pravidelne nominovala knihy svojho svokra Jozefa Mihalkoviča a švagra Borisa Mihalkoviča, spisovateľ Ivan Kadlečík, ktorý zväčša odporúča knihy svojej ženy Ivy, alebo režisérka Zuzana Piussi, ktorá pravidelne nominuje knihy svojej sestry Lucie. Vydavatelia ako napríklad Oleg Pastier, Peter Milčák a Pišta Vandal upozornili na knihy zo svojho vydavateľstva. Na čiernu listinu sa dostalo celkovo sedemnásť osobností slovenskej kultúry.
Čierna listina vzbudila značný ohlas a nakrátko rozvírila búrlivé diskusie o fenoméne zneužívania knižných ankiet. Ľudia ju zdieľali na sociálnych sieťach, dostala sa na titulnú stránku špeciálnej čitateľskej sekcie internetovej stránky denníka SME, písal o nej blog venovaný médiám a bola o nej zmienka vo verejnoprávnom rozhlase. Veroniky Šikulovej sa čierna listina dotkla natoľko, že napísala reakciu na internetový portál jetotak.sk. Na svoju obhajobu uviedla, že „nešlo o žiadne porotcovanie, či rozhodovanie o peniazoch, šlo o osobné vyjadrenie čitateľskej skúsenosti“, respektíve: „To, čo pán Rehúš označuje ako delikt, považujem za normálne. Ide o osobný názor, ktorý má zanedbateľný vplyv na predajnosť akejkoľvek knižky.“ Podobným spôsobom by pravdepodobne reagovali aj viaceré ďalšie osobnosti. V čom spočíva problém takejto argumentácie?
Ankety majú súťažný charakter, čiže počet hlasov rozhoduje o ich víťazovi. V tomto zmysle všetci respondenti tvoria porotu, ktorá rozhoduje o tom, ktorá kniha dostane titul Kniha roka alebo Kultúrna udalosť roka. Sama zmienka o knihe v procese hlasovania ešte nemusí veľa znamenať, avšak udelenie tohto titulu na základe počtu získaných hlasov (rozhoduje každý hlas!) má svoje nezanedbateľné dôsledky vo sfére mediálnej propagácie. Napríklad v ankete Pravdy sa o víťaznej knihe uverejní recenzia a rozhovor s autorom alebo autorkou ocenenej knihy. V prvom pláne sa síce nerozhoduje o udelení finančnej odmeny, no získanie ocenenia môže mať pozitívny vplyv na predajnosť víťaznej knihy.
Aj keby sme finančné dôsledky ocenenia považovali za marginálne, stále tu bude to, čo francúzsky sociológ Pierre Bourdieu nazval symbolickým kapitálom. Na jeho teóriu nadviazal James F. English vo svojej knihe Ekonomie prestiže (The Economy of Prestige, 2005; česky 2012, viď A2 č. 23/2012), v ktorej sa zaoberá kultúrnou ekonómiou cien a vyznamenaní, respektíve ekonómiou kultúrnej prestíže. Ide v nej o „rozšíření pojmu ekonomie tak, aby zahrnoval soustavy nepeněžních, kulturních a symbolických transakcí“. Z tohto hľadiska víťaz ankety získava kultúrny kapitál v podobe prestíže, ktorú znásobuje vyššia mediálna pozornosť a ktorá sa šíri napríklad prostredníctvom uvádzania titulu v jeho autorskej biografii.
Čo však v prípade, že rodinný príslušník respondenta ankety napísal podľa jeho mienky najlepšiu knihu? Alebo slovami Veroniky Šikulovej: „Môžem ja za to, že sme najlepší?“ V tom prípade by sa ankety nemal zúčastniť, alebo by mal nominovať knihu, s ktorou nemá takéto úzke väzby (základnú hranicu som vytýčil vyššie uvedenými tromi kategóriami deliktov). Napriek svojim ušľachtilým úmyslom sa totiž nezbaví silného podozrenia, že za knihu nehlasoval výlučne pre jej umelecké kvality. Ocitne sa v spoločnosti ostatných osobností, ktoré hlasujú zo zištných dôvodov, a jeho voľba bude pre ne fungovať ako alibi v intenciách vyjadrenia Veroniky Šikulovej: „Ešte aj čierna listina pána Rehúša ma potešila, pretože som sa ocitla v dosť dobrej spoločnosti.“ Čo tam po exemplárnom konflikte záujmov, ktorý má vplyv na distribúciu (nielen) symbolického kapitálu?
Autor je básník a literární kritik.