Ostrovy neistoty

Léčitel Mareka Vadase

V afrických povídkách Marka Vadase se dostáváme do tropických pralesů, ztracených vesnic i rostoucích velkoměst, kde lidé stále žijí ve společnosti duchů, starobylých tradic a mýtů. Nejde v nich ale ani tak o cizí, exotické prostředí, jako o to, že „cizími se rodíme do vlastního těla, do vlastní duše“.

„Ptal jsem se sám sebe, zdali se v minulých epochách lidem také stýskalo po epochách předchozích, jako se v tomto letním ránu stýs­ká mně – jako bych je byl poznal – po jistých způsobech života, které člověk ztratil už navždycky,“ píše Alejo Carpentier v románe Ztracené kroky. Carpentier je iba jeden z mnohých západných intelektuálov, ktorí tematizujú snahu o návrat do archaickej kultúry, kde umenie plní vitálnu a posvätnú funkciu, a kde sú vzťahy nepoznamenané technickým vývojom. Je niekoľko spôsobov, ako sa k takémuto návratu moderný človek postaví: pokúsi sa zladiť európske predstavy o umení s „primitívnym“ svetom džungle (a to je – ako sa ukazuje v spomenutých Ztracených krokoch – odsúdené na trpký neúspech); aj za cenu absurdity sa drží predstavy svojej kultúrnej dominancie (Fitzcarraldo Wernera Herzoga); alebo sa so stratou západného sveta vzdáva i morálneho kódexu, ktorý je s ním spojený (Conradovo Srdce temnoty). A potom je tu spôsob, akým do cudzieho sveta vstupuje Marek Vadas.

 

Hľadanie vlastného príbehu

Keď si človek prečíta tridsaťjeden poviedok za sebou – najmä ak sú to krátke texty, aké píše Marek Vadas: skôr črty, momentky, skice – zostane v ňom po čase skôr hmlistý pocit, než konkrétne príbehy. Poviedky zo zbierky Léčitel (slovensky 2006, víťaz Anasoft litery 2007) vo mne zanechali najmä jeden: pocit amnézie. Straty pamäte, rovnováhy, domova, istoty. Vadasove texty sa odohrávajú v rovníkovej Afrike – v miestach, kde má každý strom svojho ducha; kde sa ctia tradície; kde mýty vstupujú do každodenného života. Napriek tomu sú to miesta plné neistoty, miesta neznáme a cudzie.

Či už je rozprávačom textov beloch alebo černoch, muž či žena, žobrák či turista – všetky postavy sú vo svojom svete rovnako stratené. Príkladná je hneď prvá poviedka zbierky Jsem kluk z knihy, v ktorej sa malý chlapec snaží objasniť si svoj vlastný pôvod a minulosť. „Když si lidi, tak jako ty, nevzpomínají na svůj příběh, tak ho hledají, dokud ho nenajdou. V knihách, v novinách, na ulicích, v korunách stromů a ve větru,“ hovorí chlapcovi strýko. S rovnakým problémom určenia vlastnej identity sa stretávajú postavy takmer všetkých Vadasových poviedok. Kontakt bieleho a čierneho sveta nikdy nekončí harmonicky, novým poznaním či skúsenosťou; končí iba zvýšenou neistotou. Kresťanský kostol sa týči nad africkým mestečkom ako predobraz apokalypsy; biely turista už na letisku zisťuje, že vo svete afrických taxikárov nemá žiadnu šancu; výlet do opustenej nemocnice Alberta Schweitzera končí delirickým prevteľovaním černocha do belocha. Motív hroziacej straty je podhubím, z ktorého vyrastajú všetky Vadasove svety.

 

Unášaní temným prúdom

Pocit iminentnej hrozby sa následne prenáša na čitateľa, ktorý sa spolu s autorovými postavami potáca po neistej pôde, kde sa niet čoho zachytiť. Pozoruje halucinačný zástup postáv, ktoré sa s akousi maškarnou grimasou objavujú a znovu miznú, bez toho aby sa dali uchopiť. Niektoré z nich svoju identitu strácajú (poviedka Nemám na co zapomenout), ďalšie ju hľadajú, iné ju úspešne skrývajú. Nie náhodou sa v zbierke tak často opakuje motív prevteľovania: obyvatelia Vadasových textov menia pohlavie, rasu i vek; niekedy sa menia v duchov, inokedy v zvieratá. To by samo osebe nebolo také hrozivé, keby tento kolotoč identít aspoň ovládali – strašná je však pasivita a nepochopenie, s ktorými tieto zmeny prijímajú.

Práve motív pasivity je pre tieto poviedky kľúčový – z neho prirodzene vyvierajú spomínané témy straty a neistoty. Vadasove postavy pozorujú, nekonajú (napríklad jedna z poviedok sa volá Budu se koukat). Pozorujú okolitý svet i samy seba s rovnakou dávkou neporozumenia. Ich pohľad je v niečom detinský (niekoľko poviedok má detského rozprávača), ale o to ťaživejší. Detský nevedomý pohľad na svet je často radostný a bezstarostný, z týchto postáv však presakuje úzkosť, smútok, strach.

Je možné, že práve týmto spôsobom v nás dokáže autor najvhodnejšie vyvolať pocit cudzinca vo svete a kultúre, ktorú nepozná. Myslím si však, že Vadasovi sa týmto prístupom darí povedať niečo zásadnejšie a zaujímavejšie. To, že sa v jeho postavách miešajú rasy, pohlavia a spoločenské postavenia, nehovorí nič o špecifickej skúsenosti cudzinca. Ne­­jde o to, že nerozumieme novému prostrediu; my nerozumieme svetu. Cudzími sa nestávame cestovaním, cudzími sa rodíme do vlastného tela, do vlastnej duše. Zostáva nám nakoniec len to, čo protagonistom týchto textov – pozorovať so zmesou úžasu a zdesenia, ako nás život unáša svojím divokým a temným prúdom.

Autor je publicista.

Marek Vadas: Léčitel. Přeložil Ondřej Mrázek. Malvern a KK Bagala, Praha a Levice 2014, 159 stran.