Resumé nad situací slovenské malby posledních let poukazuje na její nelehké postavení na domácí umělecké scéně našich východních sousedů, která se nyní zákonitě proměňuje, nikoliv ovšem v prospěch, uvolnění či otevření tohoto doposud vytěsňovaného média. „Obraz není totožný s textem o obraze“, což je možná důvod, proč neustále existuje kurátorský tlak na potlačení a redukci malířství, které je samo o sobě svébytné, a tedy ve své samostatnosti patrně nežádoucí.
Maľba sa dlhé roky na Slovensku spájala so zavšivenou starinou, ktorú viac netreba oprašovať. Reprezentovala médium, ktoré údajne nedokáže vypovedať súčasnosť v ére svojho aktuálneho techno-boomu. Kurátori sa jej v ošiali importu iných médií zo zahraničia takmer prestali venovať a niektorí jej dokonca verejne deklarovali odpor prostredníctvom častých verbálnych prejavov alebo sporadických článkov. Je nepochopiteľné, že sa dnes, po jej opätovnej reinkarnácii, stávajú z tých istých teoretikov jej hlavní propagátori. (Kolektívna pamäť stále funguje, vaša nervozita je preto na mieste!) Po období novej expresie, ktorá prevalcovala osemdesiate roky, sa od deväťdesiatych rokov po súčasnosť k médiu maľby vracajú mnohé „školy“: newyorská, neskôr drážďanská či lipská (zviditeľnená zásluhou galeristu Harryho Lybkeho), anglickí YBAs (Charles Saatchi), nová čínska maľba, alebo najnovšie údajne rumunská (Cluj, Sibiu a pod.). Skutočnosťou je, že aj napriek záujmu niektorých (samozrejme domácich) zberateľov stojí slovenská maľba na úplnej periférii záujmu zvyšku Európy, že kurátori, ktorí maľbu pitvú s vlastným, približne patnásťročným deficitom, už nedokážu jednoznačne postihnúť jej primárnu autenticitu solitéra, a tak sa ju vzhľadom na vlastné schopnosti stále usilujú pretlačiť medzi priúzke mantinely dávno neaktuálnych postkonceptualistických tendencií: tie v maľbe nevidia nič iné, len akoukoľvek verbálnou veličinou nahraditeľnú matériu; teda aj autentické „deje“ sú v ich konštatovaniach len sekundárne v porovnaní s konotáciami, ktoré obraz priraďujú k iným súvislostiam. Aj toto tvrdenie ale akceptuje niekoľko výnimiek – teoretikov, ktorí maľbe opäť dokážu pripísať jej vlastnú autenticitu stojacu mimo iných, neraz pseudointelektuálnych interpretatívnych konštrukcií. Degradovať maľbu na mimovýtvarné pojmy je pre mňa samého určujúca poloha, no úsilie niektorých teoretikov vtesnať maľbu do úzkych hraníc postkonceptualistických predsudkov a dogiem je zarážajúca. Väčšina výstav súčasnej maľby prezentuje tento fenomén iba v mantineloch konceptualistických tendencií, ktoré jednotlivé maľby spájajú do celkov, aby tak potvrdili a legitimizovali koncepciu kurátora týchto výstav – častokrát bez toho, aby sa ich finálna predstava zhodovala s predstavou a koncepciou autora. Výhrady k dnes prezentovanému fenoménu maľby, ktorá viac než s čímkoľvek iným pracuje v pojmoch náhrady, zastúpenia či referencie, sú zrejmé: takáto poloha práce, kvôli ochudobneniu o rôznosmerné čítanie jeho štruktúr daných autorom, vôbec nepripúšťa fenomén jednoznačného chápania Obrazu bez akýchkoľvek vybočení a interpretácií nezhodujúcich sa s jej prvotným určením.
Po jej odvrhnutí na výtvarnú perifériu sa maľba usiluje o opätovný univerzalizmus svojej výpovede a rekapituláciu množstva vlastných vedomostí. Táto suma navzájom sa nezhodujúcich myslení sa odráža aj v množstve rozličných foriem výpovedí: návratom ku klasickým témam prostredníctvom klasickej formy, citáciami a apropriáciami „klasických“ motívov a techník, hľadaním nových interpretácií, techno-komixovou ikonografiou, imitáciami počítačových technológií, využitím fotografie, reinkarnáciou abstraktnej maľby, sofistikovaným prístupom k „humoru“ atď. Jej vnútornú skúsenosť ale nie je možné obsiahnuť prostredníctvom exaktných „pojmov“ (dá sa popísať tak, že na ňu ukážeme, a tým ju pomenujeme?), do maľby sa tak opäť vkrádajú neoromantické tendencie či tušenie transcendentna, ktoré boli isté obdobia absolútne tabuizované. Ak k tomu pripočítame otázky vzťahu maľby k pojmu galérie či múzea, vzťah vizuálneho a verbálneho, otázku originality (ktorá sa pomaly stáva tabuizovaným mýtom) v prostredí súčasnej maľby, otázku aury originality ako voľne manipulovateľného územia, ktoré znesie akékoľvek presahy (aj v polohe interpretácií), otázka potreby špecifikácie novej reči na popis novej skúsenosti..., na samotnú maľbu už paradoxne neostáva veľa času.
Maľba pre mňa nereprezentuje hedonizmus vlastného rukopisu, ale súčasť jednoznačnej stratégie: bez kompromisov, ktoré si vyžaduje, a bez zavádzajúcej estetiky a bez systémov a intelektuálneho balastu, ktoré nie sú ničím než navrstvením kultúrnych kódov, čo z každej náhody tvoria systém. Ako prostredníctvom maľby popisovať udalosť, a ako v tej istej chvíli maľbu vedome degradovať a odmietnuť prioritné postavenie jej formy a funkcií aj napriek tomu, že sa pohybujeme na jej území? Ako na jej nevyhnutne estetizujúcom teritóriu tematizovať a operovať v pojmoch anestetiky, ako potvrdiť, že zámerom maľby musí byť skúsenosť, a nie médium, ktoré skúsenosť tlmočí? Už samotná maľba je štruktúra, ktorá nevyhnutne estetizuje, ako ale v médiu, v ktorom sme „nútení“ pohybovať sa, čo najdokonalejšie vypovedať tému a degradovať motív? Ako sekundárnym médiom výtvarna zaoberajúcim sa prioritne formou čo najpresnejšie reflektovať primárnu skúsenosť, ktorá výtvarná nie je? Prostredníctvom akých exaktne vymedzených pojmov dôjsť k negácii média maľby a uprednostniť samotný obsah, ako dôjsť k negácii textov, ale vypovedať ich zmysel?
Jedna z premís, s ktorými pracuje súčasné umenie, je tá, že maľba disponuje vlastnou autenticitou, nezávislou na vôli svojho autora. Že Obraz už nie je totožný s Textom o Obraze, pretože každý z týchto fenoménov je samostatnou štruktúrou. Ak sa ale stane, že maliar reprezentuje zároveň tvorcu aj svojho interpretátora, ak zlučuje obe štruktúry v jeden Obraz, ich odlúčenie je de facto len konšpiráciou teórie. Dnes, viac ako kedykoľvek predtým, zaznamenáva maľba radikálny odklon od objektivistického cháamu a k prejavom najosobnejšieho solipsizmu. Reč maľby hľadá dokonalé formy na dokonalé opisy vnútornej skúsenosti, hoci so svojimi výtvarnými brzdami nikdy nebude dostatočným prostriedkom na jej komplexné vypovedanie. Je tak odsúdená redukovať práve preto, že stále nemá a nikdy nebude mať nijaké pevné východisko okrem vlastného štruktúrovania sveta. Obraz je samozrejme organizovaný každodenným životom a nie teoretickými deklaráciami. Napriek tomu, že je súčasná maľba neraz len určením kvantitatívnej reality, je bez akýchkoľvek pochybností deformovaná kvalitatívnymi významami: nikdy by teda nemala existovať v rovine referencie, vždy len v rovine reprezentácie. Taká by mala byť silná maľba, všetko ostatné je podvod.
Autor je malíř.