Požiadavka napísať ďalšie pokračovanie literárneho zápisníka ma zastihla v situácii, keď mi azda nie je nič cudzejšie, než sama literatúra. Ako ukážem ďalej, literatúru v tomto prípade vnímam na viacerých rovinách.
Keď som napísal text Vyhlásenie o vystúpení zo slovenskej literatúry, ktorý je prepisom Vyhlásenia o vystúpení z katolíckej cirkvi, mojím zámerom bolo vyjadriť dištanc od pomerov panujúcich v slovenskej literatúre. Počas môjho relatívne krátkeho angažovania sa v slovenskej literatúre som totiž pochopil, že jej fungovanie je do značnej miery založené na traktovaní osobných väzieb, sympatií a priateľstiev pri recenzovaní a hodnotení kníh, na lobingu a nepotizme pri udeľovaní grantov a štipendií, či dokonca na čírom podrazáctve niektorých kultúrnych aktérov. Skľučujúce bolo zároveň zistenie, že tieto stratégie fungovania neuplatňuje len okrajová „nekultúrna“ časť literárnej society, ale že jej nositeľom je aj tá vrstva literárneho spoločenstva, ktorá by sa dala označiť za elitnú.
Okrem tohto aspektu, v ktorom literatúra figuruje predovšetkým vo forme sociálnych a ekonomických vzťahov a možno naň použiť „sekulárny“ termín literárna prevádzka, mi slovenskú literatúru odcudzuje aj ďalšia vec. Tou je charakter a kvalita textov, ktoré sa v nej produkujú a následne oceňujú. Akoby sa po deväťdesiatych rokoch minulého storočia, ktoré boli v nezanedbateľnej miere poznačené aj radikálnym experimentovaním a overovaním mimetických možností literatúry, dnes očakával návrat k „starej dobrej literatúre“ bez problematizovania a inovovania jej výrazových prostriedkov. Dokonca aj niektoré súčasné, formálne odvážnejšie literárne výkony používajú nekonvenčné stratégie len na stvárnenie neobjavných tém a obsahov, prípadne kritika vyzdvihuje spektrum experimentujúcej literatúry, ktoré je sémanticky konformné s konzervatívnymi nárokmi.
Toto ma v konečnom dôsledku privádza nielen k tomu, aby som uspokojenie a inšpiráciu hľadal vo výberovej zahraničnej produkcii, ale aj k presahu k iným druhom umenia. Deficity spôsobené orientáciou na literatúru mi kompenzuje predovšetkým percepcia súčasného (výtvarného) umenia, v ktorom už pred niekoľkými desaťročiami padli akékoľvek estetické a tematické bariéry, a ktoré je otvorené potenciálu rozmanitých médií. Z týchto dôvodov moju pozornosť upútala nesmierne zaujímavá kniha Tomáša Pospiszyla Asociativní dějepis umění (2014, viz A2 č. 2/2015).
Pospiszyl precízne analyzuje a interpretuje české a slovenské (výtvarné) umenie v kontexte medzigeneračných vzťahov a prestupovania rozličných umeleckých disciplín. V piatich kapitolách rozoberá koláže Jiřího Kolářa z prelomu štyridsiatych a päťdesiatych rokov minulého storočia, kontakty umeleckého hnutia Fluxus s českým prostredím, národné motívy v konceptuálnom diele Stana Filka a Júliusa Kollera, československú performanciu sedemdesiatych rokov a nakoniec vzťahy medzi umením, filmom a literatúrou najmä v diele Jána Mančušku. Okrem iného upozorňuje na príbuznosť medzi experimentálnou literatúrou šesťdesiatych rokov a tvorbou niektorých súčasných umelcov a všíma si, že viacerí súčasní umelci sa obracajú k textu. Napokon, text zohrával podstatnú rolu i v diele slovenských konceptualistov Stana Filka a Júliusa Kollera a vo forme scenárov aj u performerov pôsobiacich v sedemdesiatych rokoch.
To nás paradoxne privádza naspäť k literatúre, či presnejšie – k textu. Súčasní umelci totiž pracujú s textom ako s jedným z mnohých médií, pričom nové spojenia a techniky sa formujú pod vplyvom možností, ktoré v súčasnosti poskytuje internet (postinternetové umenie). V ich dielach sa odhliada od literárnych kvalít a nárokov, ktoré tradične uplatňuje literárna veda a kritika, čo prispieva k deestetizácii textu, avšak v rámci umenia. To otvára nové možnosti umelcom, ktorých tvorba bola pôvodne zakotvená vo sfére literatúry. Aplikáciu týchto východísk už možno badať v prúde takzvaného konceptuálneho písania.
V aktuálnej chvíli je pre mňa nesmierne náročné, ba neprijateľné byť súčasťou (slovenskej) literatúry. Napokon, nie je bez zaujímavosti, že odpor k inštitúciám bol jedným z kľúčových impulzov pri vzniku konceptuálneho umenia. Dnes v rámci postkonceptuálneho umenia jestvuje významná oblasť inštitucionálnej kritiky. Na druhej strane očakávam literatúru, ktorá prestane byť literatúrou a stane sa súčasťou širokého prúdu súčasného umenia. V rámci neho bude čerpať z bohatstva jeho techník a stratégií a zbaví sa svojich obmedzení a stereotypov. Dnešná podoba literatúry prirodzene nezanikne, len sa zaradí do pozície, aká v súčasnosti patrí napríklad maľbe.
Autor je básník a literární kritik.