Čakajú na svoju chvíľu

Úspech neofašistu Mariána Kotlebu vo vysokej politike, brutálny útok neonacistov na alternatívny bar Mariatchi v Nitre, či vznik novej generácie krajnepravicových hnutí. Toto všetko sú jasné signály svedčiace o tom, že slovenská krajná pravica zažíva vzostup, podobne ako v celej Európe. Situácia síce nie je tak dramatická ako v niektorých iných európskych krajinách, no bolo by nezodpovedné brať tieto krajnepravicové aktivity na ľahkú váhu. Slovenskí neonacisti prechádzajú transformáciou – ich strategickým zámerom sa v posledných rokoch stáva vytvorenie imidžu slušných ľudí bojujúcich za spravodlivosť.

K hrobu Jozefa Tisa

Činnosť krajnej pravice začala vzbudzovať významnejšiu pozornosť v slovenskom mainstreame najmä v súvislosti s aktivitami hnutia Slovenská pospolitosť (SP) približne pred desiatimi rokmi, kedy sa slovenskí neonacisti a neofašisti na čele s Kotlebom, dnes už najvýraznejšou postavou slovenskej krajne pravicovej scény, pokúsili o prienik do najvyšších politických štruktúr. Pozornosť vtedy pútali najmä teatrálne verejné oslavy fašistického Slovenského štátu, vodcovský princíp, kult prezidenta Jozefa Tisa zodpovedného za smrť sedemdesiatich tisíc Židov, fakľové pochody v uniformách Hlinkových gárd, či podnecovanie protimaďarských a antisemitských nálad.

Program Slovenskej pospolitosti do značnej miery čerpal z politických ideálov fašistického Slovenského štátu a mal jasné antidemokratické smerovanie, ktoré priamo vyzývalo k obmedzeniu práv menšín. Strana bola rozpustená Ministerstvom vnútra v roku 2008 pre roznecovanie nenávisti a neznášanlivosti z národnostných, rasových, náboženských a politických dôvodov. Z pohľadu štátnych úradníkov bol týmto krokom problém vyriešený. Strana však svoju činnosť vyvíja dodnes ako občianske združenie. Treba však podotknúť, že jej vplyv sa značne oslabil a v súčasnosti púta väčšiu pozornosť iba s každoročnými pochodmi Bratislavou k hrobu Jozefa Tisa. Ľudia okolo Kotlebu prevzali v roku 2010 Stranu priateľov vína a následne ju premenovali na Ľudovú stranu – Naše Slovensko (ĽS­NS). Oproti Slovenskej pospolitosti zmenila nová strana svoju stratégiu, vystupovanie i politický program. Napriek tomu, že hlásenie sa k odkazu fašistického Slovenského štátu je stále jasne badateľné, do značnej miery sa snaží upustiť od gardistickej vizáže a jej cieľom je naopak osloviť čo najväčšiu základňu voličov prostredníctvom protirómskeho populizmu. Do popredia sa tak dostáva najmä anticiganizmus, kampaň proti homosexuá­lom, Európskej únii, či vytváranie konštruktu vnútorných a vonkajších nepriateľov, ktorý sa snaží primárne zacieliť na najchudobnejšie vrstvy obyvateľstva.

Po prvotnom šoku

Volebná kandidátka ĽS­NS sa stala zmesou pozostávajúcou z neonacistov zapletajúcich sa do fyzických útokov, bývalých členov Slovenskej pospolitosti ako aj bežných ľudí, dôchodcov, či učiteľov s vysokoškolským vzdelaním. Strategickým prostriedkom zviditeľňovania sa stalo najmä organizovanie pochodov v mestách a obciach s protirómskymi náladami. Ich jasným zámerom je získať si na svoju stranu miestnych obyvateľov, vyvolať pri pokuse o napochodovanie do rómskych osád zrážky s políciou a postaviť samých seba do pozície takzvaných slušných ľudí prostredníctvom vytvorenia obrazu martýrstva. Výrazným zásahom do smerovania strany bol najmä príchod podnikateľov Beličkovcov a upevnenie kultu Kotlebu ako vodcu strany bojujúceho proti „Rómov zvýhodňujúcemu systému“. Po dvoch neúspechoch v parlamentných voľbách, kedy ĽS­NS balancovala na hranici 1,5 percenta, prišiel ku koncu roku 2013 zlom vo voľbách do vyšších územných celkov, kedy sa stal Kotleba županom Banskobystrického samosprávneho kraja.

Zvolenie Kotlebu v tomto regióne je zaujímavé najmä z dôvodu, že sa nejedná o oblasť, kde by sme mohli hovoriť o výrazných problémoch spolužitia majority s rómskou menšinou – na rozdiel od východného Slovenska, kde ĽS­NS významnejší úspech nezaznamenala. Taktiež je tento výsledok zaujímavý najmä v súvislosti s historickým odkazom Bansko­bystrického kraja ako bašty Slovenského národného povstania a antifašistického odboja. Mnoho ľudí, ktorí volili Kotlebu, argumentovalo tým, že ich hlas bol protisystémovým protestom. Týmto sa vynára otázka, či tento výsledok je signálom, ktorý svedčí o narastajúcej podpore krajnej pravice, alebo či do značnej miery nevyplýva zo všeobecnej nedôvery k tradičnej politickej garnitúre a jej dlhodobej neschopnosti riešiť problémy ľudí, ako aj z neschopnosti vytvárať nové politické alternatívy. Zaujímavým v tejto oblasti je aj prieskum Centra pre výskum etnicity a kultúry z roku 2012, podľa ktorého sa až 75,5 percenta ľudí na Slovensku stotožňuje s viacerými ideami krajnej pravice.

Po prvotnom šoku a uplynutí roku a pol úradovania Kotlebu v politickej funkcii môžeme polemizovať s otázkou, či zvolenie fašistu nebolo paradoxne tým najefektívnejším krokom k rozkladu a degradácii krajnej pravice na Slovensku do budúcnosti. Kotleba totiž za toto krátke obdobie sám ukázal, čo znamená neofašistický populizmus v praxi. Namiesto avizovaných protisystémových krokov sme totiž svedkami rodinkárstva, obsadzovania kamarátov s dlhým trestným registrom do verejných funkcií, zneužívania verejných financií na propagáciu vlastnej strany, či zabráneniu čerpania miliónov eur pre školstvo a postihnutých ľudí. Kým dva mesiace po úspechu Kotlebu zaznamenala Ľudová strana – Naše Slovensko v prieskumoch agentúry MVK výsledok 7,6 percenta, dnes opäť balansuje na hranici jedného až 1,5 percenta. Čoraz častejšie sa dokonca začínajú objavovať vyjadrenia Kotlebovych voličov, ktorí už dnes svoju voľbu považujú za výraznú chybu.

Nový vietor?

Okrem spomínaných hnutí sa za uplynulé roky na Slovensku etablovalo hneď niekoľko nových krajnepravicových zoskupení. Medzi výrazné patria aktivity Akčnej skupiny Vzdor Kysuce, radikálov a rasistických futbalových ultras zoskupených okolo bývalého mestského policajta Mariána Mišúna, či pôsobenie starších organizácií, akou je napríklad Slovenské hnutie obrody. Spoločným znakom týchto zoskupení je najmä snaha o prienik do politických štruktúr, ktorá však zatiaľ na rozdiel od Kotlebu nezaznamenala žiadny badateľný úspech. Výrazná je najmä radikalizácia týchto skupín a prepojenie s neonacistickou scénou v zahraničí. Medzi ich aktivity patrí polovojenský tréning, trénovanie bojových umení, či streľby. Zaujímavým znakom sa stali prvky antikapitalistickej rétoriky, propagácia ekologického životného štýlu alebo dobrovoľnícke činnosti, ako rozdávanie potravín chudobným rodinám, prostredníctvom ktorých sa snažia získať si na svoju stranu sympatie najširších vrstiev spoločnosti. Vo svojom programe však nezabúdajú dodať, že ich pomoc je určená iba pre biele slovenské rodiny. Ďalším dôležitým postrehom je prepojenie popredných členov tejto scény na novovzniknuté pseudoalternatívne médiá, otvorene či skryto šíriace konšpirácie a rasistickú propagandu, prostredníctvom ktorých majú možnosť oslovovať tisíce čitateľov a poslucháčov.

Isté je jedno. Ukázalo sa, že cesta štátnej represie môže naopak posilniť vplyv krajnej pravice, ktorá si nájde inú legálnu cestu pre svoju činnosť a svojou zaobalenou rétorikou navyše zmôže získať väčší politický potenciál. Krajnej pravici na Slovensku sa za uplynulé roky podarilo vybudovať svoju základňu a štruktúry. Na druhej strane treba podotknúť, že trpí nejednotnosťou, značnou neschopnosťou a štiepením vo vlastných radoch. Nemilé prekvapenia, akým je napríklad zvolenie fašistu Kotlebu za župana však nasvedčujú tomu, že slovenskí neonacisti v relatívnej tichosti čakajú na svoju chvíľu.

Autor je politický aktivista a student filosofie.