Antropológ v úzkych

Retrospektíva Medzi Slovákmi Martina M. Šimečku nie je len súkromnými memoármi jedného z najvýraznejších intelektuálov ponovembrového Slovenska. Práve naopak. Šimečka sa pokúša o žánrovú kombináciu pamätí a až sociologicko­-antropologickej analýzy. Jeho cieľom je porozumieť kultúrnym štruktúram slovenskej spoločnosti, ich dynamike, ktorá formovala jej reakcie v kľúčových dejinných momentoch. Nesnaží sa však o žiadnu nezaujatú antropológiu, ale o kritické nahliadnutie do tejto dynamiky a snáď aj o lekciu pre budúcnosť. Dá sa toto všetko zvládnuť na stopäťdesiatich stranách?

Ľahostajnosť a zaujatosť

Šimečkova kniha nesie podtitul Stručné dejiny ľahostajnosti od Dubčeka k Ficovi alebo ako som sa stal vlastencom a jej autor sa pri sledovaní tejto tendencie v slovenskej spoločnosti nenechal zahanbiť. Ľahostajnosť diagnostikuje ako základný kauzálny faktor v pozadí prakticky každého javu, do ktorého analýzy sa púšťa. Nedostatok intelektuálneho hmýrenia na Slovensku, fakt, že Slováci možno menej ako okolité národy „vykladajú svoje dejiny, hľadajú v nich zmysel existencie“, nie je nadhľad, ale ľahostajnosť. Odklon slovenských spisovateľov od spoločenských tém v dobe normalizácie je rovnako dôsledkom ľahostajnosti voči širšiemu spoločenstvu, ako aj fakt, že v tomto období na Slovensku nevznikla adekvátna forma paralelnej kultúry. A prečo sa slovenskí študenti nevracajú zo zahraničia? Čitateľ sa nemusí príliš namáhať – je za tým, samozrejme, ľahostajnosť občanov.

Čo však s momentmi, v ktorých Slováci nezostali pasívni? Je možné sviečkovú manifestáciu, revolúciu v novembri 1989, mečiarovské demonštrácie alebo protesty pri kauze Gorila vnímať ako prejavy ľahostajnosti? Situácie, keď slovenská spoločnosť vystúpila z bežného rámca apatie, vníma Šimečka ako momenty „zaujatosti bytím“, ktoré sú pre Slovákov rovnako charakteristické ako ľahostajnosť. Nanešťastie, čitateľ sa len tak ľahko nedozvie, čo autor gnómickým termínom „zaujatosť bytím“, dotovaným heideggerovsko­-patočkovskou fenomenologickou lexikou, vlastne myslí. Hoci to znie dobre, nie je celkom jasné, k akému bytiu autor odkazuje. Zdá sa mi, že by bolo bývalo vhodnejšie zvoliť nejaký zrozumiteľnejší, hoci možno menej vznešený termín.

Paradoxná konštrukcia, ktorú Šimečka uvádza hneď na prvých stranách knihy, mu poskytuje mimoriadnu analytickú istotu, pretože ide o rámec, z ktorého nie je možné vyjsť. Ak sa Slováci politicky neaktivizujú, nuž, je to ich stará dobrá ľahostajnosť. V opačnom prípade – hľa, zaujatie bytím, výnimka, ktorá potvrdzuje pravidlo. A ak nesedí ani to, ako v prípade rozpadu Československa, potom „neboli síce ľahostajní, ale ani dosť zaujatí“. Čo boli, to sa čitateľ nedozvie. Každopádne, prizmou tejto dichotómie môžeme poľahky interpretovať nielen slovenskú spoločnosť, ale dejiny celého ľudstva. Vulgarizovať by sa dala na jednoduchú poučku: ľudia sú zväčša pasívni, niekedy však aj nie.

Reflexia disentu

Je však nutné povedať, že Medzi Slovákmi obsahuje dôležité body, za ktoré si autor nepochybne zaslúži uznanie. V prvom rade ide o kritickú reflexiu slovenského disentu. Hoci je zjavné, že nedostatky neoficiálnej scény na Slovensku vystupujú predovšetkým na pozadí idealizovaného českého prostredia, je Šimečkov realistický náhľad na problematiku osviežením štandardného hagiografického prístupu. Otázkou je, nakoľko sa neexistencia paralelnej scény – alebo paralelnej scény v pražskom meradle – dá skutočne pripísať na vrub ľahostajnosti ako hlboko zakorenenému kultúrnemu kódu slovenskej spoločnosti, alebo hustote sociálnych vzťahov, kultúrnej infraštruktúre a distribúcii expertízy (napríklad právnej) v slovenských mestách.

Ešte dôležitejšie však je, akým spôsobom Šimečka kriticky nahliada na obdobie neoliberálnych reforiem, ktoré dodnes požívajú v určitých častiach slovenskej spoločnosti značnú úctu azda i preto, že ich vystriedali kváziľavicové kabinety Roberta Fica. Z pozície bývalého šéfredaktora najvýznamnejšieho denníka v tomto období Šimečka reflektuje spôsob, akým dobový étos podnietil rozpad spoločenskej solidarity a akým si elity (v striktne sociologickom zmysle) dokonale znepriatelili zvyšok spoločnosti a dekonštruo­vali dôveru v liberálnu demokraciu, ktorá sa v mysliach mnohých neoddeliteľne spojila s bezohľadnou formou trhového kapitalizmu.

Pavlovovská ľavica

Je preto paradoxné, že sám Šimečka sa nedokáže zbaviť niektorých zakorenených predstáv, ktoré sú organickou súčasťou kritizovaného svetonázoru. Narážam predovšetkým na jeho víziu spoločenskej štruktúry. Tá sa celkom obnažuje pri jeho analýze mečiarizmu, keď „vládu podporovala len luza, a ak vôbec nejakí intelektuáli a umelci, tak obvykle druhej až tretej kategórie“. (Len na okraj: radšej v politike uvidím umelcov tretej kategórie ako Ezru Pounda.) Na inom mieste sa dozvedáme, že sa po novembri začala slovenská spoločnosť štiepiť podľa schopnosti stráviť nacionalistickú ideológiu a estetiku na dve časti, „reprezentované nacionalistickou luzou a liberálnou elitou“. Inými slovami, slovenská spoločnosť, to je elita proti luze. Základnou otázkou pritom je, kto alebo čo vlastne je tá „luza“, ku ktorej Šimečka v knihe opakovane odkazuje. Čitateľ sa však bohužiaľ inej definície ako tej, že luza je skupina obyvateľstva preferujúca politické a estetické voľby, ktoré sa autorovi bridia, nedočká. Šimečka sa tak dostáva podozrivo blízko k neoliberálnym elitám a ich ostentatívnemu odmietaniu názorov, ktoré nezapadajú do ich myšlienkového rámca.

Inak povedané, Šimečka kriticky preceňuje rolu elít a naopak, katastrofálne podceňuje schopnosti príslušníkov ostatných skupín obyvateľstva. Je to pritom paradoxné, keď zároveň upozorňuje na to, že slovenské elity katastrofálne zlyhali pri kritike neoliberálneho kapitalizmu. Asi to boli iba elity „druhej až tretej kategórie“… Mierne desivé kontúry naberá Šimečkov text vo chvíli, keď autor hovorí o ľuďoch, ktorí nie sú elitami. V podkapitole Thatcherovej návod nájdeme príbeh susedov Margity a Öcsiho. Ako sa čitateľ dozvedá, títo prostí, manuálne pracujúci ľudia nemali radi Mečiara ani komunistov, „ale to len vďaka prirodzenej schopnosti rozoznať zlo, ktorá nesúvisí so vzdelaním“. Keď sa im dobrosrdečný autor pokúšal finančne vypomôcť, odmietli peniaze prijať, „lebo intuitívne chápali, že si ich zaslúžia od spoločnosti, od štátu“. Vo svete Martina M. Šimečku jednoducho ľudia, ktorí nepatria medzi intelektuálne a kultúrne elity, nie sú viac ako bábky, ktoré inštinktívne reagujú na stimuly vlastného kultúrneho kódu, prípadne vhodného vodcu. Trik je v tom, orientovať týchto námesačných neborákov dobrým smerom. Šimečka takto ponúka namiesto humanistickej vízie ľavice akúsi behavioristickú alternatívu. Ak budeme subjektom dostatočne často pri jedle zažínať svetlo, po istom čase začnú po rozsvietení automaticky slintať. Čo však robiť, ak elity zvolia nesprávny kurz?

Kniha Medzi Slovákmi predstavuje na jednej strane skutočne sympatickú a kritickú reflexiu slovenskej spoločnosti od sedemdesiatych rokov až po súčasnosť. Nepochybne najlepšie momenty knihy prichádzajú vtedy, keď autor hodnotí prešľapy ponovembrových elít, či už ide o nacionalizmus, alebo arogantnú vieru v „utópiu demokratického kapitalizmu“. Keď píše o katastrofe s parametrami „dokonalej búrky, ktorá sa rysuje na obzore“, len ťažko ho nebrať vážne. Problém je, že Šimečka akoby odmietal akceptovať vlastnú kritiku, pretože chyby, ktoré v myšlienkových postupoch slovenských intelektuá­lov a elít pred chvíľou diagnostikoval, okamžite reprodukuje. Kritizuje síce arogantnú neomylnosť, no sám konštruuje pseudoantropologické vysvetlenia tak vágne, že nimi pohodlne vysvetlí de facto akýkoľvek dejinný proces. S absolútne vážnou tvárou potom artikuluje nezmysly, ako napríklad, že jediný slovenský politik, ktorý rozumel geopolitike, bol Milan Rastislav Štefánik. Oveľa dôležitejšie však je, že hoci Šimečka kritizuje elity, pre ktoré „osudy takzvaných obyčajných ľudí boli len ilustračnou pomôckou buď na oslavu slovenskej identity, alebo na sociálnu kritiku“, paradoxne, ani v jeho knihe nie sú ničím viac než len štafážou, ktorej musí niekto múdrejší ukázať smer.

Autor je sociolog.