Parlamentné voľby na Slovensku sa konali v posledný februárový deň a po takmer dvoch mesiacoch preventívnych opatrení má človek pocit, akoby to bolo pred rokom. Koronakríza pochopiteľne zatienila skladanie novej vlády. Slovensko má najkonzervatívnejšiu pravicovú vládu v histórii a tá nedávno predstavila svoje programové vyhlásenie. Fico bol konečne porazený, ale za akú cenu? Ako ukazujú posledné týždne, protikorupčný naratív porážky Fica sám osebe nestačí. Tento prílišný dôraz na nenávisť voči Smeru akoby zjemnil toleranciu voči xenofóbii kollárovcov, kotlebovcov či katolibanu. Ešte pred štyrmi rokmi vyšli do ulíc tisícky ľudí, keď prvýkrát strana ĽSNS zasadla do parlamentu. Tento rok už bolo „normálne“, že v parlamente sedí „len“ pár fašistov a ich preferencie až tak nestúpli. Kultúrne vojny sa pomaly, ale isto stávajú stredobodom verejného života a klimatická kríza ako téma ostáva znovu bokom.
Ešte v predvolebnej kampani sa kandidujúce strany predbiehali v tom, kto bude viac „zelený“ a „eko“. Viaceré environmentálne organizácie a iniciatívy sa totiž v predvolebnej kampani Volíme za klímu spojili a snažili sa apelovať na politické strany, aby do svojich programov zahrnuli aj ambicióznejšie environmentálne politiky. Ako ukázalo programové vyhlásenie vlády koaličných strán OĽANO, Sme rodina, Sloboda a solidarita (SaS) a Za ľudí, ostalo len pri sľuboch. Vyhlásenie stavu klimatickej núdze, dosiahnutie uhlíkovej neutrality do roku 2040, transformácia energetiky k obnoviteľným zdrojom či podpora európskeho cieľa na zníženie emisií do roku 2030 – nič z toho sa do programového vyhlásenia nedostalo, aj keď niektoré z bodov sľubovali všetky strany súčasne. Namiesto toho vyhlásenie obsahuje všeobecné frázy, ktoré sa dajú len ťažko vymáhať.
Keď krátko po voľbách Hospodárske noviny informovali o tom, ako si nový premiér Matovič „brúsi zuby na Eustream“, dcérsku spoločnosť miliardára Daniela Křetínského, mohlo sa zdať, že do slovenského prostredia prichádza iný druh politiky. Podľa Matoviča by takto ziskové firmy mohli odvádzať až päťdesiatpercentnú daň. Finančné prostriedky by sa potom mohli použiť napríklad na zvýšenie platov v školstve a podobne. Ministerstvo hospodárstva ale dostala neoliberálna SaS, ktorá dlhodobo a intenzívne bojuje za rovnú daň. A aj keď sa minister životného prostredia Ján Budaj (OĽANO) ako jediný spomedzi ministrov V4 pridal k európskej Zelenej obnove, nasmerovanie hospodárstva k udržateľnejšiemu fungovaniu by sme vo vyhlásení vlády hľadali márne.
Aj keď globálny rozmer riešenia klimatickej zmeny chýba, ministrovi životného prostredia Jánovi Budajovi a ministrovi pôdohospodárstva Jánovi Mičovskému (OĽANO) treba uznať, že boj proti skorumpovanosti v niektorých rezortoch začali celkom zhurta. Odvolali šéfa štátnych lesov a vodohospodárskej výstavby či podali podnety na vyšetrovanie v týchto rezortoch. Otázkou teraz ostáva, ako sa dokáže lokálna ochrana a boj proti korupcii pretaviť aj do globálneho rozmeru riešenia klimatickej krízy, ktorej spoločne čelíme. Takýto naratív v slovenskej zastupiteľskej politike stále veľmi chýba. Ak by sa totiž vláda stavala k riešeniu klimatickej zmeny a jej následkov seriózne, jadrom jej vyhlásenia by bol konkrétny súbor bodov, ktoré by sa navzájom nevylučovali a smerovali by ďalej za hranice Žitného ostrova či lesov v Tatrách.